Milan Lehotský

Je cítiť závan tieňov minulosti v správaní premiéra I. Matoviča, potom ako v Bruseli raportoval a s kancelárkou Nemecka A. Merkelovou vykomunikoval celoplošné testovanie Slovenska na ochorenie Covid 19 – bez toho, žeby úrad prezidenta SR na čele s prezidentkou Z. Čaputovou mal o tomto závažnom rozhodnutí s dopadom na celú spoločnosť akúkoľvek vedomosť – a po následnej interpelácii vlády prezidentskou kanceláriou voči takémuto postupu v tejto veci, sa predseda vlády SR vyslovil:

Úloha prezidentky SR je skôr symbolická. Nemá jednoducho priamu zodpovednosť, nemusí byť informovaná o každom kroku v armáde a jej pozícia hlavnej veliteľky ozbrojených síl platí len vtedy, keď sme vo vojne. Na to sa obrátil na zarazených členov vlády a povedal: Opravte ma, ak sa mýlim.

I. Matovič sa pochválil, že o tajnej operácii vedelo len pätnásť ľudí. Mala sa tak eliminovať možnosť, že niekto bude klebetiť a informácia sa dostane do médií skôr, ako je potrebné. Považoval teda hlavnú veliteľku ozbrojených síl za klebetnicu, keď sa celá operácia pripravovala poza jej chrbát?

Keď sa však obzrieme späť v čase s pohľadom upretým na vzťahy týchto kľúčových orgánov štátnosti SR, nemôžeme nevidieť nezmieriteľné rozpory dotyčných čelných predstaviteľov na dotknutých funkciách, nakoľko – žiaľ – až kolú oči.

Mnohí z nás majú ešte v živej pamäti rivalitu, ktorá vyústila až do otvoreného nepriateľstva a ľúteho boja medzi V. Mečiarom a M. Kováčom, a do ktorého boli dokonca zatiahnuté a aj zneužité i nástroje štátnej moci v štruktúrach štátu.

Osobné animozity a nevraživosti medzi R. Ficom a A. Kiskom boli opakovane pertraktované v mediálnom priestore, a takto obťažovali celú spoločnosť a zbytočne zaťažovali jednotlivé aparáty ústavných inštitúcií SR.

Nuž, jeden nezainteresovaný pozorovateľ by nad týmto všetkým len mávol rukou, že politika je predsa len pánske huncúvstvo, ale opäť – žiaľ, tento neutešený stav väzieb a vzťahov vrcholových politikov v orgánoch štátu má strašne negatívny dopad na všetky aspekty slovenského národa a v konečnom dôsledku i každého človeka na Slovensku.

Keď svoj pohľad uprieme ešte hlbšie do minulosti, opäť odhalíme nezmieriteľný ideový i charakterový rozpor u hlavných protagonistov Slovenského štátu, premiéra V. Tuku a prezidenta J. Tisu, ktorý sa logicky premietol do úradov ako celku, ktoré zastávali.

Nevraživosť V. Tuku voči osobe J. Tisu sa rozvinula až do štádia zosnovania plánov na jeho odstránenie či dokonca fyzickú likvidáciu, pretože v ňom videl hlavnú prekážku k presadeniu myšlienok nacionálneho socializmu na Slovensku. Na týchto jeho nekalých plánoch mala svoj podiel aj jeho megalomanská túžba zasadnúť na prezidentský stolec a hrdiť sa titulom vodca národa, a stať sa tak podobným svojmu veľkému vzoru, ktorým bol vtedajší ríšsky kancelár a výhradný vodca Nemecka A. Hitler, a ktorého V. Tuka nepokryte obdivoval a zbožňoval.

Svet si však potrpí na vlastný poriadok a obidve tieto skutkovo tak diametrálne odlišné osobnosti upratal do zabudnutia sebe vlastným spôsobom a vymeral im spoločný údel, keď nad nimi vyriekol rovnaký ortieľ: Smrť obesením!

Áno, akékoľvek odkazy na túto dobu sme zo svojich inštitucionálnych tradícií vymazali a vytesnili do prepadliska dejín, ale vtedajší ústavný systém a participáciu na rozdelení výkonnej moci v štáte sme – znova žiaľ – vo svojej podstate zachovali až do dnes.

Správame sa teda podobne ako jeden pozostalý dedič pri opatrovaní prekliateho rodinného striebra, cez ktoré na neho môžu dosahovať a mátať ho tiene neblahej minulosti.

Môžeme sa tiež v týchto súvislostiach len domnievať či dohadovať, ako by sa formovali a odvíjali osudy ľudí vo vojnových rokoch na území Slovenského štátu, nebyť na čele vtedajšej vládnej moci pronacistický V. Tuka, ale naopak pronárodný J. Tiso resp. čo by mohli dať Slovensku 90-te roky 20. storočia nebyť bratovražedného konfliktu V. Mečiar verzus M. Kováč?

Po týchto neblahých skúsenostiach sa súčasný systém zábezpeky a protiváh pri spravovaní moci javí ako kontraproduktívny prinášajúc viac problémov ako benefitov, keď sa vládna moc potkýna o tú prezidentskú, a ktorú môže beztrestne ignorovať resp. zastrašovať až po prejavy nepokrytého nepriateľstva, a potom z celého tohto cirkusu profitujú bulvárne médiá, neprajníci Slovenska či záujmy tretích strán a nadôvažok si takto spôsobujeme blamáž a hanbu na medzinárodnej scéne, čo nás nevyhnutne deklasuje v očiach zahraničných partnerov i svetovej verejnosti, a čo so sebou nevyhnutne nesie aj stratu národnej prestíže.

Naviac, na prekonávanie vnútorných protivenstiev a sporov na personálnej úrovni musíme vynakladať nemálo síl a energie, ktoré potom nevyhnutne chýbajú pri zdolávaní skutočných problémov a riešeniach pri vytváraní moderných životných podmienok pre ľudí na Slovensku.

Aby sme však predišli podobným dohadom a depresii do budúcnosti, bolo by snáď už konečne načase súčasný ústavný rádoby dvojkoľajný systém výkonnej moci – dnes zdanlivo subjektívne posilnený priamou voľbou tzv. hlavy štátu, ktorý slovenskému národu priniesol toľko trápenia a bolestí – pretransformovať na jednu koľaj, samozrejme pri zadefinovaní jasných princípov k zreálneniu fungovania ústavných orgánov tak, aby nemohlo dochádzať k zneužívaniu vládnej výkonnej moci.

Nezostávajme múdrymi vo vlastných očiach, ale vezmime si k srdcu ponaučenie z povestných troch prútov kráľa Svätopluka a pamätajme na Ježišove slová: Každé vnútorne rozdelené kráľovstvo pustne, a žiadne mesto alebo dom vnútorne rozdelený neobstojí.

Poobzerajme sa teda okolo seba a popracujme na modele fungovania ústavných orgánov štátu tak, aby systémové inštitúty zábezpeky a vzájomných protiváh nevytvárali len akúsi falošnú ilúziu správneho nastavenia, ale mali reálnu silu pôsobiť proti zneužitiu moci v štáte vládnymi elitami.

A pri tom všetkom nestrácajme zo zreteľa, že súčasné generácie sa ocitli v dobe, kedy vývoj sveta speje k svojmu vyvrcholeniu a my v národe slovenskom nech sme i vo výraze štruktúr štátu na tento čas náležite pripravení tak, aby sme sa potom raz nemuseli hanbiť, a aby sme ako národ neminuli pravdivú cestu a tak neprepásli šancu dobehnúť do správneho cieľa.