Založ si blog

Na Slovensku o Jeruzaleme & Erec Izrael rozlišujeme legendu a skutočnosť.

Lož, ktorá nám slúži, je lepšia, ako pravda, ktorá nám škodí, tak sa hovorí v jednom arabskom prísloví. Dnes máme dočinenia s takýmto druhom arabskej propagandy, ktorá ospravedlňuje každú lož o Izraeli, a ktorej podsúvaním masovokomunikačnými médiami do vedomia ľudí po celom svete, vedie k nesprávnym záverom a následne proti izraelským postojom.

Na diskusných fórach sa potom opakovane vyskytujú stereotypné frázy, ktoré poväčšine pochádzajú z tejto arabskej propagandy.

Je dobré si tiež uvedomiť, že ľudia nebudú bojachtiví, pokiaľ ich neotrávi propaganda. Je preto nevyhnutné ich proti propagande imunizovať tým, že sa im pred oči stavia pravda. Na počiatku bolo slovo, nie propaganda. Na konci nezostane propaganda, ale pravda.

A stále aktuálny je Ježišov výrok: 

A poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí!

Na nasledujúcich riadkoch tohto článku sú odhalené niektoré proti Izraelu namierené legendy, nakoľko len na základe poznania pravej povahy skutočnosti, budeme schopní rozpoznať pravdu od lži. Nejde o to uspokojiť fanúšikov Izraela, ale o preskúmanie faktov, ktoré nepriateľskú propagandu odhalia ako lož.

 

Hovorí sa:

Palestína bola oddávna arabská zem.

Skutočnosťou je:

Palestína nikdy nebola arabská zem. Aj keď sa arabčina po moslimskej invázii v 7. storočí stala dorozumievajúcim jazykom väčšiny obyvateľov, nikdy na území Erec Izrael nebol žiadny arabský štát a žiadny palestínsko-arabský národ. Palestínski Arabi nikdy nemali samostatnú štátnosť ani politickú alebo sociálnu identitu. Palestínsko-arabský nacionalizmus je jav, ktorý vznikol až v roku 1964, vymyslený vodcom OOP Jásirom Arafatom.

I po zničení Jeruzalema v roku 70 vždycky žili vo Svätej zemi Židia. V Jeruzaleme či Safede, v Jafte či Tiberiade, všade boli prekvitajúce židovské obce. A pri prvom sčítaní ľudu v Jeruzaleme v roku 1844, dlho pred vznikom sionistického hnutia, malo židovské obyvateľstvo proti moslimom a kresťanom absolútnu prevahu.

 

Hovorí sa:

Najväčšia časť územia, ktorú zaberá štát Izrael, bolo pôvodne arabské vlastníctvo.

Skutočnosťou je:

Podľa štatistík správnej britskej mandátnej vlády, bolo: 8,6% územia Izraela v židovskom vlastníctve, 3,3% bolo vo vlastníctve v Palestíne žijúcich Arabov, 16,5% patrilo Arabom žijúcim v zahraničí, a viac ako 70% patrilo mandátnej vláde, tzn. z hľadiska súkromného vlastníctva nepatrilo nikomu.

Týchto 70% prešlo v roku 1948 podľa medzinárodného práva do vlastníctva Izraela. Arabov, ktorí z akéhokoľvek dôvodu pôdu opustili a tých 16,5% pôdy zanechali bez pána, vyzvali Briti v r. 1937 aby sa vrátili. Ak im však tesné susedstvo so Židmi nevyhovuje, budú ich pozemky ponúknuté Židom. Túto výzvu uposlúchlo len 347 Arabov.

 

Hovorí sa:

Palestína bola úrodná poľnohospodárska oblasť, než tam prišli sionisti.

Skutočnosťou je:

Po storočia bola Palestína len riedko osídlená a veľké oblasti ležali ladom. Holé kopce, piesočné púšte a maláriou zamorené močiare prevládali. V správe kráľovskej komisie z roku 1913 stojí:

Na ceste z Gazy na sever sme nevideli žiadne stromy, žiadne ovocné sady ani vinohrady. Domy boli hlinené, bez okien. Obyvatelia používajú drevené pluhy. Výnosy sú úbohé. Hygienické zariadenia sú v hroznom stave. Školy neexistujú.

