Milan Lehotský

Antiochos IV. prišiel na scénu v r. 175 pnl. Bol to pravdepodobne jeden z najväčších protižidovských, protiizraelských a proti Bohu zameraných vodcov v histórii. Bolo niekoľko sýrskych kráľov menom Antiochos. Tento si vybral na odlíšenie titul Epifanes, čo v gréčtine znamená “zjavený Boh“. To naznačuje jeho aroganciu voči jedinému Bohu, ktorého nám zjavuje kánon Písma v Biblii. Antiochovi protivníci ho pre jeho krutosť posmešne volali Epimanes, čo znamená Šialenec.

Tento Šialenec sa usiloval o zosilnenie Seleukovskej ríše zneužívaním gréckej kultúry krutými praktikami, špeciálne proti Izraelu a proti Božiemu ľudu. Vplyv tejto kultúry sa prejavoval na území Alexandra Veľkého už 170 rokov predtým, ale jej uplatňovanie v praktickom živote bolo viac-menej dobrovoľné, až pokiaľ Šialenec nevytiahol do boja s cieľom vyhubiť judaizmus a nastoliť helenizmus.

Alexandrove metódy, ako priniesť helenistickú kultúru k podmaneným národom, sú pre ich rafinovanú údernosť súčasťou aj dnešných moderných okupačných stratégií: podporovanie obchodu, hry a kultúrne podujatia, zatiaľ čo sa veľa okupačných vojakov usadilo v krajine s miestnymi ženami.

Zo začiatku Židia neboli príliš diskriminovaní novým poriadkom. Dokonca pozvali Alexandra do Jeruzalema a mnoho malých chlapcov bolo počas prvého roku jeho vlády pomenovaných podľa neho.

Prísna helenizácia nebola v Izraeli uplatnená, avšak postupne bola absorbovaná. Zatiaľ čo veľa Židov dúfalo v návrat Dávidovho kráľovstva: obliekali sa, hovorili, jedli, správali sa a mysleli ako Gréci. Žiť na území dvoch kultúr nie je nikdy jednoduché a židovská komunita sa začala rozdeľovať na tých, ktorí akceptujú asimiláciu a tých, ktorí sa toho obávajú a sú proti. Toto je aktuálne aj dnes medzi Židmi a samozrejme tiež u kresťanov, ktorí sa snažia udržiavať biblické hodnoty v prostredí totálne materialistickej a podlízavej západnej kultúry, ktorá zvádza ku kompromisom s týmito hodnotami.

Politické šťastie sa od Izraela obrátilo, keď prišli k moci sýrski Seleukovci. Rím začal zasahovať do gréckej nadvlády a Seleukovci zvýšili kontrolu nad svojou ríšou. A keď moc uchopil už zmieňovaný Antiochus IV. Šialenec, postavil v Izraeli svoje sochy a modly boha Dia: zakázal obriezku, dodržiavanie Šabatu a študovanie Tóry.

Josephus Flavius, historik z 1. stor., o pomeroch v tejto dobe napísal: uvedené na konci článku pod poznámkou.

Šialenec rozposlal po krajine svojich grécko–sýrskych vojakov, aby budovali modlám oltáre a aby dohliadali na dodržiavanie oficiálnych ceremónií, ktoré zahŕňali obetovanie prasiat, čo bola praktika, ktorá sa vysmievala židovskej bohoslužbe a bola Židom odporná.

Potom však, keď prišli do dediny Modiin (blízko terajšieho letiska Ben Gurion), stretli sa tam s odporom. Dedinčania sa zhromaždili, vrátane rodiny Hasmoneovcov – Matatiáš a jeho päť synov, ktorí sa volali Jochanan, Šimeon, Júda, Eleazar a Jonatán. Matatiáš odmietol zabiť obetné prasa a povedal:

My nebudeme poslúchať kráľove rozkazy, ktoré sa odchyľujú od nášho uctievania, či už napravo alebo naľavo!

Iný dedinčan ale vyšiel dopredu a ponúkol sa vykonať obetný rituál. Matatiáš, ktorého premohol spravodlivý hnev, vytiahol svoj meč a zabil toho muža pred oltárom. Potom sa on a jeho synovia obrátili proti veliteľovi a vojakom, a na mieste ich zabili. Matatiáš kričal:

Ktokoľvek si za Boha, nasleduj ma!

On, jeho synovia a ich prívrženci unikli do hôr, kde sa stali partizánskymi bojovníkmi.

Matatiáš zomrel počas prvého roku revolty a jeho miesto zaujal jeho syn Júda, zvaným Makabej, čo sa zvyčajne prekladá ako “kladivo“. Meno môže tiež niečo naznačovať o Júdovej sile a vytrvalosti alebo o úderoch, ktoré rozdal Sýrčanom. Môže to byť aj zdôraznením nápisu na jeho bojovom transparente:

“Mi kamkha ba – elim Adonai”

„Kto je tebe podobný medzi silnými, Ó Pán a Boh“.

