Pascha – Boží sviatok nekvasených chlebov a sviatok prvotín úrody nám pripomína vyslobodenie Izraela z otroctva v Egypte a prorocky poukazuje na obetovanie Božieho Baránka – jedinečného Božieho Syna Jehošuu – Ježiša, ktorého sa Boh vzdáva pre hriech sveta a obetuje, aby nás vyslobodil z otroctva hriechu.
Sviatok Paschy, v hebrejčine známy ako Pesach, bol dňom nezávislosti Izraelcov. Každá rodina počas svojej paschálnej večere symbolicky znovu zobrazuje príbeh prvej Paschy. Oslava trvá sedem dní, v ktorých si jedením nekvasených chlebov a nevykonávaním žiadnej práce pripomínajú odchod z Egypta a putovanie púšťou. Pascha je čas obetného baránka, ktorý vyslobodil Izrael z otroctva. Skrze krv Baránkovu budú môcť žiť, aj keď sú sami hriešni.
Proroctvo o obeti Ježiša za hriech sveta sa stáva úplne jasným, keď porozumieme učeniu, životu a histórii Paschy.
Najprv sa teda pozrime na samotnú Paschu. Každý, kto číta Sväté Písma vie, že zabili baránka a jeho krvou potreli zárubňu vonkajších dverí svojich domovov. Keď išiel okolo anjel zhubca a videl krv, nechal obyvateľov toho domu na pokoji, ten dom „obišiel – preskočil“. Keď chce Pán Boh zjaviť proroctvo, o význame ktorého nemáme pochybovať, obvykle nám dáva naň viac než jeden odkaz, aby potvrdil to, o čom hovorí.
Keď Ježiš visel na kríži a vojaci Mu prišli zlomiť nohy, čo bola bežná praktika na urýchlenie umierania odsúdeného, zistili, že už bol mŕtvy. Takže podľa Písma, Jeho kosti neboli zlomené. Boh prikázal Izraelcom, aby nelámali kosti baránka, ktorý mal byť zabitý pri prvej Pasche. To je ďalšie spojenie medzi Ježišom a obetným baránkom. Ďalej, v knihe Hebrejom 10.19-20 je napísané, že Ježiš je „dverami“, ktorými musíme prejsť, aby sme boli spasení. Presne tak, ako museli prejsť ľudia dverami, na ktorých bola krv, aby boli „zachránení“ z Egypta.
Z Písma vieme, že Mesiáš – Kristus mal prísť z rodu Dávidovho, ktorý pochádzal z Betlehema. Tiež vieme, že Ježiš sa narodil v tomto meste, v meste Dávidovom. Čo bolo na tomto meste také dôležité, že aj Ježiš sa tu musel narodiť?
Boh ľuďom žijúcim v Izraeli prikázal, aby trikrát do roka prichádzali do Jeruzalema. Prvá z týchto návštev bola v čase Paschy, keď mali priniesť za obeť bezchybné jahňa. Veľakrát to bolo dosť obtiažne, lebo niektorí museli cestovať z ďaleka a po ťažkom teréne, a preto sa v blízkosti Jeruzalema chovalo chrámové stádo. Toto stádo chovali pri mestečku Betlehem.
Posledný krát vstúpil Ježiš do Jeruzalema desiateho dňa mesiaca nisan. To bol presne ten deň, kedy sa jahňatá privádzali na nádvorie chrámu. Počas štyroch dní ich skúmali, aby sa uistili, že sú naozaj bezchybné. Ježiš bol preverovaný taký istý čas a na konci tohto času Pilát vyhlásil: Preskúmal som tohto človeka … nevykonal nič také, za čo by zasluhoval smrť (Lukáš 23. 14-15). Boží obetný baránok bol bezchybný.
Židia delia deň na dva dvanásťhodinové intervaly. Prvý trvá od šiestej večer do šiestej ráno a druhý od šiestej ráno do šiestej večer. Hodiny sa počítajú od šiestej ráno. Z historických záznamov vieme, že prvé jahňa bývalo obetované o deviatej ráno, presne v tom čase bol Ježiš ukrižovaný (Marek 15. 25). Posledné jahňa malo byť zabité o tretej popoludní, to je čas, keď Ježiš zomrel (Marek 15. 34). Z tohto môžeme jasne vypozorovať vzťah medzi jahňaťom obetovaným v chráme za hriechy ľudu a obeťou Ježiša za hriechy celého sveta.
