Milan Lehotský

Vieme, že celé stvorenstvo spolu vzdychá a trpí ako v pôrodných bolestiach.

Vo všetkom tom utrpení, ktorému bol vystavený i protestantský farár Richard Wurmbrand počas 14 rokov strávených v žalári Ceaușescuovho Rumunska, si uvedomil – snažiac sa vybavovať vo svojej pamäti slová z Biblie – koľko nachádzame v Písme výpovedí o ľudskom utrpení.

Začína to katastrofou, ktoré pre ľudstvo znamenalo vyhnanie z raja, a končí to, keď väčšina v tom čase pozostávajúceho ľudstva vstupuje do pekla.

Richard postuloval nasledovné otázky hľadajúc odpoveď na prečo…

Prečo ale musia trpieť i svätí?

Prečo utrpenie existuje i medzi zvieratami?

Prečo sa už deti rodia s utrpením?

Je utrpenie jedinou Božou výchovnou metódou?

Prečo existuje zlo?

Prečo kresťania už celé desaťročia trpia v žalároch totalitných režimov?

Istý pastor, ktorý zasvätil štyridsať rokov svojho života misii medzi austrálskymi domorodcami, náhle ochorel. Jeho rodina sa ho snažila dopraviť po prašných cestách do mesta. Pastor počas tohto transportu trpel silnými bolesťami a sotva lapal po dychu. Požiadal teda svoju rodinu, aby mu spievali a čítali Bibliu. Nakoniec ale prehlásil:

Prestaňte s tým. Slúžil som Bohu celý život, ale On sa o mňa vôbec nestará.

Potom vzal manželke Bibliu z rúk a hodil ju do buša.

Nedokázal na problém utrpenia nájsť odpoveď. Domnievam sa, že jedinou odpoveďou, ktorú je možno dať je to, že na túto otázku nemáme žiadať odpoveď. Ježiš, keď visel pribitý na kríži – pýtal sa Boha, prečo ho opustil, keď je jeho jedinečným Synom. Jeho otázka je ale nasledovaná iba znamienkom otáznika. Je nám tým naznačené, že táto otázka skutočne existuje a že my s ňou môžeme žiť.

Evanjelisti považovali za dôležité zverejniť pochybnosti, ktoré zachvátili Jána Krstiteľa vo väzení i Ježišove klesanie na mysli v Getsemane a na kríži. Nechceli nás ale učiť, ako spochybňovať Ježiša ako Mesiáša alebo považovať sa za zavrhnutých od Boha, keď nevinne trpíte. Pre žiaka je samozrejme dôležité vedieť, že takéto pochyby prichádzajú. Až prídu, pomôže mu to nebáť sa ich.

Ježiš ale na kríži nekázal ako kňaz z kazateľnice. Zažíval utrpenie – to najväčšie tajomstvo v stvorení dobrého a všemohúceho Boha – a vyjadroval to, čo v okamžiku výkriku

Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?

pociťoval.

Lopaty celého sveta by nestačili na to, aby pochovali pravdu. A bolesť celého sveta nedokáže zabrániť triumfu pravdy, viery a lásky, i keď prejdete najhoršími pokušeniami. Richard spomína:

Pochyboval som, v niektorých chvíľach som si zúfal, ale to všetko pominulo. Z väzenia som vyšiel stále ako kresťan.

Jeden človek prechádzajúci utrpením prišiel za farárom a položil mu mnoho otázok. Farár mu odpovedal:

Pokľakni tu v kostole a spýtaj sa Ježiša na vysvetlenie toho, čo ťa trápi.

Muž namietol:

A ty naozaj veríš, že začujem hlas z neba?

Nie,

odpovedal farár,

ale keď sa na niekoľko hodín stíšiš k modlitbe, pochopíš, že môžeš kráčať životom ďalej, aj keď by si nedostal odpovede na všetky svoje otázky.

Takáto zvykne byť Ježišova odpoveď a tá ťa naplní pokojom.

Nepotrebujeme nič viac než Boží pokoj, ktorý prevyšuje každé porozumenie.

Nepotrebujeme súčasne pokoj i porozumenie, pretože porozumenie predpokladá určitú kvalifikáciu, ktorou väčšina z nás samozrejme nedisponuje.

Uznávaný psychológ Viktor Frankl dostal raz od svojej šesťročnej dcérky otázku:

Prečo stále hovoríme o „dobrom“ Bohu?

Nuž, či si nemala pred šiestimi týždňami osýpky,

pripomenul dcére,

a dobrý Boh ťa úplne uzdravil.

Dievča sa však zamračilo – odpoveď otca sa jej nezapáčila.

Ale ocino, nezabúdaj, že to bol na prvom mieste Boh, ktorý tie osýpky na mňa zoslal?

