Uzdravenie duše

7. apríla 2021 13:49, Prečítané 2 070x, milanlehotsky, Nezaradené

Je takmer nemožné prejsť životom tak, aby sme neboli určitým spôsobom zranení. Ak tieto neviditeľné vnútorné zranenia zostanú neošetrené, zapália sa a hnisajú. Dôsledkom je bolesť, osamelosť a nepokoj. Naše zranenia nás obmedzujú (alebo nám priamo zabraňujú), aby sme mohli mať uspokojivé vzťahy ako na rovine ľudskej, tak s Pánom. Ale vďaka Bohu – keď Ježiš vzal svoj kríž, svojou smrťou zaplatil cenu aj za naše úplné uzdravenie.

Vo svojej knihe Uzdravenie duše evanjelistka a učiteľka Paula Shields vysvetľuje, ako tri oblasti našej duše – vôľa, city a myseľ – môžu byť poškodené a ako naopak, sú uzdravené skrze osobné stretnutie s Ježišom. Autorka zdieľa, ako bola ona sama do tejto služby uvádzaná, i svoje presvedčenie, že uzdravenie duše je súčasťou Božieho plánu pre prebudenie.

Nadprirodzené stretnutie s Ježišom

Pojem uzdravenie duše Paula najradšej vysvetľuje takto:

Nadprirodzené stretnutie s Ježišom.

Keď sa učíme žiť v Kristovej prítomnosti, sme oslobodzovaní od strachu a uzdravovaní zo zranenia srdca tak, aby sme mohli žiť plným životom.

V procese vnútorného uzdravenia odhalíme povery. Sú to lži o Bohu, o iných ľuďoch i nás samotných, ktorým sme doposiaľ verili. Napríklad veríme tomu, že Boh nie je milujúcim Bohom, alebo že nám odpustiť nemôže alebo nechce. Možno, že sa na seba pozeráme ako na tých, ktorí nie sú hodní toho, aby ich niekto miloval, ktorí na to nie sú dosť dobrí. Alebo sa trebárs vidíme ako oškliví, tuční, ľuďmi odmietnutí.

Viem, píše Paula, že vnútorné uzdravenie je vystavené riziku kritiky i neoprávneného použitia. Keď ale máme dobrý základ, nedôjde ani k jednému. Modlím sa za to, aby kniha Uzdravenie duše pre vás nielen takéto základy položila, ale tiež vás povzbudila v túžbe po vlastnom uzdravení.

Odlišnosť od iných druhov pomoci

Uzdravenie duše je niečo iné než ostatné druhy terapie či poradenstva.

Po prvé to neznamená rýpať sa v podvedomí.

Keď sa za niekoho modlíme, nehráme sa na Ducha svätého. Skôr radšej necháme na Ňom, aby odkryl také kľúčové spomienky, ktoré On si praje vyniesť. Preskúmavanie vnútra, pozorovanie našich problémov či hriechov vedie k depresii. Keď Duch svätý odkryje kľúčové spomienky, vedie to k slobode.

Tiež to nie je opätovné vyznávanie minulých hriechov.

Kedykoľvek vieme o určitom hriechu vo svojom živote, minulom či prítomnom, prinášame ho k Ježišovi a prosíme za odpustenie.

Nie je to psychiatria.

Tá nám pomáha naše problémy objaviť a potom nás učí, ako s nimi žiť. Pri uzdravení duše sa dozvedáme, aké sú naše problémy, a Ježiš ich uzdravuje tak, že odstraňuje určité zranenia, bolesti, výčitky, putá. Oslobodzuje nás.

Konečne, nie je to dávanie dobrých rád.

Mnoho dnešnej terapie do značnej miery predstavuje len toto alebo len o trošku viac.

Pri uzdravovaní duše nám človek, ktorý sa s nami modlí, pomáha, aby sme nechali Ježiša prísť v moci Ducha Svätého.

On sám nám potom odpovie na naše otázky.

Stále znova a znova som svedkom toho, rozpisuje sa Pavla, že keď zranení a zviazaní ľudia prichádzajú k Ježišovi pre uzdravenie, On ich uzdravuje. Nezáleží na tom, kedy k zraneniu došlo – nedávno či pre mnohými rokmi.

Ježiš presahuje čas a jedná so zraneniami, nech sa stali kedykoľvek. Pretože:

Ježiš Kristus je ten istý včera i dnes i na veky (Hb 13.8),

môže vstúpiť do našej minulosti, prítomnosti i budúcnosti. On je ten, ktorý vie odobrať bolesť z našich spomienok a odstrániť zranenia. On vie priniesť potešenie a lásku tomu zľaknutému dieťaťu v nás. Svojou láskou môže uzdraviť bolesť spôsobenú odmietnutím.

