Milan Lehotský

Človek, to znie (v-raj-i) hrdo. Veď koniec koncov i samotní antropológovia prepožičali súčasnej najvyššej bytosti na zemi titul: Homo sapiens – Človek múdry.

Nuž, keď sa pozrieme okolo seba, skutočne sa veľa vecí vybudovalo a na rôzne činnosti sme s nespornou vynaliezavosťou vyrobili stroje, dokonca už aj umelú inteligenciu. Keď sa však obzrieme za seba, na život našich predkov, zistíme, že samotné srdce súčasného človeka degraduje. Veď to, čo bolo v minulosti vystavené do kúta hanby – bláznovstvo, bezohľadnosť, radikalizmus, dnes sa považujú za hodnoty, a za uznanlivého potlesku mnohých sa verejne vystavujú na obdiv.

Žiaľ, tento nelichotivý stav nášho srdca je výsledkom cieleného frontálneho ataku novodobých prorokov – v podobe scenáristov či režisérov masmediálneho či verejného priestoru, ktorí s poľutovaniahodnou smelosťou sýtia široké davy všemožnými zvrátenosťami, a podstatnou mierou sa podieľajú na scestnom formovaní srdca človeka dneška.

K tejto pozoruhodnej štvanici sa s neobyčajnou vervou pridávajú reklamní mágovia, čoby zasvätení znalci podvedomých procesov vnímania ľudského srdca, ktorí prostredníctvom sugestívnych sloganov s podliezavou naliehavosťou podsúvajú do sŕdc ľudí svoje marketingové konštrukcie.

Žiaľ, úbohá duša, je takto postupne uvarená do bezuzdnej žiadostivosti, a do jej života sa vkráda neodbytný spoločník v podobe depresívnych stavov, pod taktovkou ktorého je vedená ako vôl na bitúnok.

V jednej básni hovorí R. O. Wiemer: „… môžeš letieť na Mesiac, ale Zem sa tým nestane obývateľnou …“ Akú má pravdu! Všetok ten technický pokrok nezabráni tomu, že si zo Zeme robíme peklo. Technický pokrok samozrejme na vine nie je, ale človek! Človek je problém! Vo všetkých dobách si zakladatelia náboženstiev, filozofií a moralisti lámali hlavu, ako by asi bolo možné zmeniť človeka, ale všetci dokopy nenašli riešenie.

Naše svedomie je skutočne dobre „vyčalúnené“. Biblia nás nazýva hriešnikmi, ale nášho „vyvankúšikovaného“ svedomia sa to vôbec nedotýka. Biblia sa vyjadruje ešte presnejšie:

„… zo srdca pochádzajú zlé myšlienky, vraždy, cudzoložstvá, smilstvá, krádeže, krivé svedectvá, rúhania“ (Mt 15.19).

Naše „vyvankúšikované“ svedomie však vyhlasuje: „Mňa sa to netýka.“

Je to v pravde veľká vec, keď sa naše svedomie konečne prebudí. Ako sa to deje, vidíme na niektorých ľuďoch v Jeruzaleme. Keď stál Ježiš Nazaretský zviazaný pred Pilátom, kričali spolu: „Ukrižuj ho!“ Veď koho neovplyvní davová psychóza? To bol hriech!

Keď potom Ježiš visel na kríži a starší ľudu sa Mu posmievali, je napísané o mnohých: „Ľud stál a díval sa.“ Teraz stáli bokom. Boli neutrálni, lebo celá vec im začínala byť nepríjemná. Keď Ježiš sklonil hlavu a zomrel, tu – ako hovorí Biblia – „bili sa do pŕs!“ Bolo to tiché prisvedčovanie hlasu svedomia: „TY si vinný!“ Ale potom sa ponáhľali domov, aby na to zabudli.

Potom však nastal deň Letníc. Peter postavil mocne ľuďom pred oči Ježišov kríž: „Knieža života ste zabili.“ Zrazu vidia jasne: „MY sme zhrešili!“

To je čas. Keď sa nám Ježišov kríž môže stať prameňom Božieho odpustenia.