Deti nie je také jednoduché odbiť nejakými náboženskými frázami a lacnou propagandou v Boží prospech. Berú Božie slovo naozaj vážne. Pán a Boh však hovorí:

Poďme, prejednajme to spolu (Biblia: Izaiáš 1.18).

To predsa znamená, že slovo dostávajú obidve stany.

Keď sa nás deti pýtajú, prečo trpia nevinní ľudia, musíme sa im jednoducho priznať, že pre toto mystérium života nemáme jasné vysvetlenie. Nemá zmysel ich zaťahovať do teologických špekulácií „prečo a začo“ je na svete bolesť.

Dokáže nejaké laboratórne zviera porozumieť svojmu utrpeniu? Môže si byť vedomé, že sa to deje pre dobro určitej vyššej bytosti? Naše utrpenie môže byť napríklad poučením pre anjelov (Biblia: Efezským 3.10).

Nebojme sa priznať, aké omedzené je naše ľudské poznanie. Detské dopytovanie privádza k teológii, ktorá nás núti postaviť sa čelom k nášmu ignorovaniu aspektov reality. Boh je všemohúci, my však nie.

Talmud uvádza, že boli štyria muži, ktorí vystúpili do najvyššieho Neba. Ben Azai, Ben Zoma, Elisha ben Abuya a rabín Akiba.

Ben Azai uvidel slávu Božiu a zomrel. Ben Zoma ju uvidel a prišiel o rozum. Elisha ben Abuya sa stal nábožensky ľahostajným. Jediný rabín Akiba sa vrátil bez újmy.

Pavel píše o človeku, ktorý bol vytrhnutý do raja, ale nedokáže o tom čo videl podať správu, pretože tam počul nevysloviteľné slová (Biblia: 2. Korintským 12.2-4).

Jedna vec je vaša skúsenosť, a iná vec zas veľmi chabý pokus vyjadriť ju slovami vytvorenými ľuďmi, ktorí zažili niečo úplne iného.

Aby som pravdivo popísal,

hovorí Richard

čo som osobne zakúsil, ako nás na samotke mučili, ponižovali a ovplyvňovali drogami, musel by som vynájsť úplne zvláštne slová.

Ale potom by sme nemohli komunikovať.

Nežijeme vo sfére slov. Svätý Ján hovorí, čo na ostrove Patmos videl. To, čo sme videli môžeme slovami vyjadriť len v miere, v ktorej dokážeme slepému popísať Michelangelovu Pietu alebo Leonardovu Monu Lisu.

Keď čítam hebrejský ekvivalent slova „svätý“ – kadoš – viem, že vychádza z rovnakého koreňa ako slovo označujúce „prostitútku“, čo mi pomáha pochopiť, že svätý je človek, ktorý sa duchovne ponúka všetkým a všetkých láskyplne objíma bez ohľadu na vek, fyzické či morálne kvality, rasu či vyznanie.

Keď čítam grécke slovo hagios, ktoré doslova znamená „nepozemský“ – chápem, že svätý je človek oddelený od pozemských vecí. V rôznych jazykoch slová vyjadrujú rôzne veci.

Keď sa Patton pokúšal preložiť Novú zmluvu do jazyka, ktorým sa hovorí na Nových Hebridách, márne hľadal ekvivalent pre „vieru“. Miesto neho použil výraz, ktorý doslova znamená – „kľudne a bezstarostne spočinúť v tráve“. A tak kto na Nových Hebridách číta Jána 3.16 – rozumie, že ten, kto sa kľudne a bezstarostne spoľahne na skutočnosť, že Boh dal za neho svojho Syna, má život večný.

V strednej Afrike iní prekladatelia používali slovo, ktoré znamená „počuť a urobiť“, čo je pravý opak. Hebrejské slovo pre vieru emuna alebo hausské amince znamenajú „povedať amen“.

Dospelí, rovnako ako deti, sa musia naučiť jednoducho prijímať určité fakty, ktoré zdá sa veľmi dobre fungujú i bez našej analýzy a kategorizácie v myšlienkovom rámci príčiny a následku. To ale vyžaduje pokornú myseľ.

Viem toho toľko, a nemôžem v tejto fáze pokročiť ďalej.

Hebrejská Biblia začína slovom „B“ (Bét), písané takto ב – táto litera vypadá ako schránka s troma stenami. Hebrejský text sa číta sprava do ľava a tak otvorená strana tejto „schránky“ mieri dopredu. Rabíni vysvetľujú, že Písmo začína touto literou, aby sme prijali poučenie, že nebudeme nikdy vedieť, čo je nad, za a pod. A tak sa musíme pozerať dopredu jediným smerom, ktorým sa nám Boh chce zjavovať.