Mark Twain, ktorý navštívil Palestínu v roku 1867, napísal:

Pustatina, ktorú nemôže ani fantázia ozdobiť jasom života a pohybu. Na celej ceste medzi Jaffou a Jeruzalemom som nevidel jediný strom alebo ker. Dokonca i olivy a kaktusy, ináč najvernejší priatelia bezcennej pôdy, túto zem úplne opustili.

Kto tomu neverí, nech si lupou prehliadne 100 leteckých fotografií, ktoré nafotil Nemecký palestínsky inštitút pod vedením Gustáva Dalmana pre bavorský vojenský archív. Na veľkých ostrých fotografiách sa nájdu ojedinelé stromy len pri kláštoroch alebo u ľudských sídlisk. Palestína tu leží pred nami na fotografiách, ktoré vtedy ešte nemohli byť zmanipulované, prostá akejkoľvek vegetácie. Dokonca i tá od prírody úrodná rovina Jezreel tu leží holá a prázdna.

Až s návratom Židov, právoplatných vlastníkov zeme, pôda precitla zo svojho spánku ako Šípková Ruženka a púšť sa opäť stala úrodnou záhradou, ako to čítame u Božieho proroka Ezechiela:

Poberiem vás z národov, zhromaždím zo všetkých krajín a dovediem na vašu pôdu. Spustnutá krajina bude obrábaná miesto toho, že bývala púšťou pred očami okoloidúcich. Budú hovoriť:

Táto spustošená krajina je ako záhrada Eden – zrúcané, spustošené a zbúrané mestá sú opevnené a obývané. Národy, ktoré ostanú okolo vás, poznajú, že ja, Boh, som zbúrané vystaval a spustošené vysadil. Ja, Boh, som to vyhlásil i vykonal. (Biblia: Ezechiel 36. 24, 34-36)

Hovorí sa:

Ženevská konvencia zakazuje budovanie židovských osád.

Skutočnosťou je:

IV. Ženevská konvencia zakazuje výslovne iba násilné presťahovanie ľudí do oblastí, v ktorých nechcú žiť a s tým spojené vyháňanie iných ľudí. Nič z toho neplatí o židovských osadách, nakoľko Židia sa do osád, ktoré budujú, sťahujú predovšetkým dobrovoľne, a tiež odnikiaľ žiadne pôvodné obyvateľstvo nevyháňajú.

A kde sa to predsa len prehorlivými Zelótmi stalo, museli takéto osady z rozhodnutia izraelskej vlády a izraelského súdu opustiť, pretože by si tam mohli uplatňovať vlastnícke nároky arabskí majitelia. To znamená, že proti jestvujúcim osadám si nikto z arabskej strany nemôže uplatňovať relevantný právny nárok.

 

Hovorí sa:

Jeruzalem je arabské mesto, pretože väčšina obyvateľov pred rokom 1948 boli Arabi.

Skutočnosťou je:

Jeruzalem bol už v staroveku hlavným mestom Izraela, ako to ustanovil v roku 1004 pr. Kr. kráľ Dávid. Naproti tomu Jeruzalem nikdy nebol ríšskym ani provinčným hlavným mestom určitého moslimského štátu.

Prvé sčítanie ľudu v novoveku ukazuje, že Židia už v roku 1844 boli v Jeruzaleme najpočetnejšou homogénnou skupinou obyvateľov a je historicky doložené na základe archeologických nálezov a spisov z doby medzi rokmi 70 a 1844, že v Jeruzaleme mali s výnimkou hadriánskeho rímskeho obdobia (2. stor.) stále väčšinu židovskí obyvatelia.

 

Hovorí sa:

V roku 1948 bol agresorom Izrael.