„Tu bolo ich srdce prebodnuté,“ znie doslova v gréckom origináli. Prebodnuté srdce! To je predsa vražda! A o takom príbehu sa hovorí v Novom zákone? Áno, je v ňom veľa vražedných príbehov. Spomeňme si len na vraždenie betlehemských nemluvniatok! Ale v týchto správach ide o vraždu spáchanú zlými ľuďmi. V našom slove o „prebodnutých srdciach“ však „vraždiacim“ je živý Boh. To je predsa čosi neslýchané! Kde je to napísané? Čítame to v správe o prvom dni Letníc, keď Boh zoslal svojho Ducha na svet.

Jednoduchý rybár Peter predniesol reč k ľudu, ktorá pramenila zo srdca naplneného Duchom. A tak sa každé slovo stalo akoby ostrým Božím nožom, prenikajúcim do sŕdc. Niekoľkými slovami Peter odhalil ľuďom, akými biednymi hriešnikmi a úbohými obžalovanými sú v očiach Svätého Boha.

„Ich srdcia boli prebodnuté.“ Áno, tu sa vraždilo! Tu sa zomieralo! Zomrelo, čo by malo zomrieť aj v nás: pýcha, ktorá pokladá Boha – v najlepšom prípade – za záchrannú brzdu v ťažkých časoch. Tu zomrela úbohá samospravodlivosť, nahovárajúca si, že môžeme pred Bohom obstáť. Zomrela falošná predstava, že sme spravodliví, ale iní sú zlí. Zomrela sebaistota, ktorá sa nebojí ani Boha, ani pekla. Ľudí sa zmocnila hrôza.

A vtedy počuli predivnú zvesť. Niekto iný, Boží Syn, už predtým vzal na seba trest smrti za naše hriechy, keď zomrel potupnou smrťou na kríži Golgoty. A v Ňom ľudia, ktorí sú na konci síl, nachádzajú nový život.

Nemali by sme zbystriť pozornosť, keď sa takto teraz sám živý Boh hlási o slovo k tomuto predmetu? Hovorí, ako sa človek môže stať iným a novým:

„Dám svojho Ducha do vášho vnútra!“

Tohto dobrého, silného Svätého Ducha dal Boh do temného sveta. Je tu! Teraz ide o to, či príde do nášho srdca. Boh nás neznásilňuje. Pýta sa nás, či sa chceme tomuto Svätému Duchu otvoriť.

Ako to robí Svätý Duch, že človeka premení? Najprv nám ukáže, že nie „ľudia“, ale ja samotný nie som v poriadku, že ja som sebecký, nečistý, bezbožný a zlý. A potom sa usiluje o to, aby moje zlé, staré „Ja“ vytlačil zo stredu môjho života. A chce, aby som uvoľnil v mojom srdci miesto pre Ježiša, ktorý zomrel pre moje vykúpenie a ktorý bol vzkriesený pre moje ospravedlnenie, stal sa Duchom oživujúcim a chce vo mne prebývať.

A preto nám, ktorí žijeme v tomto čase milosti náleží výsada hovoriť k Svätému Duchu :

„Otec nebeský mi zasľúbil, že ťa vloží do môjho srdca. A ja sa na toto zasľúbenie úplne spolieham. Poddávam sa ti. Chcem spolupracovať, pretože túžim byť svätý. Ty si povedal, že spôsobíš, aby som chodil po Božích cestách a poslúchal každé Božie slovo.

Neviem, ako to chceš urobiť, ale Ty si prisahal a nemôžeš klamať. Všetko je zapísané v tvojom Slove, Svätý Duchu. Príď teda a konaj vo mne svoje dielo. Tomuto zasľúbeniu vydávam svoje vlastné srdce.“

P.S.:

Kniha: Srdce, Reinhard Hirtler, (https://www.youtube.com/watch?v=XqhQhWvUGr4&ab_channel=Nov%C3%A1Smlouva)

Použité pramene:

Biblia, a publikácie: 365 x ON, Wilhelm Busch; Sloboda a víťazstvo v Novej Zmluve, David Wilkerson.