Milan Lehotský

Bol raz jeden človek, ktorý strašne nadával na vládnych politikov, pretože nehorázne kradnú. Po krátkej rozprave, ako sme došli k meritu jeho rozladenosti, vyšlo najavo, že je tak nasrdený preto, lebo tí pri korytách majú možnosť si nakradnúť oveľa – oveľa viac, ako on – človek milión – radový verejný zamestnanec.

Poznal som istého človeka, ktorý potom ako bol nájdený ako taký, že len pobehuje sem a tam, trúsi reči a nevie nič zmysluplné urobiť, povedal: Nuž, aj keď neviem nič urobiť, jedno ale viem: koľko percent z každej akcie ide z titulu mojej funkcie na môj vrub.

Áno, ako pravý „náš človek“: Keď dávajú ber, keď bijú utekaj.

Poznám človeka, ktorý potom, ako bol pretlačený jeho hlas, keď sa zasadzoval za férový výber dodávateľa v rámci verejného obstarávania, bol pri prvej vhodnej príležitosti v rámci reorganizácie systému, štruktúrou vyvrhnutý von z tejto lascívnej hry.

Nuž, je to ľahko pochopiteľné, keď zistíme s akým tvorom, ktorý sa nazýva súhrnne človek, máme tú česť:

Blúdi v telesnosti, jeho zlosť sa množí po celej zemi a čokoľvek vytvoria myšlienky jeho srdca je len zlé po všetky jeho dni.

Teda potom, za čo iné musíme považovať tie rádoby vedecké výdobytky racionalizmu, než za rozprávky, kde podľa populárnej teórie prahmoty, práve práca mala leví podiel na poľudštení opice do podoby človeka, a vzápätí tento pokrokový atribút – činorodá robota, sa stáva regresívnym faktorom pri utváraní tejto humánnej bytosti, až do stavu: človek človeku i prírode zabijakom.

A kam inam možno zaradiť tú preduševnelú helenistickú ideu, kde vraj ten v jadre dobrý človek má byť mierou všetkého, ak len nie do gréckych mýtov a bájí?!

Po všetkom tom empirickom poznaní človeka človekom, chtiac nechtiac nemožno ináč, ako dať za pravdu biblickému konceptu a kreacionistickému modelu, kde človek bol stvorený Bohom dokonalým spôsobom a potom, ako sa obrátil svojmu tvorcovi chrbtom, nezadržateľne sa rúti – napriek každému edukačnému snaženiu na poľudštení človeka – do beštiálneho výrazu, ktorému je vlastné: ničenie a zabíjanie, a remeslom ktorého je: smrť.

Nuž, čo teda robiť, ako von z tohto začarovaného kruhu?

V prvom rade si musíme vo veci sveta naliať čistého vína, a pozrieť sa pravde do očí:

Svet sa žiaľ nedá polepšiť, svet leží v zlom a tento zlý je už odsúdený, a preto je veľmi rozzúrený, nakoľko vie, že má málo času.

Samozrejme, že o naprávanie sveta sa zas a znova budú pokúšať nastupujúce generácie, ako tomu bolo vždy aj doteraz, a čo je bez debaty chvályhodné, žiaľ, všetko je to márna snaha a honba za vetrom: Svet sa opäť len stane o čosi horším miestom na život, až – až do zvolania:

Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom!

Ale o človeku – ľuďoch stále trvá nádej, resp. u jedného človeka je ešte nádej, ktorý pokiaľ má v sebe dych života stále má možnosť poddať sa svojmu svedomiu a stotožniť sa s Božím videním o sebe samom, a tak dospieť a mať podiel na majstrovskej premene.

Premene, ktorú má vo svojich rukách od začiatku až do konca samotný Tvorca a zároveň i záchranca človeka, ktorého úloha pri tejto majestátnej metamorfóze je: v poslušnosti nasledovať vieru Ježiša Nazaretského v znovuzrodení, vediac:

Staré „ja“ človeka bolo ukrižované spolu s Ježišom.

Hriešna podstata človeka sa týmto činom vyslobodila z nadvlády zla, a preto už viacej nemusí slúžiť hriechu.

Lebo len ten kto zomrel, je vyslobodený z moci hriechu. Teda, ak sme vo svojom starom „ja“ zomreli spolu s Ježišom, potom môžeme aj žiť spravodlivým životom z viery v neho.

A keď vieme, že Ježiš vstanúc zmŕtvych už viacej nezomiera, že smrť už nad ním nemá žiadnu moc, nakoľko On zomrel, aby zlomil raz a navždy moc hriechu v srdci človeka, a že teraz žije v neporušiteľnom spojení s Bohom:

Potom aj my súďme o sebe, že sme mŕtvi pre hriech,

a žime pre Boha, ktorý nám prostredníctvom Ježiša Krista daroval nový život.

A preto potom vybojujme dobrý boj viery, a nedovoľme aby naše mdlé telo ovládal hriech a jeho zlé žiadosti. Ani naše údy nech nie sú nástrojom zla, ale oddajme sa úplne Bohu ako živí z mŕtvych a svoje údy za nástroje spravodlivosti v rukách Božích.

A koniec koncov, Ježiš z pozície Božieho Syna, predtým, ako bol sektárskymi intrigami moci postavených v Izraeli vydaný na smrť, povedal v modlitbe svojmu Otcovi:

Neprosím za svet, ale za tých, ktorých si mi dal, lebo sú tvoji.

Ja som im dal tvoje slovo, a svet ich vzal v nenávisť, pretože nie sú zo sveta, ako Ja nie som zo sveta.

Neprosím, žeby si ich vzal zo sveta, ale aby si ich zachoval od zlého.

Posväť ich v svojej pravde! Tvoje slovo je pravda.

História rovnako pamätá na osud dvanástich Ježišových učeníkov, ako aj mnohých ďalších, ktorí skrze slovo ich svedectva uverili v Ježiša – Syna Božieho, ako sa s nimi svet porátal za ich nasledovanie lásky k pravde: mučením, výsmechom, bitkami, väznením, kameňovaním, pokúšaním, rezaním, zabitím, upálením, ukrižovaním, prosto: všemožným súžením a trápením.

Nuž, každá generácia má svojich vlastných Herodesov, Judášov, Kaifášov či Pilátov a samozrejme zmanipulované davy, ziapúce: Ukrižovať! Ukrižovať ho! Všetci títo si zamilovali svet a jeho žiadosť, takže súd musí ustúpiť naspäť a spravodlivosť stojí zďaleka, lebo pravda klesá na ulici a poctivosť nemá prístup. A keď pravda takto hynie, tak ten, kto sa vystríha zlého, je terčom zlodejov.

Dobre to o ľudstve predpovedal Ježiš, keď povedal:

Amen, amen vám hovorím, že vy budete plakať a nariekať,

a svet sa bude radovať, a vy sa budete rmútiť.

Ale váš zármutok sa obráti v radosť.

Vaša radosť sa bude podobať radosti ženy, ktorá zabudla na všetko utrpenie a pôrodné bolesti, lebo sa jej narodilo dieťa.

Teraz ste smutní, ale opäť sa stretneme a vy sa budete radovať.

A túto radosť vám už nik nevezme.

To som vám hovoril nato, aby ste mali pokoj vo mne. Na svete budete mať mnoho trápenia a ťažkostí, ale dúfajte:

Ja Som premohol svet.