Skutočnosťou je:

Už behom debaty v OSN v roku 1947 hrozili Arabi vojnou proti Izraelu, zatiaľ čo Izrael podával ruku na uzmierenie. Akonáhle OSN odhlasovala plán na rozdelenie Palestíny, začali Arabi s vojnou, aby zabránili OSN vydať rezolúciu. Zamínovali cesty, uzavreli izraelské osady a prepadali izraelské konvoje.

Arabi zabili 35 židovských študentov na ceste k Hebrejskej univerzite a zavraždili 78 židovských lekárov a zdravotných sestier v nemocnici Hadassah. Už v januári 1948 vnikli sýrske a jordánske jednotky do Palestíny a napadli židovské osady.

Paša Assam, generálny tajomník Arabskej ligy, v Káhire prehlásil:

Bude to absolútne vyhladzovacia vojna, strašný masaker, o ktorom sa raz bude hovoriť v dejinách ako o križiakoch a krviprelievaní Mongolov.

Trygve Lie, vtedajší generálny tajomník OSN, napísal vo svojej knihe „Vo veci mieru“:

Od prvého decembrového týždňa 1947 sa v Palestíne vystupňovali nepokoje. Arabi opakovane naznačovali, že v prípade rozdelenia Palestíny budú reagovať ozbrojeným odporom.

Jamal Husajn prehlásil v Rade bezpečnosti OSN 16. apríla 1948, teda mesiac pred založením štátu Izrael:

Zástupcovia židovskej administratívy nám oponovali, že neboli útočníkmi, ale že boj začali Arabi. Nepopierame to, pretože sme dopredu povedali celému svetu, že siahneme k násilným prostriedkom.

Hovorí sa:

Masový útek arabského obyvateľstva Palestíny v roku 1948 spôsobilo židovské brutálne násilie.

Skutočnosťou je:

Keď 14. mája 1948 vyhlásil Ben Gurion nezávislosť štátu Izrael, šesť arabských štátov vyhlásilo novo zrodenému židovskému štátu vojnu. Na svoju dobu veľmi dobre ozbrojené armády Egypta, Sýrie, Jordánska, Saudskej Arábie, Libanonu a Iraku s ďalšími zbormi dobrovoľníkov z iných arabských krajín stáli pred 650 000 žijúcim Izraelcom, z ktorých mnohí boli starí a nemocní ľudia, ktorí prežili holocaust, k tomu takmer neozbrojení.

Bolo jasné, že proti takej presile Izrael nemá šancu, že štáty Arabskej ligy vojnu vyhrajú. Niet teda divu, že väčšina Arabov zem opustila, pretože arabskí vojnoví vodcovia vyzývali rozhlasom svojich súkmeňovcov v Izraeli:

V mene Allahovom, opusťte na niekoľko dní svoju zem (vlasť), pretože naše bomby nevedia rozlišovať medzi Židmi a Arabmi.

Ďalej im sľubovali, že po arabskom víťazstve, až „zaženú Židov do mora“, môžu vyplieniť ich domovy. Túto výzvu uposlúchlo 630 000 Arabov. Neutekali však pred bombami Izraelcov, ale pred bombami arabských bratov! Keď potom napriek všetkým očakávaniam vojnu vyhrali Izraelci, boli títo arabskí utečenci už mimo územia Izraela.

Tak začalo palestínske utečenecké trápenie. Vynára sa otázka, prečo Izrael týchto utečencov neprijal späť. Nikto im nebránil, aby sa vrátili, ale arabská propaganda držala, až na malé výnimky, utečencov mimo Izrael.

Po založení štátu Izrael potom všetci Židia, ktorí po generácie žili v arabských štátoch, boli naraz zavrhovaní ako potencionálni špióni pre Izrael. Demonštratívne procesy v Káhire, Damašku a Bagdade, kde boli Židia verejne popravovaní, mali za následok, že orientálni Židia utekali do Izraela.

Do roku 1951 dosiahol počet utečencov z arabských štátov – Egypta, Sýrie, Iraku a Jordánska – 800 000 ľudí, ktorí prišli do Izraela úplne bez prostriedkov. V dobe, kedy v Európe utečenci a vyhnanci z Východu prežívali sťahovanie národov, mohli arabské krajiny tým 630 000 arabským utečencom z Izraela darovať byty a domy, ktoré opustilo tých 800 000 utečených Židov.

Prečo to neurobili?

Keď sa začalo rysovať, že Arabi utekajú, poslal premiér David Ben Gurion pani Goldu Meierovú k Arabom, aby ich od úteku odradila, pretože sa nemajú v Izraeli čoho obávať. Väčšinou jej odpovedali:

Vieme, že sa nemáme čoho báť, ale musíme odísť, inak by sme boli označení za zradcov arabskej veci. My sa vrátime!

Dnes svet nechce uveriť, že arabská vojna vyprovokovala dva utečenecké problémy: útek Arabov z Izraela a Židov z arabských krajín.

O tých do Izraela utečených ľuďoch sa moc nehovorilo, pretože utečencami dlho nezostali. Izrael ich za veľkých ťažkostí integroval.

Arabi však arabských utečencov dodnes držia v utečeneckých táboroch ako zámienku proti Izraelu, pretože len v takých stiesnených podmienkach môže kvasiť nenávisť voči Židom.

 

Hovorí sa:

V Jeruzaleme nikdy nestál židovský chrám a v Jeruzaleme nie je jediný kameň židovského pôvodu, ale všetko je pôvodu islamského.

Skutočnosťou je:

Islamské náboženstvo vzniklo v roku 622 po Kr. Ustanovenie Jeruzalema hlavným mestom kráľom Dávidom a postavenie chrámu jeho synom Šalamúnom je datované približne do roku 1000 pr. Kr. Ako je možné tvrdiť, že všetky archeologické nálezy v Jeruzaleme sú islamské?

Aby moslimovia v Jeruzaleme a na Chrámovej hore zahladili všetky stopy židovského pôvodu, zničili r. 1999 na 18 000 m3 archeologického materiálu z Chrámovej hory, ktorý by svedčil o židovskom vlastníctve tohto miesta.

Izraelskí i zahraniční archeológovia a Spoločnosť na ochranu svetového kultúrneho dedičstva proti tomu protestovali u vtedajšieho premiéra Ehuda Baraka. Ten sa však do toho nechcel miešať, aby nenarušil mierové jednania s Palestínčanmi. Tak boli hodnoty staré 2 000 až 3 000 rokov zničené, len aby moslimovia mohli dnes tvrdiť, že na Chrámovej hore v Jeruzaleme nie je jediný kameň židovského pôvodu.

 

Hovorí sa:

Hlavným mestom Izraela predsa nemusí byť bezpodmienečne Jeruzalem.

Skutočnosťou je:

Od chvíle, ako kráľ Dávid v roku 1004 pr. Kr. ustanovil Jeruzalem hlavným mestom judsko-izraelskej ríše, zohrával Jeruzalem v židovskom náboženskom a politickom živote ústrednú rolu. Nebol iba politickým hlavným mestom, ale po všetky doby, i v dobách exilu, bol hlavným mestom židovských sŕdc. A vždycky stál v strede židovských modlitieb. Trikrát denne sa Žid modlí obrátený tvárou k Jeruzalemu.

Z náboženskej túžby po Jeruzaleme sa vyvinul politický sionizmus, ktorý viedol k tomu, že sa Jeruzalem stal znova hlavným mestom Izraela. Aj keď je Jeruzalem od založenia štátu Izrael r. 1948 oficiálnym hlavným mestom Izraela, bolo to až r. 1980 uzákonené rozhodnutím Knesetu.

Vzápätí na to na nátlak Arabov opustili takmer všetky zahraničné ambasády Jeruzalem a presídlili do Tel Avivu. Z toho je vidieť, že Jeruzalem je už dobrých 3 000 rokov hlavným mestom Izraela, ale iba od roku 1980 ho ako jeho hlavné mesto svet bojkotuje.