Isté ráno 24. októbra 1931 sa Amy Carmichaelová (1867 – 1951) modlila:

Bože, urob – prosím so mnou čokoľvek chceš. Urob všetko, čo mi pomôže, aby som ti lepšie slúžila…

(Ako írska misionárka bola od roku 1895 v Indii, a stala sa adoptívnou matkou mnohým indickým dievčatám pochádzajúcim z rozbitých manželstiev alebo od osamelých matiek, a ktorým hrozil údel stať sa chrámovými prostitútkami. V roku 1912 jej misionárske úsilie uznala i anglická kráľovná Mária a poskytla jej peniaze na vybudovanie nemocnice.)

Po spomínanej modlitbe, ešte toho istého dňa večer, Amy spadla a zlomila si nohu v členku. Pre vážne komplikácie však bola jej chôdza už natrvalo obmedzená a po zbytok života zostávala len vo svojom misijnom stredisku. Amy však nemárnila čas mudrovaním nad svojou situáciou. Svoju energiu zamerala na písanie a povzbudzovanie kresťanov doslova po celom svete. Na svojom lôžku napísala tisíce dopisov, stala sa autorkou trinástich kníh a venovala sa i duchovnej poézii.

Jedna legenda hovorí, že Mojžiš raz rozjímal blízko nejakej studne. Stalo sa, že pocestnému, ktorý sa prišiel zo studne napiť, sa z opasku odviazal mešec peňazí a spadol do piesku. Muž si to nevšimol, a pokračoval ďalej svojou cestou. Chvíľu potom išiel okolo studne iný muž, spozoroval ležiaci mešec, a zobral si ho. Neskoršie sa u studne zastavil ešte tretí muž, a keď zahnal smäd, ľahol si do tieňa a zaspal.

Medzitým prvý muž zistil, že stratil mešec a došiel k presvedčeniu, že musí byť niekde pri studni. Vrátil sa teda k studni, kde uvidel toho spiaceho muža, ktorý pochopiteľne nič o mešci nevedel. Ale muž, ktorému chýbal mešec, spáča zobudil a naliehal na neho, aby mu peniaze vrátil. Došlo k ostrej potýčke, ktorá vyústila do toho, že prvý muž zabil toho tretieho muža.

Po tom všetkom Mojžiš povedal Bohu:

Vidíš, a práve z tohto dôvodu v teba ľudia neveria. Na svete je príliš veľa zla a nespravodlivosti.

Prečo musel ten prvý muž stratiť svoj mešec a stať sa vrahom?

Ako je možné, že ten druhý muž prišiel bez práce k hromade peňazí?

A prečo ten tretí muž, úplne nevinný, bol zabitý?

Boh Mojžišovi odpovedal:

Pre tentoraz a iba pre tentoraz ti odpoviem, zakaždým to robiť nemôžem.

Ten prvý muž bol synom istého zlodeja. Peniaze, ktoré boli v mešci ukradol jeho otec otcovi toho druhého muža. Ten, keď našiel mešec, poznal, že ide o peniaze, ktoré boli ukradnuté jeho otcovi.

Ten tretí muž bol vrah, ktorého zločin však nikdy nevyšiel najavo, a tak dostal len po zásluhe, čo mu patrilo.

A preto do budúcna už ver, že vo všetkom čo sa deje existuje zmysel a spravodlivosť, a to i vtedy, keď tomu vôbec nerozumieš.

Viera v Boha je sama odpoveďou na mystérium zla. Nemôžeme Boha žiadať, aby počas nášho pozemského života preukazoval len priehľadne a očividne milosrdenstvo. On tak robí podľa svojho uváženia.

Našou najvyššou odozvou na otázku „prečo všetko to utrpenie“, je vzdať sa nášho práva na odpoveď. Pre kresťana je Božie milosrdenstvo nevyhnutné. Je nám milosrdne darované vôjsť do večnej slávy, ktorú sme si na žiadny spôsob nezaslúžili.

Nuž, a apoštol Pavel sa neortodoxne zmieňuje o svojej skúsenosti s utrpením, keď v liste korintskej cirkvi pri riešení špecifickej situácie spomína svoje útrapy utŕžené v službe hlásania Kristovho evanjelia, v ktorom sa dočítame:

Sú služobníkmi Kristovými? Nezmyselne hovorím – nad to ja!

Prežil som viac námahy, viac žalárov, oveľa viac bitiek, často na dosah smrti.

A aby som sa pre veľkosť Božích zjavení príliš nepovyšoval, bol mi daný do tela osteň – satanov posol, aby ma trápil, aby som sa príliš nepovyšoval.

Za to som trikrát prosil Pána, aby odo mňa odstúpil. Ale On mi povedal:

Dosť ti je moja milosť, lebo moja moc sa dokonáva v slabosti.

Teda najradšej sa budem chváliť svojimi slabosťami, aby prebývala na mne moc Kristova.

