Sám s Bohom

19. septembra 2017 09:13, Prečítané 2 547x, milanlehotsky, Nezaradené

Je titul knihy Richarda Wurmbranda, ktorá je plodom života ubiehajúceho v naprostej nečinnosti, na samotke v bukurešťskom komunistickom žalári. Z celkom štrnástich rokov strávených vo väzení, Richard tri roky pobýval v cele úplne sám. Desať metrov pod zemou, na nohách okovy o váhe dvadsaťpäť kilogramov, ruky spútané.

V týchto obdobiach svojho života som nezapočul sebanepatrnejší zvuk, píše Richard v predslove. Dozorcovia nosili topánky s plstenými podrážkami, aby človek nepočul, že sa k nemu blížia.
Tiež som ani jedenkrát nezazrel ľudskú tvár – s výnimkou tvárí svojich trýzniteľov, ktorých zjav bol akýmsi spôsobom nižší než ľudský.

Nevidel som slnce, mesiac, hviezdy, dážď alebo kvetiny. Dokonca ani žiadnu farbu. Zabudol som, že nejaké farby vôbec existujú – fialová, modrá, červená, žltá. Díval som sa len na šedivé múry. I moja väzenská uniforma bola nevýrazne šedá.

Nemal som knihy ani noviny, nieto Bibliu. Nemal som tužku ani papier, aby som si mohol poznamenávať myšlienky. Nikto ani neočakával, že by sme mali niečo spisovať, teda okrem doznaní, v ktorých sme obviňovali samých seba i ostatných.

Tisíce kresťanov a ďalších nevinných ľudí sa dnes nachádza v podobných podmienkach vo vietnamských, čínskych, sudánskych, pakistanských a severokórejských väzniciach. Už dávno si prestali klásť otázky, ktoré bežne zamestnávajú ľudskú myseľ. Miesto toho sa pýtajú:

Som živý, alebo len živorím?
Je moja existencia stále ešte existenciou?
Je celý život iba nočnou morou?
Existuje Boh?
K čomu je jeho bytie dobré, keď nám nijak nepomôže? Pokiaľ Boh nedokáže zvíťaziť nad zlom, ako mohol stvoriť svet?

Behom rokov strávených na samotke som pripravil celkom tristopäťdesiat kázaní. Uchovával som ich v mysli, pretože som si ich nemohol zapisovať. Každú noc som tieto kázania prednášal neviditeľným poslucháčom. Pri ich ukladaní do pamäti som používal jednoduché mnemotechnické pomôcky, prípadne som ich zhrnoval do krátkych rýmovačiek, ktoré som si opakoval stále dookola.

Keď som bol z väzenia prepustený, nezaspal som, dokiaľ som všetky nezveril papieru. Z tristopäťdesiatich sa mi ich podarilo zaznamenať tristoštyridsaťosem.

Podobne ako človek hodí kocku vývaru do vriacej vody a pripraví z nich polievku, tiež ja som rozpúšťal tieto veľmi koncentrované verše a tým či oným spôsobom z nich rekonštruoval pôvodné kázania.

Tieto kázania nie je možné posudzovať podľa ich vieroučného obsahu. V tej dobe som nežil vierouku. Nikto ju nežil. Duša sa sýti Kristom, a nie učením o ňom.

Čisto z pohľadu dogmatiky, Dávid a Job robili chybu, keď sa preli s Bohom. Z pohľadu dogmatiky chyboval i autor knihy Ester, keď ani jediným slovom nevzdal chválu Bohu, ktorý takým slávnym spôsobom vyslobodil jeho ľud. Z pohľadu dogmatiky sa Ján Krstiteľ mýlil, keď vo väzení pochyboval, či je Ježiš Mesiášom. Dogmatici môžu nájsť chyby i v samotnom Ježišovi. Nemal dôvod sa strachovať v Getsemane. Ale život, dokonca ani život zbožného človeka, nie je o dogmách. Smeruje k určenému cieľu, i keď rozumu sa vidí tento cieľ pochabým.

Nie je pre mňa obtiažne si predstaviť, že som späť vo väzení a dolieha na mňa atmosféra samotky. I keď sa dnes nachádzam na slobode, neprestal som žiť vo väzení. O trpiacej cirkvi píšem, kážem o nej, pracujem pre ňu, snívajú sa mi o nej sny. Aj keď Židia vyšli z Egypta, Egypt nevyšiel zo Židov. Ktokoľvek strávil dlhé roky vo väzení, zostáva väzňom i po prepustení.