 

Hovorí sa:

Arabi prijali r. 1947 internacionalizáciu Jeruzalema.

Skutočnosťou je:

Keď v roku 1947 prejednávala OSN palestínsku otázku, doporučila internacionalizáciu mesta Jeruzalem v nádeji, že tak uchráni Staré Mesto od vojnových sporov. Židovská správa (izraelská vláda vtedy ešte neexistovala) vyslovila s týmto návrhom OSN súhlas. Avšak arabské štáty sa rozhodne postavili proti internacionalizácii Jeruzalema.

Rada kurátorov OSN bola poverená vypracovať štatút Jeruzalema. Izraelskí zástupcovia boli ochotní spolupracovať, Arabi však odmietli akúkoľvek spoluprácu, ktorá by viedla k internacionalizácii Jeruzalema.

Navzdory neúspechu v roku 1947 a 1948 vyzvala OSN Radu kurátorov v decembri 1949, aby ešte raz zahájila jednanie o internacionalizácii Jeruzalema. Tu bol Izrael hotový ešte k väčším ústupkom. Ale i tento pokus bol neúspešný. Rovnako k ničomu neviedol pokus o internacionalizáciu Jeruzalema v roku 1993 v rámci dohody z Osla, dokonca ani keď vláda Izraela za premiéra Ehuda Baraka ponúkla v roku 1999 Arabom tri štvrtiny Starého Mesta s výnimkou židovskej štvrte, so svojim návrhom neuspela. Arabi to odmietli.

 

Hovorí sa:

Jordánsko v období rokov 1948 až 1967 starostlivo chránilo všetky náboženské a kultúrne pamiatky.

Skutočnosťou je:

Jordánci v skutočnosti zničili v židovskej štvrti Starého Mesta Jeruzalema 52 synagóg a židovských modlitební, na zrúcaniny nasypali soľ, čo symbolicky znamená, že budova už nikdy nemá precitnúť k životu. Zo zbúraných synagóg narobili verejné latríny a oslie stajne.

Dokonca úplne zničili i slávnu veľkú synagógu Hurva. Vytrhali stovky židovských hrobov, z ktorých mnohé boli staré storočia, mnohé dokonca až z biblickej doby a náhrobné kamene použili jordánski vojaci k vydláždeniu ciest vo svojich kasárňach. Dokonca i pri budovaní hotela Intercontinental na Olivovej hore použili z týchto náhrobných kameňov. Hebrejské nápisy na nich boli len núdzovo pretreté.

Aj keď proti tomu Izrael opakovane protestoval pred OSN, ktorá má svoje hlavné sídlo pre Blízky východ v Jeruzaleme na mieste, ktorému sa už 2 000 rokov hovorí „Hora zlej rady“, Spojené národy nikdy nič proti týmto zločinom nepodnikli.

 

Hovorí sa:

Izrael v roku 1967 zničil v Jeruzaleme svätyne.

Skutočnosťou je:

Pri boji o Jeruzalem sa Izrael vystríhal delostreleckej paľby a bombardovaniu, aby nedošlo k poškodeniu pamiatok a svätých miest. Tak museli izraelskí vojaci bojovať muž proti mužovi, takže došlo na strane Izraela k veľkým stratám. Jordánci však delá použili.

 

Hovorí sa:

Pod Izraelskou vládou je v Jeruzaleme obmedzená náboženská sloboda.

Skutočnosťou je:

Aby sa presvedčil o stave veci, navštívil Jeruzalem vyslanec OSN Ernesto Thalmann, švajčiarsky diplomat, a hovoril so zástupcami rôznych náboženských skupín. Všetci jednomyseľne prehlásili, že „nemajú dôvod k sťažnostiam“, pretože Izrael sa drží „dohodnutých zásad pokiaľ sa týka náboženskej slobody“.