V histórii je táto rodina známa ako Hasmoneovci alebo Makabejci.

Čoskoro sa aj iní pripojili k Makabejcom s cieľom oslobodiť Jeruzalem a očistiť chrám v Jeruzaleme na správne uctievanie podľa Zákona. Pred tým, ako bol znovu dobytý chrám v Jeruzaleme, boli štyri hlavné bitky proti Sýrčanom. Posledná bitka sa odohrala na mieste blízko Emaus, mesta známeho čitateľom Novej zmluvy. Armády sa stretli na svitaní a Makabejci zvíťazili.

Cesta do Jeruzalema bola pre nich otvorená, ale ich radosť sa obrátila na smútok, keď videli, že v chráme sa obetujú prasatá, a že sú tam vyvyšovaní grécki bohovia. Dali sa teda do práce, rozborili pohanské oltáre a vyčistili chrám. 25. dňa v mesiaci kislev v r. 165 pnl. bol chrám znovu vysvätený.

Keď prišiel čas zapáliť menóru, našli iba jednu malú fľašu oleja. Pamätali si Božie nariadenie:

Prikáž synom Izraela, aby nadonášali k tebe čistého oleja olivového, získaného tlčením, na svetlo, postaviť lampu, ktorá by vždycky horela. (Exodus 27.20, Levitikus 24.2)

Svätý Pán a Boh – stvoriteľ Izraela, ktorého Makabejci uctievali a slúžili mu, sa k nim však priznal: Olej, ktorý by sotva vystačil na jeden deň, vytrval zázračne na 9 dní t.j. na ten čas, ktorý je potrebný na prípravu predpísaného posvätného oleja.

Na pamiatku víťazstva nad modloslužbou a nadprirodzeného Božieho zásahu, keď denná zásoba posvätného oleja pre chrámový svietnik zázračne vystačila na 9 dní, si židovské komunity po generáciách pripomínajú tieto udalosti v podobe sviatku s názvom: Chanuka.

Preto je Chanuka nazývaná tiež sviatkom svetiel. Odo dní Júdu Makabejského je Chanuka slávená so svetlom sviečok po 9 dní, ako pripomienka zázraku svätého chrámového svietnika.

Udalosti Chanuky sa udiali v čase, keď židovská komunita bola po 200 rokov vystavená rušiacemu vplyvu helenizmu, čo bol začiatok boja medzi synmi Siona a synmi Grécka. Táto asimilácia takmer spôsobila ich zánik. Asimilovali sme sa my kresťania so svetom okolo nás? Stáva sa nám, že tým, že žijeme v tomto svete, strácame citlivosť k modlárstvu a hriechu vo svete?

Sláva starovekého Grécka dávno pominula, ale vplyv gréckej filozofie naďalej infikuje našu spoločnosť. Grécky pohľad na svet oslavoval človeka a dával bohov stvorených na obraz človeka. Grécki bohovia boli obyčajne zosobnením ľudských fóbií a ich vzťah k ľuďom môžeme pripodobniť k divadelnému predstaveniu. A kde každý v tomto teátri chcel s druhými len vybabrať.

Aký obrovský rozdiel oproti Bohu Biblie! Hebrejský Boh, Boh Abraháma – Izáka – Izraela:

1. Existoval vo svojej sláve a majestáte už pred tým, ako začal existovať svet.

2. Svojim slovom priviedol k existencii usporiadaný vesmír.

3. Vychováva a usmerňuje svoje deti ako dobrý Otec.

Chanuku by si mali pripomínať všetci Boží ľudia, Židia a rovnako aj kresťania. My, ktorí sa voláme Jeho menom, sa nesmieme skryť v našej pohanskej kultúre a splynúť s ňou. Boj medzi Sionom a Gréckom na zemi pokračuje, pretože pokračuje aj v nebesiach. Boh hľadá služobníkov, ktorí budú svietiť Jeho svetlom v temnote tohto sveta.

Nuž, aj v týchto dňoch na mnohých miestach po celom svete, vrátane Slovenska, sú zapálené sviece a chanukový deväťramenný svietnik – Chanukia opäť po čase svieti a ktorej svetlo poukazuje na tú pravú Chanukiu – Svetlo sveta, ktorým je pravdivý Boh a večný Život: Mašiah Jehošua.

Písmo používa termíny “svetlo a tma“ na prirovnanie “dobra a zla“. Biblicky sa boj odohráva v dvoch rovinách – fyzickej a duchovnej. Potrebujeme duchovné rozpoznanie Makabejcov a odvahu stáť pevne v našom odpore voči svetskej snahe riediť našu vieru a jej praktizovanie. Ak sme verní, Božie svetlo bude svietiť cez každého z nás, aby rozptýlilo tmu, ktorá je vo svete okolo nás.

C. E. Lewis raz napísal:

Aj malý kameň môže určiť smer veľkej rieky. Ja môžem byť tým kameňom v tomto momente histórie.

My dnes žijeme v dobe milosti, lebo Boh v plnosti času poslal svojho Syna na svet ako Svetlo, ktoré rozptyľuje temnotu celého sveta:

Na počiatku bolo Slovo a to Slovo bolo u Boha a to Slovo bol Boh. V Ňom bol život, a ten život bol svetlom ľudí, a to Svetlo svieti v tme a tma ho nezadržala.

Zákon je totiž daný skrze Mojžiša; milosť a pravda sa stala skrze Ježiša Krista

Boha nikto nikdy nevidel, ale jednorodený Syn, ktorý je v lone Otca, On nám vysvetlil. (Ján 1.4-5, 17-18)

Preto rozumieme, že náš boj nie je proti telu a krvi, ale proti kniežatstvám, mocnostiam, vládcom tohto temného sveta a proti duchovným mociam zlosti v nebeských oblastiach obkľučujúcich Zem.

A tiež, že zbrane nášho bojovania nie sú telesné, ale mocné v Bohu na zborenie pevností majúce podobu márnych úmyslov a každej domýšľavej povýšenosti, ktorá sa pozdvihuje proti známosti Božej. To je spôsob ako každú myseľ triezvo uvažujúceho človeka možno priviesť ku Kristovi: On je tá konečná odpoveď a zvrchovaná Pravda.

Veď či nie je moje slovo ako oheň

– znie výrok Pána a Boha –

a ako kladivo, ktoré rozráža skalu?

Tak bude moje slovo, ktoré vyjde z mojich úst: nevráti sa ku mne naprázdno, ale vykoná to, čo sa mi páči, a podarí sa mu to, na čo ho pošlem.

Áno, nebeský Otče, Ty si povedal:

Mne patrí pomsta, Ja odplatím!

Áno, nebeský Otče, Ty si povedal:

Beda zákonodarcom, ktorí vydávajú nespravodlivé zákony a predpisujú otrocké predpisy, aby chudobných zbavili spravodlivosti a okradli najslabších môjho národa o právo, aby im vdovy padli za korisť a aby olúpili siroty!

Beda tým, ktorí hovoria zlému dobré a dobrému zlé, ktorí nazývajú tmu svetlom a svetlo tmou, ktorí volajú horké sladkým a sladké horkým!

Beda tým, ktorí sú múdri vo svojich vlastných očiach a pred svojou vlastnou tvárou rozumní!

Beda tým, ktorí hromadia cudzie majetky! Až dokedy to potrvá? Čo sa zaťažujú vecami vzatými do zálohu!

Beda tým, ktorí v lakomstve hrabú svojmu domu nespravodlivý zisk, aby si na vysokom mieste postavili svoje hniezdo, a aby tak unikli z dosahu nešťastia!

Beda tým, ktorí budujú mesto krvou a upevňujú ho neprávosťou!

Beda tým, ktorí napájajú svojho blížneho, vám, ktorí pridávate svoj jed, áno, opájate, aby ste sa dívali na ich nahotu! (Napísané v knihe proroka Izaiáša a Habakuka)

Nebeský Otče:

Nech je tvoje Meno požehnané od veku až na veky, lebo tvoja je múdrosť a sila.

Ty meníš obdobia a časy, zosadzuješ a ustanovuješ kráľov, dávaš múdrosť múdrym a rozumnosť chápavým.

Ty odhaľuješ hlboké a skryté veci, a vieš, čo je v tme, lebo svetlo prebýva s tebou.

Chválim a vzdávam Ti vďaky za tvoje slovo:

Ja, Ja som ten, ktorý vymažem tvoje prestúpenia kvôli sebe samému a nespomínam na tvoje hriechy.

Pripomeň mi, nech sa súdime spolu!

Rozprávaj ty, aby si mal pravdu a bol spravodlivý!

Áno, v Písme stojí:

Nemýľte sa! Bohu sa nebude nikto vysmievať. Čo človek zaseje, to bude aj žať!

Pán bude súdiť svoj ľud!

Strašné je upadnúť do rúk živého Boha!

Otče, pristupujem so smelou dôverou k trónu tvojej milosti pre krv Baránkovu, aby som dostal milosrdenstvo a našiel milosť na pomoc v pravý čas, pripomínajúc Ti tvoje slová:

Nech je tvoje „beda“ ako oheň a dopadne ako kladivo na každého a všetko, čo má dnes svoj podiel na skutkoch temnoty a zla, čo Duchu milosti urobil potupu a čo posmešne zavrhol spravodlivosť a súd – v duchu dokázanej pravdy a presvedčivého víťazstva! 

Zároveň sa jedným dychom modlím v mene Pána Ježiša, prosiac:

Nech ani jeden človek neprejde pomimo večného Života, ale nech sa jednému každému dostane milosrdenstvo a nájde milosť na pomoc v pravý čas!

Lebo Ty chceš, aby všetci ľudia boli spasení a poznali pravdu: Jeden je Boh a jeden prostredník medzi Bohom a ľuďmi – Človek Kristus Ježiš!

P.S.:

V srdci bezbožníka prehovára zloba a Božia bázeň chýba pred jeho očami. Je príliš samoľúby, aby uznal a znenávidel svoju vinu. Slová jeho úst sú samá podlosť a klam. Prestal konať rozvážne a správne. Na svojom lôžku vymýšľa neprávosť. Dáva sa na nedobré cesty, neštíti sa zlého.

Jehošua, tvoje milosrdenstvo siaha po nebesia a tvoja vernosť až k oblakom. Tvoja spravodlivosť je ako Božie vrchy, tvoje právo je ako morské hlbiny.

Ty, Jehošua, zachraňuješ ľudí i zvieratá. Bože, aká vzácna je tvoja milosť! Ľudia sa utiekajú do tône tvojich krídel. Sýtia sa hojnosťou tvojho domu, napájaš ich z riavy tvojich slastí. Veď u teba je prameň života.

V tvojom svetle uvidíme svetlo. Zachovaj svoju milosť tým, čo ťa poznajú, a spravodlivosť tým, čo majú úprimné srdce. Nech ma nepošliape noha pyšného a neodoženie ma ruka bezbožníkov.

Hľa, padli páchatelia neprávosti, zrútili sa a už nemôžu povstať! (Žalm 36)

Použité pramene:

Božie Slovo z kníh Starej a Novej zmluvy.

Publikácia Chanuka od Clarence H. Wagnera.

Poznámka:

Kráľ Antiochos sa vrátil z Egypta, pretože sa obával Rimanov. Usporiadal výpravu proti Jeruzalemu a keď bol tam, v r. 143 Seleukovského kráľovstva (r. 165 pnl.) zabral mesto bez boja, pretože jeho vlastní mu otvorili mestskú bránu. Keď dostal majetok Jeruzalema, zabil veľa ľudí z opozičnej strany. Do Antiochie sa vrátil s množstvom peňazí, ktoré ukoristil.

Uplynuli 2 roky, čo kráľ Antiochos vstúpil do Jeruzalema a predstieral pokoj. Dostal majetok mesta a neušetril ani tých, ktorí ho vpustili do mesta. Kvôli bohatstvu, ktoré ležalo v chráme, bol vedený svojou chamtivosťou. Lákala ho možnosť ľahkého získania zlata a drahocenných predmetov veľkej hodnoty, ktoré k nemu náležali. Aby ukoristil toto bohatstvo, porušil zmluvu, ktorú uzavrel.

Židov uvrhol do veľkého horekovania, pretože im zakázal obetovať denné obete, ktoré obetovali svojmu Bohu podľa Zákona. Na miesto Božieho oltára postavil Antiochos oltár modle, zabil tam prasa, a tak obetoval obeť, ktorá nebola v súlade so Zákonom a so židovským spôsobom uctievania. Tiež zakázal obetovať chvály ich Bohu a nariadil uctievať tých, ktorých on sám uznával za bohov. Prinútil Židov postaviť im chrámy, vystavať oltáre modlám v každom meste a dedine v Izraeli a každý deň im obetovať prasatá. Tiež zakázal obriezku ich synov a vyhrážal sa potrestať každého, kto by prestúpil jeho príkazy. Ustanovil dozorcov, ktorí ich nútili robiť to, čo kráľ prikázal.

Naozaj bolo veľa Židov, ktorí zo strachu pred trestom poslúchali Antiochove rozkazy. Ale našli sa tam aj odvážni ľudia so šľachetnou dušou, ktorí ho neposlúchali, ale dodržiavali slová Boha Izraela. Potom museli znášať trest, ktorým sa kráľ vyhrážal tým, ktorí ho neposlúchali. Každý deň mali veľké problémy a znášali horké utrpenie – boli bičovaní a z ich tiel im boli vytrhávané kúsky mäsa, a keď boli ešte stále nažive a dýchali, boli križovaní. Ich obrezaných synov im potom vešali na krk. Ženy škrtili.

Ak sa niekde našli posvätné knihy zákona, boli zničené a tí, u ktorých sa našli, boli zabití. Ale namiesto toho, aby týmito praktikami umlčali prenasledovaných, slúžilo to k spojeniu rozdielnych skupín židovskej komunity. Martýrstvo inšpirovalo ostatných k väčšej lojalite.