Milan Lehotský

Bez údivu nemožno sledovať to tragikomické počínanie ľudskej družiny v dnešnom svete.

Ctihodný tzv. kultúrny svet, neustále fňukajúci pre sebaurčovacie práva pomaly pre každú akokoľvek zvrátenú a nepatrnú skupinu indivíduí; či naháňajúci sa za fetišom ekonomického rastu až za hranicou zdravého rozumu, a pre ktorý sa stala požívačnosť vo svojej najrozmanitejšej podobe novodobým náboženstvom.

Tretie krajiny, zápasiace s koloniálnym zaťažením sa cyklicky potácajú v samovražednom náboženstve s povykom „Alláhu akbar“ alebo v rôznorodých sektárskych kultoch, v ktorých sú za tribúnov pasovaní obmedzení proroci a šialení vizionári, s diagnózou: schizofrénia a exhibicionizmus, majúc jedného spoločného menovateľa: Smrť je mojím remeslom!

A v tom zhone a zmätku si tí – demokraticky zvolení, úlisne uhladení v oblekovej rovnošate ani nestihli všimnúť, že napriek ich obetavému boju za nastolenie hodnôt západnej kultúry v totalitných režimoch po celom svete, sú zároveň spolu s tými, proti ktorým bojujú, ako jedna beštiálna svorka demolujúca fundamenty životaschopnej spoločnosti a dobrý údel človeka.

Lebo z desiatich slov starého dobrého Desatora sa demontuje všetkými stranami naokolo jedno po druhom, čo má za následok: Milosť a pravda, ktorá sa stala skrze Ježiša Krista ako finále Mojžišovho zákona, je pre mnohého človeka dneška len bezobsažnou a daromnou pavedou.

Niekto sa však v rozhorčení ohradí a namietne:

A čo nevidíš tie ohromné chrámové stavby Božie, a tie mnohé zástupy ľudí, ktoré ich navštevujú?

Áno, ale či nevieme, že Najvyšší predsa nebýva v chrámoch postavených ľudskými rukami. Ako hovorí Boh ústami svojho proroka:

Vesmír je môj trón a Zem je podnožou mojich nôh.

Aký chrám mi môžete vystavať?

Kde aké je miesto môjho odpočinku?

Či to všetko neurobila moja ruka?

No, vy ste takí istí ako vaši otcovia. Ste tvrdošijní, máte neverné srdcia a ušami nechcete počuť. Neprestávate odporovať Svätému Duchu.

Našiel sa prorok, ktorého by vaši otcovia neprenasledovali? Zabíjali tých, ktorí predpovedali príchod Spravodlivého, ktorého ste sa vy stali zradcami a vrahmi!

Vzali ste zákon prostredníctvom anjelov a nezachovali ste.

Toto slovo bolo povedané generácii, v ktorej sa Božie slovo stalo podobným telu človeka, ktorý žil medzi nimi v plnosti odpúšťajúcej lásky a pravdy. A oni mohli hľadieť na jeho slávu – ako na slávu jedinečného Syna nebeského Otca.

A my, dnes, nahliadajúc do histórie konštatujeme holé fakty a smutne podivuhodnú skutočnosť, že vtedajší vládcovia a náboženskí preláti tej doby – či už to bol Veľký pontifik v zastúpení miestodržiteľom Pilátom, kráľ Herodes, či predstavení Izraela: najvyšší kňazi, starší a celá vysoká rada – sa stali negatívnym činiteľom na strane zla, pri vykonaní toho, čo predurčila Božia ruka a Božia rada, aby sa stalo.

Všetci títo sa nehanbili za svoje náboženské založenie, a pri jeho presadzovaní neváhali kráčať aj cez mŕtvoly. Kde je tu teda pes zakopaný? Náboženstvom je všetko to, kde sa človek snaží zapáčiť Bohu vlastným úsilím resp. hocičo, čo správanie človeka zásadným spôsobom stimuluje a postupne presahuje až tak, že sa stáva ovládajúcou a hybnou silou jeho života; ale nie je to láska k živému Bohu predstaveného nám v osobe Ježiša Nazaretského.