Grécko-ortodoxný patriarcha Jeruzalema, Benedictos, zástupca najväčšej kresťanskej cirkvi vo Svätej zemi, prehlásil 12. apríla 1968:

Je pravda, a radi by sme to ešte raz zdôraznili, že sväté miesta obecne, vrátane kláštorov a kostolov behom vojny a po vojne Izraelci chránili s najväčšou starostlivosťou.

Národné spoločenstvo rímskokatolíckych organizácií sa vyslovilo pre ďalšiu izraelskú vládu nad Jeruzalemom.

Sme proti každej forme internacionalizácii Jeruzalema. Židia sú v Jeruzaleme od nepamäti. Je to ich vlasť.

Nad to je dnes Jeruzalem prístupný vyznavačom všetkých náboženstiev a nikto dosiaľ sväté miesta nechránil a nestaral sa o ne tak, ako štát Izrael.

C. Witton-Davis, archidiakon Anglikánskej Kristovej cirkvi, Oxford, napísal v jednom článku, ktorý uverejnili 30. septembra 1979 britské noviny Guardian:

Jeruzalem je dnes už 12 rokov mestom pokoja. Každý sa tu môže slobodne pohybovať a celý svet má prístup k svätým miestam všetkých troch náboženstiev.

Zo svojho vlastného pozorovania a z rozhovorov vydávam svedectvo, že Jeruzalem ešte nikdy nemal tak dobrú správu a že prívrženci troch monoteistických náboženstiev ešte nikdy nemali tak slobodný prístup k svojim svätým miestam, ako pod izraelskou vládou.

Diodoros I., grécko-ortodoxný patriarcha z Jeruzalema, poďakoval 30. decembra 1997 izraelskej vláde:

Ďakujeme štátu Izrael za náboženskú slobodu, ktorej sa smieme tešiť a za ochranu, ktorej sa nám dostáva. Kresťanská cirkev vo Svätej zemi veru zažila už iné doby, takže si vieme vážiť slobody, zakotvenej v izraelskej demokracii.

Hovorí sa:

V Izraeli je misia trestným činom.

Skutočnosťou je:

Uprostred sedemdesiatych rokov minulého storočia sa do Izraela prisťahovalo hodne Židov z Ruska. Izrael nemal žiadne skúsenosti s prisťahovalcami z komunistických krajín a staral sa o nich ako o všetkých ostatných: dostali svoju mesačnú podporu a mohli slobodne podnikať. To ale nefungovalo, pretože ruskí prisťahovalci celú svoju podporu hneď minuli za televízory a videá. Potom chodili od jednej cirkvi k druhej a žobrali.

Cirkvi ale finančne podporujú len svojich členov, tak sa nechali za 500 US-dolárov pokrstiť. Keď im peniaze došli, šli do inej cirkvi. Tak sa z toho stalo úplné hnutie novokrstencov. Niektorí boli pokrstení i trinásťkrát.

Preto 27. decembra 1977 vydal Kneset zákon č. 880, nesprávne nazývaný antimisijný zákon. Ten nezakazuje misiu ako takú, ale konverziu buď od židovstva ku kresťanstvu alebo od kresťanstva k židovstvu, pokiaľ je tá zmena platená. Text zákona znie:

Kto niekomu dá alebo sľúbi peniaze, peňažnú hodnotu alebo inú materiálnu výhodu za účelom primäť ho k zmene náboženstva, alebo aby primäl niekoho iného (tretiu osobu) k zmene náboženstva, môže byť potrestaný väzením až do piatich rokov alebo pokutou 50 tisíc IL (dnes 10 000 NIS, 2 000 EUR).

Hovorí sa:

Izraelské archeologické vykopávky v Starom Meste v Jeruzaleme ohrozujú ráz Jeruzalema. Potvrdzuje to skutočnosť, že UNESCO v roku 1974 túto činnosť odsúdila.

