Milan Lehotský

Je paradoxom posledných dní našej civilizácie, v ktorých sa odohráva zápas o našu budúcnosť, že paradigmou zmierenia a odpustenia je vyliatie krvi. A to krvi nie hocijakej, ale krvi Človeka.

Áno, veď ešte v kolíske našej židokresťanskej kultúry nám bolo dané do vienka dedičstvo, že bez vyliatia krvi nie je odpustenia. A teda keď sa naplnil čas, prišiel Ježiš – Syn Boží, veľkňaz budúceho dobra a stal sa Baránkom Božím, ktorý raz navždy vošiel do svätyne v nebi, aby sa teraz za nás ukázal pred Božou tvárou, no nie s krvou capov a teliat, ale so svojou vlastnou krvou, a tak získal večné vykúpenie.

V Písme stojí:

Na počiatku bolo Slovo, to Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh. Ono bolo na počiatku u Boha. To Slovo sa stalo telom a prebývalo medzi nami a my sme videli jeho slávu, slávu, akú má od Otca jednorodený Syn, plný milosti a pravdy. Bol vo svete a svet ním vznikol, ale svet ho nespoznal. Do svojho vlastného prišiel, ale jeho vlastní ho neprijali. Tým však, čo ho prijali a veria v jeho meno, dal moc stať sa Božími deťmi.

Keď Ježiš prišiel do chrámu, kde učil a slúžil, pristúpili k nemu veľkňazi a starší ľudu, a pýtali sa:

Akou mocou toto robíš a kto ti dal túto moc?

A Ježiš im povedal: Či ste nikdy nečítali v písmach:

Kameň, ktorý zavrhli stavitelia, práve ten sa stal uholnou hlavou. Od Pána sa to stalo a je to divné v našich očiach?

Preto vám hovorím, že bude odňaté od vás kráľovstvo Božie a bude dané národu, ktorý bude donášať jeho ovocie. Kto padne na ten kameň, doláme sa, a na koho padne on, toho rozmliaždi.

Samozrejme, že dnes sa už odohráva pred našimi očami to, čo bolo v minulosti tajomstvom: časť Izraela sa zatvrdila dovtedy, kým nevojde do večného života plný počet z národov a tak bude spasený celý Izrael.

Je pozoruhodné, že i na tom našom utrápenom Slovensku sa o zmieri v širších kruhoch slovenského politického panteónu začalo nahlas uvažovať až potom, ako bola preliata krv jedného z najvyšších predstaviteľov moci zvrchovanej štátnosti Slovenskej republiky – predsedu vlády.

Snáď úvahy o spoločnom zjednotení úsilia pri dosahovaní verejného blaha slovenského národa a národností či etník žijúcich na Slovensku po atentáte na premiéra boli mienené úprimne zo srdca, žiaľ, skutočnosti bežných dní dosvedčujú fakt, že zaprieť samého seba – dať svoje zmýšľanie a stranícky názor ako obeť na oltár, nie je jeden človek schopný urobiť vo svojej vlastnej sile.

Lebo zmierenie vychádza od Boha, ktorý keď nás zmieril sám so sebou skrze Ježiša Krista, dal nám službu zmierenia. V mene Krista sme vyslanci a cez nás akoby Boh napomínal. V mene Krista vás prosíme: Zmierte sa s Bohom! Toho, ktorý nepoznal hriech, urobil za nás hriechom, aby sme sa v ňom stali Božou spravodlivosťou.

Zo stránok historických reálií vieme, že slovenský národ po mnohé generácie vyjadroval svoje túžby po štátnej zvrchovanosti na všemožných úrovniach, a keď tieto sny a mnohé zápasy k jeho naplneniu boli jedného dňa zavŕšené vyhlásením samostatnej Slovenskej republiky, mnohí súčasníci tohto aktu ju neprijali.

Nuž, čo bolo to bolo, to stáročiami zaznávané Slovensko, ako samostatný zvrchovaný štát neprijala dokonca ani čiastka jeho vlastných, napriek všetkému je na mape sveta a naďalej tak zostáva tŕňom v srdci márnotratnej Európy.