Ľudská bytosť má totižto vo svojej genetickej výbave zakódované vyjadrovať a uctievať Boha, ktorý človeka láskyplne ovplyvňuje a vedie. To všetko či hocičo, čo necháme aby nás presahovalo namiesto Boha a stalo sa našim vyjadrením a cieľom nášho uctievania, život človeka rozvráti až do tej miery, že bude ochotný rozsievať smrť a nebude sa zdráhať ísť aj cez mŕtvoly pri napĺňaní žiadostí svojho náboženstva.

A slová úst Ježiša Nazaretského, ktorými vyučoval svojich učeníkov, nábožensky založeným ľuďom zvonia v ušiach na poplach, ako slová nejakého kolaboranta či pomäteného utopistu:

Milujte svojich nepriateľov!

Dobrorečte tým, ktorí vás preklínajú!

Robte dobre tým, ktorí vás nenávidia!

Modlite sa za tých, ktorí vás potupujú a prenasledujú!

A takto budete hodní synmi svojho Otca, ktorý je v nebesiach. Lebo On dáva svojmu Slnku vychádzať na zlých aj na dobrých a zosiela dážď na spravodlivých aj na nespravodlivých.

Teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec.

Teda, všetci títo sa dovedna spolčili proti Bohu a proti jeho Kristovi, aj keď On, všade kam len prišiel pomáhal ľuďom a uzdravoval všetkých. A oni boli očitými svedkami všetkého toho čo robil v krajine Židov i v Jeruzaleme. Napriek tomu ho popravili na kríži.

Ale Boh ho tretieho dňa vzkriesil a dal mu, aby sa ukázal vopred vyvoleným svedkom, ktorí s ním jedli a pili po jeho vstaní zmŕtvych. A prikázal, aby sme hovoriac dôrazne svedčili, že On je tým od Boha určeným sudcom živých aj mŕtvych. O ňom svedčia aj všetci proroci, že odpustenie hriechov dostane skrze jeho meno každý, kto verí v neho.

Teda, ako sa zachováme my v tejto generácii?

Uspokojíme sa s náboženstvom, ktoré má vo svojom vienku biľag zrady, zabíjania a vraždenia, alebo dáme miesto pravde Božieho slova vo svojom srdci:

Nehanbím sa za evanjelium Kristovo, lebo ono je mocou Božou k záchrane každého, kto verí. Lebo spravodlivosť Božia sa v ňom prejavuje z viery a k viere vedie. A spravodlivý bude žiť z viery.

A zákon je daný skrze Mojžiša, ale milosť a pravda sa stala skrze Ježiša Krista. Lebo Boha nikto nikdy nevidel, ale jedinečný Syn, ktorý je jedno s Otcom, On nám vysvetlil:

Spomeňte si, keď som ešte býval s vami, pripomínal som vám, že sa musí naplniť všetko, čo je o mne napísané v Zákone Mojžišovom, v Prorokoch aj v Žalmoch.

Nemyslite si, že som prišiel zrušiť to, čo bolo prikázané alebo predpovedané v Starom zákone. Naopak, neprišiel som to zrušiť, ale naplniť.

S plnou vážnosťou vám hovorím, kým trvá nebo a zem, ani písmenko, ani čiarka z toho, čo Boh prikázal, nestratí platnosť, kým sa všetko nenaplní.

Ako sa teda máme my dnes v našej dobe vysporiadať a zrovnať s Božím konaním v tom „hroznom“ Starom zákone?

V Starom zákone môžeme vystopovať ako Boh krok po kroku napĺňa svoj dvojjediný cieľ: Záchrana človeka, na dvoch paralelne sa odvíjajúcich líniách.

Prvá, týkajúca sa človeka:

Všetci, ktorí poznajú Bibliu, pochopili, že človek za žiadnych okolností nemôže dodržať Boží zákon. Ak je tomu tak, prečo teda Boh zákon vydal? Pretože človek sám seba nepoznal, Boh na neho vložil veľmi prísnu požiadavku:

Poznaj sám seba človeče!

Problém je, že ani dnes mnohí z nás stále ešte nepoznajú sami seba. Boh však človeka pozná úplne dokonale. Človek sa nedokáže Bohu zapáčiť a ani sebalepším chovaním nemôže uspokojiť Božie požiadavky a byť pre Boha prijateľný. Človek sa však neustále domnieva, že je veľmi schopný a že všetko dokáže.