Môže nás uzdraviť, pretože On je Boh všetkej útechy. On je ten, ktorý vie potešiť v každom našom súžení (2 Kor 1.3-5).

Ježiš toto všetko robí, a nemusíme pritom vyznávať veľa hriechov zo svojej minulosti, a tiež nemusíme príliš hlboko skúmať naše podvedomie. To nie je spôsob, akým jedná On.

Ako uzdravenie duše prebieha

Ako sa to všetko deje?

Boh nás stvoril k tomu, aby sme s Ním mali spoločenstvo. Keď prijímame spasenie, keď prosíme Ježiša a Ducha svätého aby vošli do nášho života, stávame sa novým stvorením – novým stvorením v Kristovi. Čo je staré, pominulo…(2.Kor 5.17).

Boh nám odpúšťa všetky naše hriechy a urobil Krista našou spravodlivosťou (1.Kor 1.30).

Môžeme mať teraz spoločenstvo s Otcom. Môžeme k Nemu prichádzať kedykoľvek, pretože On nás pre Ježišovu krv vidí ako dokonalých. Môžeme k Nemu prichádzať ako Jeho deti, môžeme Mu hovoriť ocko. A to nie preto, čím sme, ale preto, čo Ježiš Kristus vykonal za nás. Toto je naše postavenie v Kristovi – a je stále.

Zo skúseností nášho kresťanského života však vidíme, že náš život nezodpovedá tomuto postaveniu. Máme problémy, nie sme neporušení.

Modlila som sa za jednu mladú ženu, kresťanku – cítila sa skleslá. Prosila som Ducha svätého, aby nám ukázal, kde je problém. A On nám ukázal, čo je príčinou. Táto žena nezakúsila lásku nebeského Otca. Jej otec s ňou v detstve zaobchádzal veľmi hrubo. Ona v srdci preniesla toto hrubé chovanie na svojho nebeského Otca a bála sa Ho. Pri modlitbe potom uvidela Ježiša, ako ju berie za ruku a privádza ju k Otcovi. Ježiš ju povzbudzoval, aby prišla k Otcovi bližšie, a keď tu urobila, zmizli jej obavy i strach.

Neviem, ako vy, ale ja nejednám vždy tak, ako si Ježiš praje. Niekedy ľuďom odpovedám na útok protiútokom, rozhnevám sa, inokedy zase Pánovi nedôverujem, i keď Mu chcem úplne dôverovať a chodiť vo viere s Ježišom. Občas sa bojím. Viem, že tento strach nie je od Pána, ale sú okolnosti, keď ma môj strach premáha.

Chcem milovať každého, ale vidím, že sú mnohí, ktorých je ťažké milovať. Ako Pavol volám k Pánovi:

Čo je to so mnou v neporiadku? Prečo nemôžem byť taký, aký chcem byť? (Rim 7.19).

Zisťujem, že sa príliš nelíšim od väčšiny ľudí. V spoločnosti našich kresťanských priateľov máme „nedeľnú tvár“. Väčšinou je však tá usmievajúca sa tvár len maska, ktorou zakrývame mnoho vnútorného nepokoja a zranenia. A je to práve tento vnútorný nepokoj a zranenia, ktoré nám bránia uveriť a prijať lásku a spoločenstvo, ktoré nám chce Otec dať.

Prečo sme takí?

Prečo stále robíme tie isté chyby?

Prečo nemôžeme byť takými, akými nás chce mať Ježiš?

Naše podvedomie

Veľakrát spočívajú naše problémy v podvedomí. To je tá časť našej mysle, ktorej existenciu si ani neuvedomujeme. Viete, naša myseľ je ako magnetofón. Po celý náš život sa tu zaznamenáva a ukladá všetko, čo sa nám stalo – dobré i zlé. Dokonca i to, čo sa nám prihodilo v období pred narodením – v prenatálnom štádiu. Sme zraňovaní ľuďmi i okolnosťami nášho života. Veľmi nám ublížilo to, čo sa udialo v minulosti. Poškodenie môže zasiahnuť našu myseľ, vôľu i city.

Uvediem ďalší príklad. V minulosti som sa hrozne bála hovoriť na verejnosti. Potom som prijala krst v Duchu svätom. Jedna z prvých vecí, o ktorú ma Boh žiadal, bolo, aby som Mu vydala svoje ústa a nechala Ho skrze seba hovoriť. Od tej doby som začala hovoriť na verejnosti pravidelne. Bola to však len Božia milosť, že som bola schopná hovoriť, pretože som sa toho stále obávala.

Pred ôsmimi rokmi som prišla do Európy a hovorenie na verejnosti sa takmer ihneď stalo dôležitou súčasťou mojej služby. Veľmi rýchlo som zistila, že som strašne vyčerpaná. Bolo to tým, že som pri každom verejnom prejave musela prekonávať tento strach. Konečne som si uvedomila, že mám v duši určitú prekážku, ktorú je potrebné odstrániť. Pýtala som sa Pána, čo tento strach spôsobuje. Pán ma vzal späť do doby, keď mi bolo osem či deväť rokov a bola som na jednom tábore. Dostala som tam rolu v nejakej hre a v okamihu, keď som mala začať hovoriť, som si nemohla spomenúť ani na jediné slovo, ktoré som mala povedať. Ostatné deti sa smiali a ja som prežívala také hrozné rozpaky, že som z javiska utiekla a schovala sa v lese. Ten zážitok mi nadobro pokazil celý pobyt v tábore.

Keď mi Ježiš pripomenul túto spomienku, zakúsila som, ako On sám prichádza za mnou do toho lesa so svojou láskou a pokojom. Objal ma a viedol ma späť k pódiu. Povedal mi, aby som sa tam vrátila, a i keď som mala strach, počúvla som Ho. Z pódia som uvidela, že sedí v prvej rade. Na Jeho tvári bol široký úsmev a v ruke držal heslá s nápovedou textu.

Potom mi sľúbil, že kedykoľvek budem na verejnosti hovoriť, nikdy sa už nebudem musieť báť. To preto, že On tam vždy bude so mnou, bude sedieť v prvej rade a držať heslá s nápovedou. Možno sa vám to zdá zvláštne, ale strach z hovorenia na verejnosti vtedy nadobro zmizol.

Väčšinou si takéto príhody nepamätáme. Ako je ľadovec z väčšej časti skrytý nášmu zraku, tak podobne je tomu s väčšinou našich spomienok. Spomienky však v nás stále sú. Ak sme s týmito bolestivými udalosťami nejednali, môžu nám spôsobovať veľa problémov a bolestí.

Keby sme boli obeťou našej bolesti len my samotní, bolo by to jednoduchšie. Tieto škodlivé podvedomé spomienky však môžu zraniť tiež tých, ktorí sú v našom okolí. Môžu spôsobiť problémy vo väčšine našich vzťahov – v rodine s manželom či manželkou, našimi deťmi, rodičmi, na pracovisku potom s kolegami, vedúcim, zákazníkmi, i vo vzťahu k našim susedom a priateľom.

Akých nás Ježiš túži mať

Tak, ako nás chce Ježiš uzdraviť telesne, chce nás tiež oslobodiť od našich citových zranení.

Potom, čo Ježiš prišiel z púšte naplnený mocou Ducha svätého, povedal ľuďom v synagóge, že On je ten, o ktorom hovorí prorok Izaiáš. On bol tým, ktorý bol poslaný, aby vyhlásil zajatým slobodu, navrátenie zraku slepým a oslobodenie pre utláčaných, pre tých, ktorí sú zranení, v depresii a zlomení nejakým nešťastím. Ježiš povedal, že v tom spočíva Jeho služba.

Verím, že to je i naša služba, že je to služba cirkvi. Skôr však ako môžeme vyjsť a slúžiť týmto spôsobom iným ľuďom, musíme prinajmenšom zakúsiť niečo z takéhoto uzdravenia my sami.

Tu uzdravenie duše začína.

Toto uzdravenie odstraňuje prekážky a bloky, ktoré nám zabraňujú prijať bezvýhradnú Božiu lásku, darovanú každému z nás.

Uzdravenie duše odníma všetko, čo nám bráni poznávať Boha, a uschopňuje nás prísť do Jeho prítomnosti a dosiahnuť všetko to, čo s nami zamýšľa a čo pre nás pripravil.

Nekresťania

Rada sa za uzdravenie duše modlím s tými, ktorí kresťanmi nie sú, pretože tento typ uzdravenia často vedie k Pánovi.

Moja priateľka sa modlila za ženu, ktorá videla, ako bola uzdravená jej sestra, a chcela „to, čo má moja sestra“. Jediným problémom bolo, že neverila v Ježiša a že nechcela Jeho meno ani vysloviť.

Kresťanská poradkyňa sa jej spýtala, či je ochotná hovoriť Mu „ten muž“ – a ona s tým súhlasila. Keď sa s ňou sestra, ktorá jej pastoračne slúžila, modlila, „ten muž“ začal vstupovať do rôznych spomienok z detstva tejto ženy. Bola tu jedna kľúčová spomienka, keď ako malé dievčatko bola tvrdo potrestaná za to, že sa pocikala. „Ten muž“ vzal malé, špinavé, pocikané dievčatko do náručia, a nielenže ju potešil, ale tiež ju umyl.