Časť kázaní, ktoré som prednášal svojmu neviditeľnému zhromaždeniu, v minulosti už vyšli v dvoch knihách, S Bohom na samotke a Väzenské múry keby prehovorili. Obe knihy boli veľmi dobre prijaté. Mnohí čitatelia tvrdia, že tieto knihy pomohli zbudovať ich charakter – a ja som z ich reakcií prijal povzbudenie, aby som vám predložil niekoľko ďalších kázaní, prednesených pôvodne za celkom výnimočných okolností.

Všetky kázania sa sústreďujú na zásadné otázky, ktoré trýznia každého človeka v jeho podvedomí. Keď sa človek ocitne v medznej situácii podobnej môjmu uväzneniu, uvedomí si, že takzvané „praktické“ uvažovania o telesnom alebo duchovnom živote je v skutočnosti iba únikom pred najzákladnejšími otázkami, ktoré sužujú ľudskú dušu.

Thoreau kedysi prehlásil:

Umenie života – života básnika – spočíva v konaní činov vo chvíľach, kedy nie je možné konať vôbec nič.

Mnohé veľké básnické diela sa zrodili zo života v nečinnosti, nad čím sa ľudia často pozastavujú. Nečinnosť na samotke mi pomohla sformulovať otázky. Odpovede nie sú zapotreby.

Istý muž sa vybral za pastorom s prosbou, či by mu poradil s vážnymi problémami, ktoré ho trápia. Pastor mu odpovedal:

Choď si na dve hodiny kľaknúť do kostola a dostaneš odpoveď.

Muž sa ho spýtal:

Naozaj veríte, že sa mi behom tých dvoch hodín zjaví náš dobrý Pán a pomôže mi, aby som mal v tých veciach jasno?
To si nemyslím,

odpovedal pastor,

ale uvedomíš si, že môžeš žiť dostatočne dobrý život i s nezodpovedanými otázkami a zachovať si naprostú dôveru.

K rovnakému záveru som dospel i ja.

S mnohými myšlienkami obsiahnutými v týchto kázaniach sa už sám nestotožňujem – dnes, keď opäť žijem v „normálnych podmienkach“. Zaznamenal som ich však v podobe, v akej ma vtedy napadali.
Ježiš sa na kríži pýtal:

Môj Bože, môj Bože, prečo si ma opustil? (Marek 15.34)

Žiadny anjel nepribehol s odpoveďou, ale Ježiš dokázal statočne znášať bolesť tohto tajomstva doprevádzajúce telesnú trýzeň a ukončil pozemský život víťazným zvolaním:

Otče, do tvojich rúk odovzdávam svojho ducha. (Lukáš 23.46)

Dúfam, že vám moja kniha poslúži k dosiahnutiu rovnakého cieľa.

Jedno z kázaní…

Neosoba

Hneď prvý deň po zatknutí mi povedali:

Už nie ste Richard Wurmbrand, ale Vasile Georgescu. Svoje pôvodné meno už nikdy nesmiete nikomu povedať.

Uniesli ma na ulici, a holá skutočnosť, že stále kdesi existujem, sa stala štátnym tajomstvom. Dozorca by mohol miesto môjho zadržovania vyzradiť, keby poznal moje meno.

Dnes som protestoval proti zlému zaobchádzaniu. Hovoril som im:

I keď nie som jedným z vás, stále som osoba. Stále som človek, a tak mám právo na trochu úcty.

Rozosmialo ich to.

Aká domýšľavosť! Ty už nie si žiadna osoba. Proste vôbec neexistuješ. Neexistuje nič iného než proletársky štát. Ľudia sú jeho vlastníctvom. Každý je malým kolieskom alebo skrutkou v zložitom súkolí. Ktokoľvek nepodporuje štát, proste neexistuje. Takého človeka ani nezastrelíme. Nemáme koho zastreliť. Je to len akási ničota, ktorú necháme zhniť vo väzenskej cele.

Nie som. Nie som nič.

Niektorí filozofi tvrdia, že „nič“ nejakým spôsobom existuje. Pokiaľ by tomu tak nebolo, čiu existenciu by popierali? Pripomenulo mi to známe zhrnutie Buddhovej Visuddhimaggy:

Jest však iba utrpenie, ale nie je trpiaceho.

Jest čin, ale nie je konateľa jeho.

Jest nirvána, ale nie je usilujúceho o jej dosiahnutie.

Jest cesta, ale nie je toho, kto po nej kráča.

Bol som naprosto šokovaný oznámením, že som neosoba. Neosoba, ktorá si už nedokáže priať byť osobou, na všetko rezignuje a vstúpi do novej fázy existencie. Už neexistuje zarmútený muž zavretý v cele; je tu iba starý, veľmi starý smútok, niečo úplne neosobného. Moja cela je stará. Mnohé generácie väzňov v nej zakúsili žiaľ predo mnou, a mnohé ďalšie ho budú zakúšať po mne. Neexistuje monopol na utrpenie. Utrpenie si praje, aby ho zakúsil každý. Kto unikol jeho objatiu?