V tejto situácii dáva Boh človeku zákon a žiada od neho, aby bol svätý a miloval Boha absolútnou láskou. Pretože človek nedokáže splniť nič z toho, čo zákon žiada, je jeho neschopnosť nakoniec odhalená.

V konečnom dôsledku:

Postavil teda Boh človeka pred zákon preto, aby ho človek porušoval, alebo aby ho zachovával?

Keď dal Boh človeku v Starej zmluve zákon, vôbec neočakával, že ho dokáže zachovať, pretože vedel, že toho nie je schopný. Všetky starozmluvné zákony smerujú k tomu, aby poukázali na neschopnosť, nespôsobilosť a nemohúcnosť človeka. Kedykoľvek teda čítame Božie prikázanie alebo zákon, musíme pred Bohom padnúť na zem a priznať:

Bože, nie som toho schopný. Chceš, aby som ťa miloval z celého svojho srdca, celou svojou dušou, celou svojou silou a celou svojou mysľou, ale ja ťa nedokážem úplne milovať ani jedným z týchto štyroch spôsobov, nie to všetkými.

Takéto uvedomenie je presne tým cieľom, o ktorý Bohu v Starom zákone v prípade človeka ide. Uvedomenie si toho, že potrebujeme život Boha, Krista.

Druhá, týkajúca sa Boha – Krista:

Konečným cieľom zákona je Kristus.

Lebo to, čo nebolo možné zákonu pre slabosť spôsobenú telom, to vykonal Boh pošlúc svojho Syna v podobe hriešneho tela a príčinou hriechu a odsúdil hriech v tele. A tak je naplnená právna požiadavka zákona v nás (odmenou za jeho porušenie je smrť), ktorí nežijeme podľa žiadostí tela, ale sa necháme viesť Duchom.

Lebo zákon životodarného Ducha v Kristu Ježišovi, človeka oslobodil od zákona hriechu a smrti. Nakoľko toho, ktorý nepoznal hriechu, učinil za nás hriechom, aby sme my boli spravodlivosťou Božou v Ňom.

Teda Kristus naplnil zákon, a tým ukončil jeho vládu.

K tomuto naplneniu zákona však viedla dlhá cesta, od pamätného Božieho výroku, ktorý adresoval voči tomu hadovi v záhrade Eden:

A položím nepriateľstvo medzi tebou a medzi ženou, medzi tvojím semenom a medzi jej semenom. Ono ti rozmliaždi hlavu a ty mu schvatneš pätu.

Preto ten pohon na ľudstvo a potom obzvlášť na židovský národ počas celej doby jeho trvania až do dnešných dní. Lebo Boh, keď dal povstať Izraelu skrze povolaného človeka Abraháma, si ho pripravoval na to, aby Izrael bol tou bránou – telom tej ženy až po Miriam, ktorou sa On, to zasľúbené semeno dostalo na svet a mohol prebývať medzi nami.

A zároveň ten istý židovský národ bude tým hlasom, na ktorý sa ohlási Mašiah Jehošuah (Kristus Ježiš) v spôsobe svojho druhého príchodu ako Kráľ kráľov a Pán pánov na túto Zem a keď jeho nohy spočinú na Olivovej hore v Jeruzaleme.

A je pochopiteľné, že ten starý had – diabol, sa to snažil a snaží všemožne prekaziť, preto zvádza národy sveta klamstvom do ničenia a zabíjania. O tejto jeho stratégii a taktike nám vypovedá krvavá história ľudstva vrátane židovského národa: vojny, genocídy, pogromy, inkvizícia, holocaust, intifády, terorizmus.

Kristus sa však stal človekom, aby svojou smrťou zlomil v ľudských srdciach moc diabla, ktorý smrťou vládne, a aby tak vyslobodil tých, ktorí sú celý život zotročení strachom zo smrti.