Skutočnosťou je:

Prehlásenie UNESCO z novembra 1974 bol nezrelý politický akt. Potvrdil to prof. Raymond Lemaire, ktorý bol na to vyslaný do Jeruzalema generálnym riaditeľom UNESCO k prešetreniu záležitosti. Vo svojej správe píše:

Kritika metód vykopávok je absolútne bezdôvodná. Archeologické práce sú vedené i prevádzané vysoko kvalifikovanými odborníkmi, voči všetkým podrobnostiam z rôznych epoch staroveku sa postupuje nanajvýš ohľaduplne. Zachovaniu zbytkov arabského Umayadského paláca sa venuje rovnaká starostlivosť, ako nálezom z herodiánskeho obdobia.

Za jordánskej vlády boli všetky neislamské archeologické nálezy prekryté jordánskymi policajnými stanicami alebo inými budovami, len aby sa vykopávky zastavili.

Počiatkom roka 1981 odkryli izraelskí archeológovia na Via Dolorosa dláždenie z Ježišovej doby. S veľkou námahou boli tieto obrovské drážkované kamene vyzdvihnuté na súčasnú úroveň ulice, takže dnešní pútnici idú po kameňoch, po ktorých chodil Ježiš a jeho učeníci.

Priľahlé kostoly potvrdzujú s veľkým uznaním, že od začiatku Izraelci spolupracujú s cirkvami a neľutujú žiadnych nákladov, aby obnovili pôvodný staroveký stav Jeruzalema, dbajúc pritom na to aby nepoškodili niektorý kostol.

 

Hovorí sa:

Izraelská polícia povzbudzuje židovských fanatikov k útokom na posvätná miesta moslimov.

Skutočnosťou je:

Izraelské úrady vždy rozhodne postupovali proti fanatikom, ktorí sa chovali agresívne voči prívržencom a svätyniam iných náboženstiev. Pokiaľ sa takýmto incidentom nedalo zabrániť, Izrael vždy vinníkov prísne potrestal.

Keď r. 1982 americký Žid Allan Goodman rozpútal na Chrámovej hore prestrelku, bol potrestaný doživotným žalárom. V roku 1991 Žid Dr. Baruch Goldstein podnietil v Hrobke patriarchov v Hebrone hrozné krvipreliatie, pri ktorom prišlo o život 29 ľudí a pri tom bol zastrelený; keď mu židovskí extrémisti chceli zriadiť náhrobok, izraelské úrady to zakázali. Keď to aj napriek zákazu uskutočnili, bol náhrobok zlikvidovaný, aby bolo jasné, že Izrael nie je krajina pre židovských teroristov.

Preto bola zakázaná tiež extrémistická strana Kach, založená v New Yorku zavraždeným rabínom Meir Kahanom, pretože sleduje militantné fanatické ciele.

 

Hovorí sa:

Židia podpálili v roku 1969 mešitu Al-Aksa v Jeruzaleme.

Skutočnosťou je:

Ponajprv, podpaľač nebol Žid, ale kresťan z Austrálie, menom D. M. Rohan. Chcel pomôcť Bohu pri odstránení mešity Al-Aksa, aby sa tam mohol vybudovať židovský chrám. Strašne sa však prepočítal, pretože židovský chrám nestál ani tam kde je mešita Al-Aksa, ani tam, kde stojí Skalný dóm (Omarova mešita). Pri požiari sa zistilo, že žiadna z mešít nemá požiarnu ochranu, pretože tu nikde nie je dostatok vody, okrem tej v nádržiach, kde sa modlitebníci umývajú.

Opakovane žiadali izraelskí archeológovia Waqf – úrad zodpovedný za moslimské svätyne, aby mohli vykonávať na Chrámovej hore vykopávky, čo im Waqf nikdy nedovolil. Po požiari dovolil Waqf zaviesť na Chrámovú horu vodovod, aby sa pri eventuálnom ďalšom požiari mohlo efektívne hasiť.

Teraz teda nie len inštalatéri, ale i izraelskí archeológovia využili príležitosť. Archeológovia síce nekládli vodovodné potrubie, ale vykonali archeologické vykopávky, ktoré im predtým Waqf nepovolil. Výsledok bol, že našli Even Šetija, základný kameň chrámu.