Všetky obete sa museli odohrať pred zrakom veľkňaza, ktorý musel podľa Písiem prehlásiť, „že je dokonané“. Aby sme porozumeli tomu, ako sa to prenieslo na Ježiša, ktorý vyhlásil, že je dokonané, musíme dať do svetla pozíciu veľkňaza. S úradom veľkňaza (kohen hagadol) sa spájalo veľa predpisov a jedným z nich bol aj zákaz trhania kňazského rúcha (Levitikus 21.10). Takže, keď si Kaifáš roztrhol rúcho po tom, ako Ježiš povedal, že je Kristus (Matúš 26. 65), jeho kňazstvo bolo zrušené a nič, čo zo svojej pozície neskôr vykonal, už nemalo platnosť. To znamenalo, že už nemal právo dozerať na obetovanie a Boh by už v čase, keď bol Ježiš ukrižovaný, neuznal túto zvieraciu obeť.
Veľkňaz mal byť pomazaný Bohom, ale podľa historických záznamov bol Kaifáš dosadený z politických dôvodov rímskou okupačnou samosprávou (Ján 11.48). Pozícia veľkňaza sa odklonila od Áronovho rodu už za čias Makabejčanov. Túto funkciu si vzali ako odmenu za víťazstvo nad Grékmi, keď oslobodili chrám a znovu ho zasvätili Bohu.
Aby mohol byť Ježiš uznaný Bohom ako náš veľkňaz (kohen hagadol), musel byť pomazaný predošlým veľkňazom. Ak sa pozrieme na prvú kapitolu Evanjelia podľa Lukáša, vidíme, že obaja rodičia Jána Krstiteľa boli z rodu Áronovho. To z ich syna robí právoplatného dediča veľkňazstva. To je aj skutočný dôvod, prečo namiesto toho, aby bol pokrstený na nádvorí chrámu, išiel Ježiš za Jánom, aby Ho pokrstil. Bol pokrstený právoplatným dedičom veľkňazstva, a teda bol pomazaný Bohom na úlohu, ktorá ležala pred ním.
Takže ak bol Ján právoplatným veľkňazom a tejto úlohy sa mal ujať Ježiš, to bolo dôvodom, prečo Boh dopustil Jánovu smrť, aby bolo všetko v súlade s predpismi a neboli naraz dvaja veľkňazi v tom istom čase, keď sa Ježiš stal našim pozemským aj nebeským Veľkňazom.
Keď teda Ježiš visel na kríži, nebol len obeťou za hriechy sveta (keďže na zvieracie obete Boh už viac nepohliadol), On bol aj kohen hagadol (veľkňaz). To Mu dávalo plné právo vyhlásiť: Je dokonané! Bolo to vykonané v súlade s Božím slovom. Vypustil ducha a zomrel. Keďže ďalší deň bol šabat, pochovali Ho náhlivo. Jeho práca bola dokončená. Povedal, že to bolo správne (dobré) a na siedmy deň odpočíval. Vstúpil z práce do odpočinku.
Počas Paschy je na stole sederový tanier s rôznymi druhmi jedla. Niektoré sa jedia a niektoré mali za úlohu len pripomenúť účastníkom, aby si znovu vyrozprávali celú zázračnú udalosť z Exodu.
Je zaujímavé, že pri sederovej (paschálnej) večeri sa používa chlieb (maces), ktorý sa presne podľa Písma pripravuje bez kvasu. Keď Izraeliti opúšťali Egypt, nemali čas upiecť kvasený chlieb. Kvas je symbolom hriechu v našom živote (1.Korinťanom 5. kapitola). Takže súčasťou každého sederového jedla je nekvasený maces, symbol života bez hriechu. Aby sa uistili, že sa do macesu určeného na seder nedostal žiadny kvas, rabíni ho posudzujú tak, ako to prorocky zobrazuje aj 53. kapitola Izaiáša. Maces má prúžky – „Ježišovými jazvami sa nám dostalo uzdravenia“. Má veľa malých dierok – „Ježiš bol prebodnutý pre naše prestúpenia“. A naviac má na povrchu hnedé fliačiky ako modriny – „Ježiš bol zmučený pre naše neprávosti“ (Izaiáš 53.5).