Preto mám záľubu v slabostiach, v pohanení, v ťažkostiach, v prenasledovaniach, v úzkostiach za Krista; lebo keď som slabý, vtedy som mocný.

A keď by aj bola moja duša vyliata ako liata obeta pri krvavej obeti a svätoslužbe vašej viery, radujem sa a spolu sa radujem so všetkými vami.

Takisto sa aj vy radujte a spolu sa radujte so mnou.

A milovaných bratov v cirkvi vo Filipách Pavel napomínal (a spolu s nimi aj nás žijúcich dnes) týmito slovami:

Radujte sa v Pánovi vždycky, a zase len poviem:

Radujte sa!

Vaša prívetivosť nech je známa všetkým ľuďom. Pán blízko.

Pre nič nebuďte ustarostení, ale vo všetkom modlitbou a prosbou s ďakovaním nech sa oznamujú vaše žiadosti Bohu.

A pokoj Boží, ktorý prevyšuje každý rozum, bude strážiť vaše srdcia a vaše mysle v Kristu Ježišovi.

Na záver vidím ešte za dobré povzbudiť sa týmito slovami ap. Pavla, tlmočených v liste Rimanom:

Som presvedčený, že

utrpenia terajšieho času nie sú hodné, aby boli prirovnané k budúcej sláve, ktorou nás Boh zahrnie.

A zároveň vieme, že

tým – povolaným podľa Božieho odvekého plánu,  tým, ktorí milujú Boha: všetko spolupôsobí na dobré.

Lebo tých, ktorých vo svojej vševedúcnosti vopred poznal, aj predurčil k tomu, aby sa stali podobní obrazu jeho Syna, aby On bol prvorodeným medzi mnohými bratmi.

Teda v Božom Duchu nie sme vystrašení otroci, ale členovia Božej rodiny s právom pristupovať k Bohu bez strachu a s výsadou nazývať ho svojím Otcom.

Áno – všetci, ktorých vedie Boží Duch, sú synmi Božími.

Tento Duch sám nám dáva vnútornú istotu, že sme Božie deti.

A ak sme deťmi, teda aj dedičmi – dedičmi Božími a Kristovi spoludediči. Veď ak spolu trpíme, aby sme boli aj spolu oslávení.

Všetko stvorenstvo zaiste túžobne očakáva zjavenie synov Božích.

Stvorenstvo nebolo totiž podriadené márnosti z vlastnej vôle, ale pre toho, ktorý ho podrobil. Trvá však v nádeji, že aj samo stvorenstvo bude oslobodené od služby porušenia v slobodu slávy detí Božích.

Vieme, že

celé stvorenstvo spolu vzdychá a trpí ako v pôrodných bolestiach.

A nielen to, ale aj my majúci prvotinu Ducha, vzdycháme sami v sebe očakávajúc adoptívne synovstvo – vykúpenie svojho tela. Nakoľko v nádeji sme boli spasení.

Čo k tomu dodať?

Ak je Boh za nás, kto proti nám?

Ako by nám ten – ktorý to neušetril vlastného Syna, ale ho ta dal za nás všetkých – s ním potom i všetkého nedaroval!?

Kto bude žalovať na vyvolených Božích?

Boh je, ktorý ospravedlňuje!

Kto kde odsúdi?

Kristus Ježiš je, ktorý zomrel – a viacej,

ktorý aj vstal z mŕtvych,

ktorý aj je po pravici Božej,

ktorý aj sa prihovára za nás!

Čo by nás teda mohlo odlúčiť od Krista a jeho lásky?

Utrpenie alebo strach? Prenasledovanie? Hlad? Bieda? Nebezpečenstvo či sama smrť?

Ako tiež v písomnostiach našich predchodcov z dávnej minulosti, čítame:

Pre teba sme vydávaní na smrť deň čo deň, považovaní sme za ovce na zabitie.

A predsa v tom vo všetkom súc istými víťazmi zmocňovaní mocou pravdy života Ježiša Krista umocňujeme triumfálne víťazstvo živého Boha, ktorý si nás tak veľmi zamiloval.

Som totiž presvedčený, že

ani smrť, ani život,

ani anjeli, ani kniežatstvá, ani moci,

ani prítomné či budúce veci,

ani nebo, ani peklo,

ani žiadne iné stvorenie nebude nás môcť odlúčiť od lásky Božej, ktorá je v Kristu Ježišovi – našom Pánovi.

Použité pramene:

Biblia: Písmo Starej a Novej zmluvy

Bulletin: Hlas mučedníků č.1/2013, č.3 a 4/2020; spolek Pomoc pronásledované církvi: www.hlas-mucedniku.cz

Publikácia: Vězeňské zdi kdyby promluvily, Richard Wurmbrand; Stefanos 2004

Obrázok: Obraz Guernica, Pablo Picasso, 1937