Aj nás (majúcich vieru Ježišovu), ktorí sme boli mŕtvi v hriechoch a neobriezke svojho tela, oživil spolu s ním, keď nám odpustil všetky hriechy, keď vymazal dlžobný úpis, ktorý svojimi nariadeniami svedčil proti nám, a úplne ho zrušil tým, že ho pribil na kríž. A tak Boh odzbrojil a verejne odhalil kniežatstvá a mocnosti temnoty i zla, a cez Krista nad nimi zvíťazil.

Stará zmluva je teda založená na zákone a človek nemôže zákon žiadnym spôsobom dodržať sám zo seba.

Nová zmluva nie je založená iba na zákone; naopak, otvára človeku cestu k prijatiu života Boha, ktorým je samotný Kristus. On vstupuje do človeka a zaopatruje ho tak, aby človek dostál požiadavke, ktorú na neho Boh kladie.

Nech sú v Novom zákone Božie požiadavky na človeka akokoľvek náročné, Boh mu k tomu dá dostatočné zaopatrenie. Keď sa Boha dotýkame a máme s ním spoločenstvo, stáva sa pre nás možným všetko, čo je ináč nemožné, a sme schopní všetkého, čoho ináč schopní nie sme.

Keď je človek spasený, musí vyznávať svoje hriechy, vysporiadať sa s nimi a so svojím svedomím a zasvätiť sa Pánovi. Nič z toho nedokážeme vykonať sami. Stačí to však? Keby to stačilo, bolo by to pre nás zákonom. Musíme ísť ďalej; musíme tiež všetku svoju neschopnosť a nemohúcnosť priniesť Pánovi a povedať mu:

Pane, ty chceš, aby som sa vysporiadal so svojimi hriechmi a so svojim svedomím, ale ja to nedokážem.

Ak prídeme k Pánovi takto, uvidíme, ako mnoho pre nás môže urobiť Božia moc a hojná Kristova milosť.

Teda, Starý zákon privádza človeka k tomu, aby uvidel svoju neschopnosť, zatiaľčo Nový zákon je cestou, ktorou Boh človeku otvára svoju milosť.

Zakaždým keď si človek uvedomí, že je úbohý, otvorí sa, aby prijal zaopatrenie hojnej Božej milosti.

Jednoducho, každý Boží príkaz a požiadavok dokazuje neschopnosť a nemohúcnosť človeka. Keď všetky tieto príkazy a požiadavky prinesieme k Bohu, Boh okamžite otvorí cestu, ktorou na nás bude trvalo prenášať svoje zaopatrenie.

Novozmluvné prikázania otvárajú cestu Božej milosti. Zakaždým, keď od Boha prijímame určité prikázanie, musíme ho predložiť späť Bohu s priznaním:

Bože, ja to nedokážem; prinášam ti toto prikázanie, rovnako ako ti tvoji učeníci priniesli päť chlebov a dve ryby. Som navždy neschopný. Odovzdávam ti tvoje prikázanie i samého seba. Pane, urob, čo uznáš za dobré. Ja nedokážem vôbec nič.

Súčasne by sme mali zdvihnúť hlavu, pozrieť na Krista a povedať mu:

Pane, Ty to dokážeš! Ty vo mne nie si slabý. Ty si vo mne silný.

Pane, ďakujem Ti a chválim Ťa. Lebo Ty si mocný. Hallelujah! Ty si mocný!

Tí, ktorí prichádzajú k Pánovi týmto spôsobom, sú požehnaní a prijímajú od Pána podporu. Dá sa to prirovnať k tomu, ako učeníci priniesli Pánovi päť chlebov a dve ryby. Akonáhle to urobili, prejavilo sa bohatstvo.

Zakaždým keď nás Boh vedie k tomu, aby sme uposlúchli jeho príkaz, deje sa ďalší zázrak. Pokiaľ v nás Pán neurobí zázrak, nie sme ničoho schopní a nič nemáme. Môžeme byť v koncoch, ale Pán predsa kriesi mŕtvych. Zakaždým keď zachováme Pánov príkaz, Pán v nás isto vykonáva zázrak.

Všetky novozmluvné prikázania sú rovnaké ako starozmluvné zákony – sú Božími požiadavkami na človeka a žiadajú, aby človek niečo vykonal. Novozmluvné Božie požiadavky však nemá vykonávať sám človek, ale má ich vykonávať sám Boh.