Súčasťou sederovej večere sú tri macesy. Židia to považujú za obraz jednoty medzi Bohom, zemou a ľuďmi, ale ako veriaci v Ježiša v tom môžeme vidieť trojjedinosť Božej osoby: Boha Otca, Boha Syna a Boha Ducha Svätého. V priebehu sederovej večere sa vyberie stredný z troch macesov, „afikomen – chlieb nemoci“, rozlomí sa na polovicu, zabalí sa do bielej látky a „pochová sa“ – schová sa – aby sa neskôr mohol opäť nájsť a priniesť na poslednú časť večere. Slovo Božie – Ježiš zabalený do bielej látky a pochovaný (Lukáš 23.53).
Na konci sederovej večere padne otázka: Kto vzal „afikomen“ (maces určený na dezert) a schoval ho? A Mária povedala: Vzali môjho Pána a neviem kam Ho položili (Ján 20.13). Deti sa vyberú chýbajúci maces hľadať a kto ho nájde, dostane odmenu. Nie je to úžasné, že keď nájdeme Ježiša, staneme sa vlastníkmi tej najväčšej odmeny, akú možno získať, večného života s Bohom Otcom?
Pre znovuzrodených veriacich je dôležité, že to bol práve „afikomen“, tento kúsok chleba, ktorý Ježiš požehnal a dal svojim učeníkom, keď ustanovil Novú zmluvu krvi a tela. Verím, že preto Ježiš povedal: Túžobne som si žiadal jesť s vami tohto veľkonočného baránka, prv, ako by som bol trpel (Lukáš 22.15).
V Matúšovi 26.26 čítame: Keď jedli, Ježiš vzal chlieb, dobrorečil, lámal a dával učeníkom, hovoriac: Vezmite a jedzte! Toto je moje telo.
Je zaujímavé, že práve v tomto bode sederovej večere sa požehnáva a pije tretí kalich – kalich vykúpenia.
Tretí kalich Paschy sa nazýva kalich vykúpenia, pretože Boh povedal: Vykúpim vás s vystretým ramenom (Exodus 6.6). Dnes môžeme lepšie rozumieť tomu, ako sa toto zasľúbenie naplnilo, keď bol Ježiš ukrižovaný. Jeho ramená boli vystreté a priklincované na kríž. Jeho vzácna krv bola vyliata za celé ľudstvo, aby sme tak skrze Jeho obeť mohli dôjsť odpustenia hriechov a spasenia. Potom skutočne anjel zhubca obíde naše životy, kvôli krvi Baránka, Krista Ježiša. Ján Krstiteľ povedal: Ajhľa, Baránok Boží, ktorý sníma hriech sveta (Ján 1.29).
V Matúšovi 26.27-28 je napísané, že Ježiš „vzal kalich, dobrorečil, dal im ho a riekol: Pite z neho všetci! Lebo toto je moja tej Novej zmluvy krv, ktorá sa vylieva za mnohých na odpustenie hriechov“.
Apoštol Pavel hovorí o chlebe a víne: Lebo kedykoľvek by ste jedli tento chlieb a pili z tohto kalicha, zvestujete smrť Pánovu, dokiaľ nepríde (1.Korinťanom 11.26).
Treba poznamenať, že Judáš odišiel, aby zradil Ježiša, pred ustanovením Novej zmluvy.
Vráťme sa teraz k poslednému činu pri ukrižovaní, keď si mali rozdeliť Ježišove rúcho (Matúš 27.35). Rúcho tohto kohen hagadol (veľkňaza) neroztrhli (Levitikus 21.10), a preto Mu nebol odňatý Jeho status veľkňaza, a teda ostáva navždy naším Veľkňazom (Hebrejom 7.21).
Z Písma je jasné, že Pán bol cez šabat v hrobe. V kniha Genezis v 1. kapitole sa hovorí, že Otec pracoval šesť dní, potom sa pozrel na všetko čo učinil a vyhlásil, že je to hotové – veľmi dobré. V Jánovi v 14. kapitole Ježiš povedal: Ja a Otec sme jedno. To znamená, že On a Otec pracovali na obnove stvorenia šesť dní a prehlásili ho za dokončené.
Ježiš vstúpil do Jeruzalema desiateho dňa mesiaca nisan, štyri dni ho skúmali, na piaty deň bol predvedený pred súd a ukrižovaný bol na šiesty deň, deň prípravný, čo je vždy deň pred šabatom (piatok).
Potom druhá osoba Božej trojice vyriekla: Je dokonané! (bolo to dokončené presne podľa Božieho slova – vypustil ducha a zomrel). Bol položený do hrobu a na siedmy deň (sobota) oddychoval.
Sviatok Paschy zahŕňa aj chag hamaca – sviatok nekvasených chlebov, symbol bezhriešnosti. „A zistili o Ňom, že je bez viny.“ Tento sviatok začína vždy deň po obetovaní. Počas chag hamaca bol Ježiš v hrobe. V Písme (Efežanom 4.8-10, 1.Petra 3.18-19) sa hovorí, že Ježiš bol v podsvetí, kde hovoril s tými, ktorých duch bol pre ich neposlušnosť žalárovaní v putách tohto podsvetia. Teda Ježiš sa pred nimi ukázal ako skutočný Pán šabatu.
Tento sviatok je časom rozjímania, a to nielen o tom, že sme hriešnici, ktorí boli milosťou Božou vykúpení a vyslobodení z otroctva hriechu, ale aj o tom, čo vlastne hriech je, odkiaľ sa vzal a ako môže ovplyvniť naše chodenie s Bohom. Je to čas, keď by sme si mali ujasniť, ako nás hriech môže nivočiť a zviesť z cesty, ktorú pre nás Boh má.
Neničí nás hriech, ktorý je vo svete, ale ten, ktorému dovolíme zo sveta vstúpiť do nášho vnútra, do našej mysle a srdca. Presne to nám pripomína tento sviatok. Ničí nás to, čo je vo vnútri a nie to, čo je vonku. Nekvasený chlieb môžeme skladovať veľmi dlho a stále bude jedlý, ale kvasený chlieb sa po niekoľkých dňoch pokazí. Zničí ho kvas, ktorý je vo vnútri, a rovnako je to aj s nami. Ničí nás hriech, ktorému sme dovolili vstúpiť do nášho vnútra. Keď odstránime hriech – kvas – z nášho života, potom budeme žiť ako nám Boh prikázal: Buďte svätí, lebo Ja som svätý! (Genezis 11.44, 1.Petra 1.16).
Týmto pokračuje naša príprava na čas, keď sa ukážeme pred Kristovou súdnou stolicou k posúdeniu našich skutkov viery, aby sme sa potom nemuseli postaviť pred Boží trón a k odsúdeniu do ohnivého jazera – čo je druhá smrť (2. Korinťanom 5.10, Zjavenie Jána 20. 11-15). Ježiš nás na túto cestu vypravil, keď bol za nás vydaný na smrť. On je príkladom, ktorý musíme nasledovať. Pamätajme si, že už nie sú potrebné žiadne obete za hriech, lebo On všetko dokonal (Hebrejom 10.26).
Keď sa v hebrejčine povie „na tretí deň“, znamená to pozajtra. Takže Ježiš bol vzkriesený na tretí deň, na sviatok prvotín úrody (1. Korinťanom 15.4).
Prvý deň týždňa nasledujúceho po Šabate paschálneho týždňa je sviatok prvotín úrody. Je to deň, keď sa oslavuje a predstavuje pred Pánom Bohom prvotina zo žatvy jačmeňa. Prvý deň týždňa prišli učeníci k hrobu a našli ho prázdny. Nebol tam. Vstal zmŕtvych. Ježiš bol prvotinou z umretých (1.Korinťanom 15.20). Keď sa Ho Mária chcela dotknúť, povedal jej: Nedotýkaj sa ma, lebo som ešte nevstúpil k Otcovi (Ján 20.17). Ešte musel predstaviť seba – prvotinu vzkriesenia pred Bohom v nebesiach.
V Genezis 1. kapitole sa dočítame, že prvé plody zo zeme boli Bohom povolané do života na tretí deň. To symbolizuje naše vykúpenie ustanovené od počiatku sveta. Je naozaj zaujímavé študovať, čo všetko sa podľa Božieho slova stalo na tretí deň. Napríklad, na tretí deň potom, ako ľud Izraela prišiel k hore Sinaj, vystúpil Mojžiš na horu, aby hovoril s Bohom.
Prorocký odkaz, ktorý nám Pán Boh ukazuje cez Paschu, je taký jasný, že sa ľudia môžu čudovať, prečo nebol pochopený už skôr. Celé stáročia bolo židovské pozadie Písma pred ľuďmi skryté. Prví „veriaci v Krista“ boli Židia a nikoho teda netrápilo, kde majú v tom všetkom Židia miesto. Kde sú ale potom v Božom pláne ostatné národy? (Rimanom: kapitoly 9 až 11).
Zo začiatku boli dva typy veriacich. Tí, ktorí mali hebrejské myslenie a žili prevažne v zemi Izraela, a tí, ktorí uvažovali helenisticky, väčšinou nežidia, ktorí prevzali spôsob myslenia starodávnych Grékov. Medzi týmito dvoma skupinami panovala harmónia a hebrejsky zmýšľajúci akceptovali tých, ktorí zmýšľali helenisticky (Rimanom 15. kapitola). Akonáhle však nežidia s helenistickým zmýšľaním prevzali nad cirkvou kontrolu, židovské korene Písma sa im stratili.
Keď skúmame prvú cirkev, zistíme, že bolo veľa dôvodov na oddelenie sa od židovských koreňov – niektoré boli podstatné, iné menej. Boh má však všetko perfektne načasované a v týchto posledných časoch si ľudia začínajú uvedomovať židovské korene Božej viery.
Stále viac ľudí v našej krajine, ale aj po celom svete, začína chápať jedenástu kapitolu listu ap. Pavla Rimanom, kde sa píše o tom, že sme zaštepení do (židovského) olivovníka, a že nie sme oddelení, ale sme súčasťou všeobsahujúceho plánu a v Ježišovi – Jehošuovi sme jedno (Efežanom 2.14-15).
Keďže Pascha bola dokončená a bola daná obeť, ktorá nás vyslobodila z hriechu, môžeme teraz premýšľať, čo to znamená.
Prvý krok je dokončený, bolo nám dané spasenie.
Boh dal Izraelu sedem týždňov, aby o tom premýšľali, kým ich doviedol na úpätie hory, kde sa odohral Šavuot – Letnice (sviatok týždňov).
My dnes, vážení, nemusíme nikam chodiť. Tam kde sme sa môžeme pokoriť pod mocnú Božiu ruku otvoriac svoje srdcia evanjeliu Ježiša Krista a s bázňou a s trasením pracovať na svojom spasení prosiac v Ježišovom mene nebeského Otca o Svätého Ducha a On nám s radosťou dá dobrého Tešiteľa – toho Ducha pravdy, aby každému, ktorý Ho prijme, dal právo a moc stať sa vo viere poslušným dieťaťom Božím. Hallelujah!
Poznajme
Krista Ježiša ako svojho Pána
a
moc Kristovho vzkriesenia
a
majme účasť na Kristových utrpeniach v podobnosti Kristovej smrti
a
dospejme ku vzkrieseniu z mŕtvych
a
majme podiel na prvom vzkriesení
a
účasť na svadbe Baránkovej
a
buďme uznaní za hodných uniknúť všetkému tomu, čo sa to má stať
a
postavme sa v smelej dôvere a zostaňme stáť pred Synom človeka
a
bývajme v dome Pánovom večné časy!
Hallelujah!
Amen.
Použité pramene:
Písmo Sväté Starej a Novej zmluvy;
Dennis McLeod: Naše stratené dedičstvo. Sviatky Hospodinove;
Clarence H. Wagner: Lekcie z biblickej zeme.
Milane,,veľmi dobre spracované a napísané...Nech... ...
Celá debata | RSS tejto debaty