Slovensko sa teraz z vôle Božej stalo rovnocenným dieťaťom v rodine národov, a ešte sa neukázalo čím bude. Nádej dobrého pre slovenský národ však stále trvá. Veď už vo svojich ranných rokoch počas svojej prvej štátnosti v časoch druhej svetovej vojny, keď mnohí drukovali zvrátenej idei národného socializmu, prezident Slovenska vtedy jednoznačne vyhlásil:

Štát je prostriedkom na dosiahnutie cieľa, ale nie je cieľom sám osebe. Základom je mu individualita občanov, rodina a národ. Výstavba slovenského štátu nebude sa konať podľa skrachovaných teórií, ale podľa kresťanských zásad.

Vo svetle večnosti sa však ako najdôležitejšie javí postoj a správanie sa k tým, ktorých Ježiš – Syn človeka nazýva: mojimi najmenšími bratmi.

V tomto ohľade však tiež nemusíme klesať na mysli, nakoľko z historických análov až po súčasnosť sa dozvedáme o hrdinských skutkoch mnohých občanov žijúcich na Slovensku v tých pohnutých časoch, pretože na počet obyvateľov Slovensko patrí ku krajinám s najvyšším počtom vyznamenaných ocenením „Spravodlivý medzi národmi“, ktoré udeľuje štát Izrael ľuďom nežidovského pôvodu, ktorí počas druhej svetovej vojny nasadili svoje vlastné životy, a tak zachránili prenasledovaných Židov pred smrťou.

Nemenej povzbudivým je fakt, že nielen radoví občania, ale aj nemálo vtedajších predstaviteľov štátnej moci na čele s prezidentom J. Tisom sa nenechali vtiahnuť do skutkov holocaustu, a potom ako začali presakovať správy o vyvražďovaní Židov v koncentračných táboroch na územiach okupovaných nacistami, dokonca aj dovtedy prohitlerovský nadšenec predseda vlády V. Tuka zaujal diplomatické ale neoblomné stanovisko: opakoval svoju žiadosť na nemeckú vládu, aby slovenská vládna komisia mohla navštíviť vyvezených Židov a presvedčiť sa o tom, ako sa tam s nimi zaobchádza.

Nemci to stále odkladali a Tuka im podobne diplomaticky opakoval:

Áno, áno, budeme pokračovať vo vyvážaní, ale naši biskupi, kňazi, poslanci, všetci sú proti vyvážaniu. Pomôžte, aby som mal dôkaz proti nim, teda tú komisiu, ktorá vyšetrí celú vec. Nepochybujem, že chýry o vraždení Židov sú nepravdivé.

Vyslancovi Ludinovi bolo až zle, keď Tuka takto začal. (A. Mach: Rukopis z februára 1980, vo vlastníctve autora. Potvrdené aj v nemeckých dokumentoch: (PA AA, Inland II g 205 – Judenfrage Slowakei.)

Od 20. októbra 1942 neodišiel viac zo Slovenska ani jeden transport. A to aj napriek tomu, že Nemci naliehali a že transporty odchádzali zo všetkých ríšou kontrolovaných štátov.

V roku 1943 nemecký nátlak nadobudol priam hrozivý charakter. V nemeckých archívoch sa zachovali celé fascikle dokumentov, ktorými sa vyžadovalo od slovenskej vlády pokračovanie v „riešení židovskej otázky“, čo už vtedy jednoznačne znamenalo deportáciu Židov do „pracovných táborov“ v Generálnom gubernáte, ktoré sa medzitým premenili na tábory smrti. Ale zo Slovenska nebol viac vyvezený ani jeden Žid. (Transporty sa opäť začali až po potlačení SNP nemeckým vojskom, kedy prezident a vláda stratili takmer všetku opravdivú výkonnú moc.)

Tento rozhodný čin slovenskej vlády, židovský historik G. Reitlinger pokladá za prvú vzburu proti Hitlerovmu „konečnému riešeniu“ Židov a za jeho „zlyhanie“ voči Nemecku práve v čase, keď už nebola ani iskierka nádeje pre židovstvo v Európe kontrolovanej Nemeckom. (G. Reitlinger: The Final Solution. London 1953, s.385.)

Mocipáni, buďte teda rozumní, sudcovia zeme, dajte sa poučiť! Kulisy sa síce obmieňajú, ale podstata zápasu o dušu človeka zostáva nemenná.

Lebo keď príde Syn človeka – Kristus Ježiš vo svojej sláve a s ním všetci anjeli, vtedy zasadne na trón svojej slávy. Vtedy sa pred ním zhromaždia všetky národy. On oddelí jedných od druhých, ako pastier oddeľuje ovce od capov. Ovce si postaví napravo a capov naľavo. Potom kráľ povie tým po pravici:

Poďte, požehnaní môjho Otca, zaujmite kráľovstvo, ktoré vám je pripravené od založenia sveta.

Lebo som bol hladný a dali ste mi jesť, bol som smädný a dali ste mi piť, prišiel som ako cudzinec a prichýlili ste ma, bol som nahý a priodeli ste ma, bol som chorý a navštívili ste ma, bol som vo väzení a prišli ste za mnou. Vtedy mu povedia spravodliví:

Pane, kedy sme ťa videli hladného a nakŕmili sme ťa, alebo smädného a dali sme ti piť? Kedy sme ťa videli ako cudzinca a prichýlili sme ťa, alebo nahého a priodeli sme ťa? Kedy sme ťa videli chorého alebo vo väzení a prišli sme za tebou?

Kráľ im odpovie:

Amen, hovorím vám: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.

Potom povie aj tým po ľavici:

Odíďte odo mňa, zlorečení, do večného ohňa, ktorý je pripravený diablovi a jeho anjelom.

Lebo som bol hladný a nedali ste mi jesť, bol som smädný a nedali ste mi piť, prišiel som ako cudzinec a neprichýlili ste ma, bol som nahý a nepriodeli ste ma, bol som chorý a vo väzení a nenavštívili ste ma. Vtedy mu aj oni povedia:

Pane, kedy sme ťa videli hladného alebo smädného, alebo ako cudzinca, alebo nahého, alebo chorého, alebo vo väzení, a neposlúžili sme ti?

Tu im on odpovie:

Amen, hovorím vám: Čokoľvek ste neurobili jednému z týchto najmenších, ani mne ste neurobili.

A títo pôjdu do večného trápenia, ale spravodliví do večného života.

A vo veci preliatej krvi, pamätajme, že ak už aj pokropenie krvou capov a býkov a popol z jalovice posväcovala poškvrnených za Starej zmluvy, aby boli očistení v telesnom živote, o to viac krv Kristova, ktorý mocou večného Ducha sám seba priniesol Bohu ako nepoškvrnenú obetu, očistí nám svedomie od mŕtvych skutkov, aby sme mohli slúžiť živému Bohu.

A preto je aj prostredníkom Novej zmluvy, aby prisľúbenie večného dedičstva dosiahli všetci, čo sú povolaní – lebo podstúpil smrť, aby ich vykúpil z previnení vrátane tých, ktoré boli spáchané počas prvej zmluvy.

Ježiš sa nám teda predstavil pri skonaní vekov, aby obetovaním seba raz a navždy zničil hriech. A pretože každý človek umiera len raz a potom bude súd, tak aj Kristus bol len raz obetovaný, aby vzal na seba hriech mnohých, a navždy zasadol po pravici Boha. Teraz očakáva, až budú jeho nepriatelia položení za podnož jeho nôh. Potom sa nám ukáže druhý raz, nie pre hriech, ale na spásu tým, ktorí ho očakávajú.

Tieto fakty nám dosvedčuje i Duch Svätý, keď hovorí:

Toto je zmluva, ktorú s nimi uzavriem po tých dňoch,

hovorí Pán:

Svoje zákony vložím do ich sŕdc a vpíšem im ich do mysle. A na ich hriechy a ich neprávosti si už viac nespomeniem.

Jednou obetou totiž navždy zdokonalil tých, čo sa posväcujú. A ten kto prijal toto Božie odpustenie, tam viacej netreba obety – prelievanie krvi za hriech!

Použité pramene:

Biblia a publikácia Jozef Tiso – Životopisný profil, Milan S. Ďurica