V tomto okamžiku jej poradkyňa povedala:

Áno, takýto je Ježiš. Prijme vás takú, aká ste, a očistí vás.

Týždeň potom prijala táto žena Ježiša, pretože, ako povedala:

Zamilovala som si toho muža, a ak sa volá Ježiš, potom chcem, aby sa stal mojim Spasiteľom.

Modlila som sa za krst v Duchu svätom so židovským dievčaťom z Izraela, ktorá Pána prijala v Anglicku pri vnútornom uzdravení. Keď ju prišla navštíviť jej neveriaca sestra, toto dievča ma požiadalo, aby som sa modlila za jej vnútorné uzdravenie.

Jej uzdravenie a prijatie Pána bol proces. Prvým krokom u nej bolo uznať, že Boh je. Po druhom stretnutí, tesne predtým, ako sa vracala do Izraela, poznala, že týmto Bohom je Ježiš.

Na evanjelizáciách v Holandsku a Dánsku slúžim prostitútkam. Nikdy im nekážem tak, že by som im dohovárala, aby sa odvrátili od svojich hriechov, a tak podobne. Skôr k nim prichádzam s posolstvom o uzdravení zlomeného srdca, o napravení škody, ktorú utrpeli, a všetkého toho, čo im zabraňuje prijať Ježiša. Je to posolstvo útechy a lásky – a preniká do tých oblastí, ktoré boli poškodené.

V Amsterdame teraz máme spoločenstvo štyridsiatich až päťdesiatich bývalých prostitútok a ich detí, ktoré sú znovuzrodené. Zaujímavé je, že tieto ženy bývajú okamžite pokrstené v Duchu svätom. Ony ani ešte nevedia čo to je, ale vedia, že potrebujú silu. I keď nemajú teologické znalosti, nepopierajú túto potrebu, a tak proste dostávajú a prijímajú.

Nikdy nikto nemusel hovoriť prostitútke, že má opustiť svoje remeslo. Ona to vie. Mnohé prichádzajú dopredu a hovoria:

Chcem Ježiša. Modlite sa, aby som bola schopná opustiť to, čo robím.

Mojim jediným posolstvom pre tieto ženy je Ježiš a Jeho láska. Duch svätý usvedčuje sám.

Ako sa už desať rokov modlím s ľuďmi, uvedomujem si viac ako kedykoľvek predtým, že chceme vždy rýchlu odpoveď. Najradšej by sme boli, keby nás niekto posadil do kresla, modlil sa s nami a raz – dva, v okamžiku aby sme boli zbavení všetkého, čo nás trápi. Uzdravenie je však veľmi často proces, ktorý vyžaduje čas a disciplínu. Znamená to, chodiť s Ježišom po určitý čas, než k uzdraveniu dôjde.

Po modlitbe za vnútorné uzdravenie možno zistíme, že nám je určitú dobu dobre, ale neskoršie si uvedomíme ďalší nový problém. Možno reagujeme tak, ako by sme nemali, alebo vidíme, že sa od Boha vzďaľujeme – alebo nás zožiera strach a napätie, ktoré nechápeme. Pokiaľ k tomuto dôjde, je potrebné, aby sme sa buď modlili sami za seba, alebo vyhľadali niekoho, kto má modlitebnú skúsenosť na tomto poli.

Zakaždým, keď Boh niečo v mojom živote urobí, myslím si, že už na mne prácu dokončil, ale On na mne takto pracuje už osemnásť alebo dvadsať rokov. Je to dlhý a stály proces. Každý samozrejme nie je v takom stave, v akom som bola ja. Ale chvála Bohu, že On nás prevezme v tom veľkom neporiadku a pracuje ďalej a stále nás uvádza do súladu so svojim slovom a s tým, čo On z nás chce vytvoriť. A keď je každá prekážka odstránená, pomôže nám vojsť s Ním do lepšieho, užšieho vzťahu.

Duch Pána a Boha je na mne, pretože ma pomazal Pán a Boh, aby som zvestoval pokorným evanjelium; poslal ma obviazať skrúšených srdcom, vyhlásiť zajatým slobodu a väzňom otvorenie žalára!

Iz. 61.1

Toto je služba cirkvi. To je naša služba. Poďme k Ježišovi a prijmime uzdravenie pre seba, aby sme mohli byť účastní na diele nášho Otca pri druhých!