Ani mnohé Božie deti nechápu, že plnenie novozmluvných Božích prikázaní a Božia milosť vôbec nezávisí na našich schopnostiach, ale na našej ochote. Ak sme ochotní, prinesieme svoju neschopnosť a nemohúcnosť Bohu. Pokiaľ sme ochotní, Boh je schopný. Keď sa vložíme do Božích rúk, Boh v nás bude môcť robiť „znamenia a divy“.

Nesmieme sa vzdávať, ak bude pre nás zaťažko vyznávať hriechy, vysporiadať sa so svojimi hriechmi a svojim svedomím a zasväcovať sa Pánovi. Pokiaľ sme ochotní poslúchať Božie požiadavky a vydávať sa do Božích rúk, ako to chce Nový zákon, Boh nás v našej neschopnosti urobí schopnými.

Potom budeme schopní uvidieť:

Božiu prítomnosť,

Božiu milosť,

Božiu večnú slávu.

Ľudia sa väčšinou domnievajú, že problémom človeka je hriech a že hriech je Božím nepriateľom. V skutočnosti nie je nepriateľom človeka hriech, ale jeho vlastná sila a jeho vlastné metódy. Pretože človek má príliš mnoho sily, príliš mnoho metód a príliš mnoho múdrosti, nemá v ňom žiadny priestor Kristus.

Ak má Kristus v človeku získať priestor, Boh musí urobiť jedno. Čo to je? Musí zdolať ľudskú silu, spôsoby, múdrosť a odhodlanosť. Všetka ľudská sila, všetky spôsoby, všetka múdrosť a odhodlanosť musia byť zlomené.

Musíme vedieť, že skutočný kresťanský život neznamená robiť dobro, ale vyjadrovať Krista. Božím zámerom je vpracovať do nás Krista, aby sa prejavoval z nášho vnútra.

Skúsenosť učeníkov Kristových nám napovedá, že čím viac o niečo usilujeme, tým viac musíme byť lámaní. Čím viac sa modlíme a prosíme Boha, aby nám pomohol splniť našu túžbu zapáčiť sa mu, tým viac nás Boh bude lámať.

Boh vytvorí zvláštne situácie, v ktorých neobstojíme. A pretože nebudeme schopní prekonať svoje prostredie, všetka naša sila a naše metódy sa nakoniec zrútia. So svojou silou i s metódami budeme v koncoch. Potom priznáme:

Bože, ja to nezvládnem. Nemám už nič iného než srdce, ktoré ťa miluje.

V tejto chvíli nám Boh ukáže, že v našom vnútri žije Pán Ježiš, aby bol našim životom a našou silou. Potom pred ním padneme na zem a prehlásime:

Bože, nie som to už ja, ale Kristus!

Nie sú to už moje metódy, ale tvoje vedenie!

Nie je to už moja odhodlanosť, ale tvoj oheň!

Vtedy budeme schopní zapáčiť sa Bohu a Kristus nás bude môcť vnútorne naplňovať a bude sa z nás môcť prejavovať navonok. Každý, kto dosiahol tejto úrovne, musel prežiť mnoho utrpenia a lámania. Požehnaní tí, ktorí prežívajú všetky tieto utrpenia a lámania. Len tak poznáme, ako môže byť Kristus mocou v nás. Bez neho nemôžeme robiť nič, ale všetko zmôžeme v Kristovi.

A tak je človeku odhalené tajomstvo a zaľúbenie Božej vôle, ktorú si predsavzal v sebe podľa svojej ľúbosti: Cieľom správy plnosti časov zjednotiť všetko a všetkých na nebi aj na zemi pod vládou Kristovou; a nás predurčil k synovstvu skrze Ježiša Krista, v ktorom sme sa stali aj dedičstvom Božím predurčení súc podľa predsavzatia toho, ktorý pôsobí všetko podľa rady svojej vôle, aby sme boli na chválu jeho slávy, my, ktorí sme uverili a zložili nádej v Kristovi.

Použité pramene:

Biblia, Písmo Starej a Novej zmluvy

Witness Lee, The Pure in Heart kap.8-9