Vražda existuje od dôb Kaina, o väčšine vrahov však nemáme žiadne záznamy. Taktiež cudzoložstvo v histórii kvitlo. Biblia nám však neoznamuje dokonca ani meno ženy pristihnutej pri tomto čine. K čomu by bolo prezradenie jej totožnosti dobré? Lož ovplyvnila situáciu človeka v raji pred pádom. Ktokoľvek vysloví lož, len prileje jed do studne.

Nebo tiež existuje. Pokiaľ o neho usilujete v tele bez Krista, nepatrí vám. Nemalo by existovať žiadne „ty“ alebo „ja“. Pokiaľ toto rozlišovanie zmizne, prenasledovanie skončí a môžeme okúsiť nebo. Prekážkou si bol „ty“ (tvoje telo) a podmienka, ktorú si si uložil opäť „ty“ – totiž že musia byť naplnené tvoje najvnútornejšie túžby, nie však Kristove. Nebo je naplnením túžob Jediného, jedinečného Boha. Môže byť Jeho túžbou – a mojim nebom – aby som prebýval na samotke a viedol ten najnudnejší život, aký si dokážeme predstaviť.

Nebo, v ktorom nezakúšam radosť? Biblia ma vyzýva, aby som zaprel sám seba. Odmietol som tak učiniť. Teraz mi komunisti tvrdia, že som sa stal neosobou. Kto je teda toto „ja“, ktoré sa dožaduje práva na radosť v nebi? Nebo je miesto, na ktorom sa nerozlišuje medzi osobami, ktoré sa v ňom radujú. Nebo proste existuje. Ste posadení na „nebeských miestach“ a neusilujete o nič ďalšieho. Po prvý raz sa nachádzate na mieste, kde môžete len tak sedieť, bez výčitiek, že nič nerobíte, nemáte ani potrebu sa pohnúť alebo vyplniť čas akýmikoľvek svojimi aktivitami. Je to radostné a dokonalé spočinutie.

Keď som bol ráno označený za neosobu, povedal som dôstojníkovi:

Kristus zvíťazí skrze trpezlivosť, ktorou nás obdaril. Človek obrnený trpezlivosťou môže dosiahnuť čohokoľvek.

Zasmial sa:

Môže vám trpezlivosť pomôcť prenášať vodu v koši?

Na chvíľu ma tým vyviedol z miery. Potom som ticho odpovedal:

Samozrejme. Len pokiaľ trpezlivo počkáte, pokiaľ voda zamrzne.

Je možné, že zamrzne i tečúca voda. V cele je veľmi chladno, napriek tomu, že vonku už musí začínať jar. Ako by som bol rád v prírode a trhal poľné kvety – hloh, fialky, nezábudky. Je napísané:

Každý, kto miluje, sa narodil z Boha. (1. Jána 4.7)

Miluje však niekto skutočne, pokiaľ jeho láska nezahrnuje i kvetiny? Stačí milovať iba ľudí?

Spomínam si, ako som kedysi čítal o americkom černošskom revolucionárovi, Johnu Brownovi, ktorý bojoval proti otroctvu. Celý svoj dospelý život strávil na najrôznejších demonštráciách a nepokojoch. Keď ho na invalidnom vozíku viezli na popravisko, povedal vojakom okolo seba:

Aká je táto zem krásna.

Skôr na stromy a kvetiny ani nepohliadol.

Keby som bol teraz slobodný, prial by som si, aby som sa mohol prechádzať medzi náprstníkmi a margarétami a tráviť čas milovaním kvetín.

Kvetiny pre nás existujú ako celok. Neprisudzujeme im osobnosť. Okrem kvetinárky, ktorá ich predáva, im nedávame ani čísla. A pritom sa kvetiny nermútia tým, že sú neosobami. Ježiš ich miluje. Sám sa k nim prirovnáva:

Som ruža šáronská, ľalia z údolí. (Pieseň piesní 2.1)

Pokiaľ si ich chcete odtrhnúť, neutečú pred vami. Pokiaľ ich rozšliapnete, odmenia vás svojou vôňou. Ježiš nás učí, aby sme sa učili od kvetín. Pokiaľ by som bol ako jedna z nich, nezáležalo by mi na tom, či ma niekto ocení.

Spomínam na Feinsteina, človeka, ktorý zohral významnú úlohu v mojom obrátení ku Kristovi a ktorý neskoršie za nacistov zomrel mučeníckou smrťou. Raz som sa ho spýtal: