Na Vianoce

23. decembra 2020 18:14, Prečítané 1 508x, milanlehotsky, Nezaradené

Opäť Vianoce! Ďalší rok uplynul. Hebrejské slovo pre rok – šanah – je tiež používané pre rekapituláciu. Všetci v mysli bilancujeme dôležité udalosti, ktoré nás v živote postretli – niektoré s potešením, iné s ľútosťou. Aj ľudia, ktorí sú už na večnosti, spomínajú na to, čím prešli.

Ako asi spomína na Vianoce betlehemský hostinský? Mladá žena, na ktorej bolo poznať, že je v požehnanom stave a jej tvár odzrkadľovala stretnutie s archanjelom – prosila o nocľah. Jej šaty prezrádzali chudobu.

Hostinský ale prehlásil, že pre ňu nemá miesto. Mohol si pomyslieť:

Snáď sa ukáže lepší zákazník, ktorý by zaplatil viac.

Alebo už naozaj nebolo miesto? Teraz, na večnosti, si určite uvedomuje, že by vtedy dokázal zariadiť, aby sa nejaké miesto našlo. Mohol napríklad tehotnej žene ponúknuť i svoju vlastnú izbu a sám stráviť noc v maštali. Koľko ľútosti je tam na druhej strane pri pohľade na svoju minulosť.

Ježiš sa sotva narodil 25. decembra. V tej dobe je v noci okolo Jeruzalema prenikavá zima. Nebolo zvykom, aby židovskí pastieri strážili na poli svoje stáda tak neskoro.

Biblia nám neoznamuje dátum, kedy sa Ježiš stal človekom. 25. december bol v rímskej ríši sviatkom, kedy sa konali pohanské slávnosti kultu slnka. Kresťania využili tejto príležitosti – kedy tí, ktorí ich prenasledovali, mohli ich len ťažko identifikovať – a slávili Ježišove narodenie, ale nie len jeho fyzické narodenie, ku ktorému došlo v určitý konkrétny deň.

Slávili každodenný zázrak Ježišovho narodenia v dušiach tých, ktorí ho prijali za svojho Spasiteľa a Pána.

Ježiš sa narodil v stajni a bol položený do jaslí. Nielen od hostinského, ale i od pastierov nebolo celkom namieste, že nechali novonarodeného Kráľa spať v jasliach na sene. Mohli ho vziať k sebe do svojich domovov. Možno, že toho neskoršie i oni ľutovali. Ježišove miesto nie je v jasliach. A ešte menej potom na kríži. Ale Ježiš sa neuspokojil so šťastím, že zostane v nebi. Miesto, po ktorom On túži, je naše srdce. A práve tam chce žiť.

Učme sa vo svojich životoch odriekaniu, aby naša budúcnosť bola bez výčitiek či priamo mučivej bolesti zármutku. Pre Ježiša bolo nesmiernou obeťou zomrieť za nás na Golgote, mať odvahu stať sa mŕtvolou; nebol však v tejto veci jediný, nakoľko v priebehu histórie i mnohí ďalší išli na smrť pre slávu Božiu.

Na Vianoce však slávime omnoho väčšiu obeť: Kristus – Boh od večnosti, skrze ktorého bol učinený celý vesmír, ktorý vládol vo večnej sláve a tešil sa z lásky nevyčísliteľného zástupu anjelov – sa týchto božských atribútov vzdal a stal sa bezmocným dieťaťom.

Všemohúci bol takto odkázaný na jasle v chlieve a dokonca zavinutý do plienok, bol telesne obmedzený natoľko, že nemohol ani hýbať svojimi malými končatinami. Jeho matka Miriam – Mária, čisté sväté židovské dievča, ho sýtilo zo svojich pŕs, starala sa o neho a spoločne s Jozefom ho ochránila útekom do Egypta.

V priebehu sviatočného obdobia sa navzájom pozdravujeme „Veselé Vianoce“. Kresťania v dávnej minulosti sa počas Vianoc zdravili slovami, v ktorých zmieňovali tiež Máriu, a tak si pripomínali povinnosť pamätať na deti, ktoré potrebujú naliehavo našu starostlivosť. Ktovie, koľko je medzi nimi Bohom vyvolených svätých, budúcich kráľov v nebesiach? Všetky nemluvňatá sú nositeľmi Božieho obrazu.

Pre Ježiša predstavovalo materstvo – obetujúci sa druh lásky – nepretržitú pripravenosť slúžiť svojmu milovanému. Na Golgote to nebol iba Ježiš, kto bol prebodnutý. Mária dostala od Simeona proroctvo, ktoré sa aj naplnilo:

I tvoju vlastnú dušu prenikne meč (Lukáš 2.35).

Mária so svojím Synom trpela i vtedy keď ho apoštoli opustili. Jeho krv a jej slzy sa ukázali pred Bohom spoločne. Mária, ale nemusí zostať jedinou osamotenou Ježišovou matkou. Aj my môžeme dosiahnuť tejto hodnosti. Ježiš výslovne prehlásil:

Lebo ktokoľvek by činil vôľu môjho Otca, ktorý je v nebesiach, ten je mojím bratom i sestrou i matkou (Matúš 12.50).

Je nevyhnutné hovoriť na Západe príbehy o takýchto Ježišových matkách – veriacich, ktorí dosiahli tejto úrovne viery, citu, utrpenia, starosti a obete pre Pána, ako tomu bolo v prípade Márie.

Na Vianoce neslávime len narodenie Ježišove, ale otvárame tiež dvere pre všetkých kresťanov, aby sme sa tak pripodobnili Kristovi či Ježišovým matkám. Misia „Pomoc prenasledovanej cirkvi“ bola založená s myšlienkou hľadať kresťanov, ktorí majú srdce podobné srdcu Ježišovej matky.

A aj preto sa môžeme dopočuť o životných príbehoch Trachtamana, Tarleva, Ordinského a Lydie Caldararovej – predstaviteľov hnutia mesiánskych Židov v Kišinive (v bývalom ZSSR), ktorí boli pre svoju vieru deportovaní komunistami do Ruska a zavraždení.

Rozprávajú nám o väzenských celách, kde v zime mrzlo. Valer Irinca z rumunskej organizácie „Armáda Pána“ musel s mnohými ďalšími celý deň behať, aby si zachránil život.

Elie Wiesel, nositeľ Nobelovej ceny a rumunský Žid, ktorý prežil holocaust, píše o kresťanskej sedliačke, ktorá slúžila svojmu menu – volala sa Mária. Keď bol Elie v nacistickom vyhladzovacom tábore, Mária – pre Židov pohanka – riskovala vlastný život, prešla cez zátarasy a ostnaté drôty, aby uväzneným Židom priniesla syr, vajcia, ovocie a strukoviny. Na konci vojny sa jej dokonca podarilo niektorých z tábora vyslobodiť a ukrývať vo svojom dome.

Richard Wurmbrand, protestantský duchovný trpiaci pre vieru Ježišovu štrnásť rokov v žalároch komunistického Rumunska, rozprával krásny príbeh o vzácnej kresťanskej sestre Mindrutzovej, ktorá – v dobe, keď bol Richard so svojou manželkou a štyrmi ďalšími židovskými kresťanmi počas vojny vo fašistickom Rumunsku vo väzení – zabúchala na väzenské vráta a žiadala, aby mohla trpieť spoločne so svojimi bratmi z vyvoleného národa. Jej žiadosti bolo vyhovené. Jej ochota byť s nimi vo väzení tak zapôsobila na sudcu, že boli všetci oslobodení. Bol to jediný prípad, kedy v Rumunsku fašistický súd oslobodil Židov!

Rumunský pravoslávny kňaz Ilie Cleopa strávil pre svoju vieru osem rokov vo väzení. Prechovával materinskú lásku k Ježišovi, ktorého videl vo svojich spoluväzňoch. Miloval ich ako deti, dobrých i zločinných. Cleopa nelámal palicu ani nad jediným. So svojimi spoluväzňami sa nedelil len o slová útechy, ale aj o svoj núdzny prídel potravín – či už to boli väzni pre vieru alebo pre skutočné zločiny. Takáto kresťanská materinská láska je tou najobsiahlejšou formou lásky.

Mária stála verne u kríža, keď Ježiš povedal svojmu nebeskému Otcovi:

Do tvojich rúk odovzdávam svojho ducha,

a keď si zdanlivo zúfal a dopytoval sa Boha. Tí, ktorí sú jej podobní, stoja s Vami, keď prechádzate utrpením dokonca i keď ho zapierate a zrádzate alebo ste vo väzení. Snažia sa Vás získať späť.

Sú tu opäť Vianoce. Pamätajme na svätú chvíľu – novorodeniatko v náručí svojej matky. Ježiš ale nie je spokojný, ak má len jednu matku. Počas celej histórie sa ľudia na seba vzájomne odvolávali, stávali sa duchovnými učiteľmi, deťmi, žiakmi alebo služobníkmi. Ježiš je jediným, ktorý volá každého – ako muža tak ženu, aby sa stal(a) jeho matkou.

Rozjímanie v blízkosti Ježišových jaslí očistí našu myseľ od všetkého diabolského smetia, ktoré sa v cirkvi nahromadilo v dôsledku kompromisu so svetom. Keď Simeon uvidel Dieťatko, verejne o ňom prehlásil, že je „slávou Izraela“. Židovský národ bol v tej dobe pod diktátorstvom Rimanov. Bolo to diktátorstvo, akým bol napríklad fašizmus alebo komunizmus. Za Hitlera či Stalina bolo hrdelným zločinom prehlásiť niekoho mimo týchto dvoch za „slávu národa“. Rovnako tak v Izraeli mohol byť oslavovaný jedine Herodes alebo cisár.

Mudrci prišli do Jeruzalema a odvážili sa pýtať po práve narodenom kráľovi Židov. Kráľom bol však Herodes a prehlásiť niekoho iného za kráľa bol zločin. Ale toto Dieťatko malo hŕstku ctiteľov – prvotnú cirkev, ktorá poznala len jediného Majstra a samozrejme najmenej pravdepodobného Kráľa – chudobné Dieťatko v jasliach.

Neskoršie sa veci zmenili. Naprieč storočiami až do dneška sa cirkvi klaňajú tyranom, ktorí nenávidia Boha, a obetujú im kadidlo. Komunisti zničili kostoly, uväznili a zavraždili milióny veriacich v dobe, kedy metropolita ruskej pravoslávnej cirkvi Sergej napísal:

Považujeme blaho a prospech ZSSR i za svoju radosť.

Cirkevný predstaviteľ sa radoval, že Kristus je zadupávaný pod kopytami zvierat.

Na Vianoce uctievajme Ježiša i jeho lásku, pre ktorú sa stal človekom. Táto láska presahuje poznanie, napriek tomu ap. Pavel píše, že je možné ju poznať. Ako môže byť poznané nepoznateľné? V hebrejčine a gréčtine, v pôvodných biblických jazykoch, má slovo „poznať“ dva významy: porozumieť a zjednotiť sa vo vrúcnej láske. Preto je napísané:

Adam poznal Evu a tá otehotnela (Genezis 4.1).

Láska môže poznať to, čo je pre rozum nepoznateľné. Takáto láska sa však nemôže zastaviť len pri Ježišovi, ale objíma nemluvňatá, ktoré strádajú zimou a hladom.

My všetci zapletáme svoje deti do následkov svojich hriechov: hádky, rozvody, hazardné hry, pitie atď. Budú celoživotne trpieť kvôli tomu, čo sme napáchali. Ale i svätí sú často obviňovaní, že svoje deti nechávajú trpieť kvôli svojmu kresťanskému postoju, čo sa stáva, kedykoľvek sú kresťania pre svoju vieru posielaní do väzení alebo trebárs aj na smrť.

Mučeníci pre Krista sú zvláštnou rasou. Poznajú nepoznateľné. Štefan, prvý mučeník, videl otvorené nebesia a Ježiša, ktorý mu dal znamenie, aby šiel k nemu. Prečo by nemal túžiť, aby jeho dieťa bolo s ním? Takéto sú pocity kresťanov trpiacich prenasledovaním.

Ježišova smrť na kríži zapríčinila hlboký smútok jeho svätej matke. Vedel, že jej srdcom prenikne meč. Mal sa vyhnúť kríži, aby ju uchránil od tejto bolesti? Na tieto Vianoce je príhodný čas k takýmto meditáciám.

Niektorí poznajú Krista, ktorý žil pre dvoma tisíckami rokov. Ale to je ako keby sme poznali z Ameriky len atlantické pobrežie. Kristus nie je len Božím Synom, ktorý žil pred dvoma tisíckami rokov ako židovský tesár. Kristus žije dnes tiež vo svojich učeníkoch. Je živý so zvláštnou mocou a krásou v tých, ktorí teraz trpia pre jeho meno.

Slávime naše sviatky i naše bohoslužby často len pripomienkou utrpenia, ktoré Ježiš strpel pred dávnymi časmi, ale nehovoríme o tom, ako trpí dnes. Nepomôže ani rezignácia ani reformácia. Každý duchovný predstavený musí skúmať samého seba, či je znovuzrodený, či žije v dôvernom obecenstve s Ježišom a či nemá len povrchné poznanie získané na teologickom seminári. Musí byť schopný prehlásiť:

Môj milovaný je môj a ja som jeho.

Potom nebude kázať len o tom, čo sa stalo Kristovi v minulosti, ale bude zdieľať Kristove utrpenie i triumf v súčasnosti. Akonáhle poznáme Ježiša dôverne, budeme i my oživení jeho horlivosťou privádzať hriešnikov do Božieho kráľovstva a pomáhať tým, ktorí prežívajú trápenie.

Na Vianoce oslavujeme toho, ktorý za najvyššiu cenu priniesol tejto zemi život a lásku. Máme teda dôvod na radosť. Kristus sa narodil v Betleheme. Prišiel na zem kvôli našej spáse. My však ale vieme, že naše prítomné radosti sú „neúplné“. Vieme, že úplná radosť sa dostaví, až sa stretneme s Kristom a so všetkými drahými svätými tvárou v tvár.

Prajeme Vám požehnané Vianoce!