Takže židovský chrám stál podľa toho 70 metrov severne od Omarovej mešity a len tam smie a má zasa stáť. Takže ten austrálsky kresťan predsa len Bohu pomohol. Moslimovia teraz nemusia mať strach, že by Židia chceli zničiť ich mešity, aby mohli postaviť svoj chrám. A zároveň majú dobrý vodovod pre prípad ďalšieho požiaru.

 

Hovorí sa:

Podľa rezolúcie OSN číslo 242 sa východný Jeruzalem počíta ako okupovaná oblasť. Izraelská anexia teda porušuje rezolúciu OSN.

Skutočnosťou je:

Rezolúcia Rady bezpečnosti OSN č. 242 z 22. novembra 1967 sa vôbec nevzťahuje na Jeruzalem. Vypustenie Jeruzalema z tejto rezolúcie sa stalo úmyselne, pretože sa pre Jeruzalem predpokladala internacionalizácia. Jeruzalem bol samostatný problém a nemal nič spoločné s problémom Západného brehu Jordánu.

Pri všetkých vyjednávaniach, ako v Camp Davide alebo v Oslo, sa otázka Jeruzalema doposiaľ neriešila. V poslednej dobe sa však Jeruzalem dostáva čím ďalej tým viac do ohniska záujmu, takže ho už nikto nemôže z prejednávania vylúčiť.

Nezabúdajme, že v OSN je 52 štátov, kde vládnu moslimovia, proti ktorým stojí len jeden židovský štát, odkázaný na dobrú vôľu ostatných národov, ktoré však Arabi popudzujú proti Izraelu.

 

Použité pramene:

Biblia a kniha: Jeruzalem – ohnisko diania, Ludwig Schneider

Rozprávka mladosti: O slušnej spoločnosti.

10.04.2018

Bol raz jeden človek, ktorý strašne nadával na vládnych politikov, pretože nehorázne kradnú. Po krátkej rozprave, ako sme došli k meritu jeho rozladenosti, vyšlo najavo, že je tak nasrdený viac »

In memoriam

07.03.2018

Ktosi za dverami raz povedal: Smrť jedného človeka je tragédia; smrť miliónov ľudí je len štatistika.1 Človek je však tak výnimočná bytosť, že smrť každého jedného z nás zanecháva viac »

Katarzia, pán prezident & Miloš Zeman

22.01.2018

Životný príbeh Miloša Zemana zadáva námet na precedens, ako pristupovať k výberu a voľbe prezidenta v štátnom zriadení, ktorým je parlamentná republika, a v ktorej má hlava štátu najmä viac »

kiska

Andrej Kiska o kampani zavádza

25.05.2018 12:00

Andrej Kiska sa pri podozreniach s jeho prezidentskou kampaňou z roku 2014 zamotáva. Opakovane zavádza, kto celú propagáciu zaplatil a či nepresiahol limit na kampaň.

ZSSK, vlak, železnice, integrovaný dopravný systém, IDS BK,

Bratislava sa odtrhla v regionálnej doprave

25.05.2018 11:40

V rámci mestskej hromadnej dopravy ponúka Bratislava od mája ľuďom možnosť využiť namiesto električenky platobnú kartu.

Protest Za slušné Slovensko  - predvečer svadby

Dnešný protest za predčasné voľby na bratislavskom Námestí SNP zrušili

25.05.2018 11:31

Dôvodom je nepriazeň počasie a hrozba búrok v hlavnom meste.

väznica, väzenie, basa, Leopoldov, väznica v Leopoldove,

Sériový vrah Ondrej Rigo požiadal o podmienečné prepustenie na slobodu

25.05.2018 11:26

Väznica v Leopoldove, kde si Rigo odpykáva trest, vypracuje v tejto súvislosti hodnotenie väzňa.

milanlehotsky

poznaj pravdu a pravda ťa oslobodí

Štatistiky blogu

Počet článkov: 27
Celková čítanosť: 36611x
Priemerná čítanosť článkov: 1356x

Autor blogu

Kategórie