Milan Lehotský

Ó, ľudia, po prečítaní nasledujúcich slov a viet – bude i naďalej zaľahko vysloviť a tak sa opäť stotožniť so zaužívaným klišé a spoločenským úzusom: Tiso, vojnový zločinec, vrah?!

Aj sedemdesiat rokov od vykonania hrdelného trestu nad Jozefom Tisom, prvým slovenským prezidentom, je rana na duši slovenského národa nezahojená a bolestivo živá, o čom svedčia zjatrené vášne, ktoré sa v generáciách po jeho tragickej smrti opakovane zdvíhali – v odbornej i širšej spoločnosti – pri rozpomienke na tohto človeka a dobu, v ktorej sa spolu písal osud jeho i slovenského národa.

On sám váhal postaviť sa do role jedného z najvyšších ústavných činiteľov Slovenského štátu, aj keď mal v jadre rozhodný a cieľavedomý charakter, snáď v neblahej predtuche, že v tej kontroverznej dobe a v pohnutých časoch bude musieť ako hlava štátu znášať zodpovednosť za rozhodnutia poplatné dobe, teda rovnako rozporuplné a protirečivé.

Na naliehanie svojich súčasníkov, ktorí v ňom rozpoznali charakternú osobnosť, schopnú čeliť neľahkým výzvam v súvislosti s neodvratne hroziacim nebezpečenstvom zo strany hitlerovského nacizmu a fašizmu Nemeckej ríše, pri budovaní a povznesení slovenského ľudu v národ s vlastnou štátnosťou, sa Jozef Tiso podvolil a 26.októbra 1939 na slávnostnom zhromaždení Snemu Slovenskej republiky – potom, ako bol zvolený všetkými hlasmi prítomných poslancov – zložil ústavou predpísanú prísahu:

Prisahám na Boha Všemohúceho a Vševedúceho, že ako prezident Slovenskej republiky budem verným strážcom ústavy a zákonov, že budem mať vždy pred očami mravné a hmotné povznesenie ľudu a povediem štát tak, aby sa v ňom uplatňoval duch kresťanskej lásky a spravodlivosti.

Tak mi Pán Boh pomáhaj!

Tisove právomoci vo funkcii prezidenta republiky vymedzovala Ústava SR. Prislúchala mu reprezentácia štátu navonok a právo vyhlasovať stav brannej pohotovosti, ďalej so súhlasom Snemu SR vypovedať vojnu a uzavierať mier, zvolávať a rozpúšťať snem, vrátiť snemu odhlasované zákony s pripomienkami, vymenúvať a prepúšťať ministrov; k tomu ešte aj funkcia najvyššieho veliteľa slovenskej armády. Druhý článok toho istého paragrafu 38 Ústavy SR totiž veľmi jasne stanovil:

Všetka moc vládna a výkonná, nakoľko ústavou nie je, alebo neskoršie vydanými zákonmi nebude výslovne vyhradená prezidentovi republiky alebo štátnej rade, prislúcha vláde.

Jozefa Tisu uviedla prozreteľnosť do života v dobe, kedy sa na doskách divadla zvanom svet vyprofilovali dve krvilačné šelmy obludných rozmerov: Hitler a Stalin, ktoré zamorili celý svet, a pach smrti ktorých sa dotkol mnohých národov a tragicky zasiahol takmer všetkých ľudí po celej Zemi.

Po mníchovskej zrade, práve slovenský národ ako jeden z prvých mal pocítiť ich vyčíňanie. V tomto svetle sa javila pohnútka mocných k vyhláseniu samostatného štátu slovenského národa ako dar z nebies pre srdce Európy – nič netušiacej, čo má ten Zlý pre ňu nastrojené v pandorinej skrinke.

V živote národov sú príležitosti, ktoré sa neopakujú. Toto je jedna z takých príležitostí pre váš národ. My vás nútiť nebudeme, ale potom sa prestaneme zaujímať o osud Slovenska. Česko však bude zlikvidované (Minister zahraničných vecí Nemecka, Joachim von Ribbentrop).

Jozef Tiso sa v tejto súvislosti, vyjadroval nasledovne:

Štát je prostriedkom na dosiahnutie cieľa, ale nie je cieľom sám osebe. Základom je mu individualita občanov, rodina a národ. Výstavba slovenského štátu nebude sa konať podľa skrachovaných teórií, ale podľa kresťanských zásad. ( PA AA, Pol. IV. 353.)

Preto ešte aj v roku 1947, keď mu nepriatelia slovenskej štátnosti vyčítali vyhlásenie samostatnosti Slovenska ako jeden z hlavných bodov obžaloby, pre ktoré mu hrozili trestom smrti, Jozef Tiso im odpovedal:

…Neľutujem ani to, že sme 14. marca spravili to, čo sme spravili, lebo som bol presvedčený vtedy a som presvedčený i dnes, že sme to dobre spravili, lebo ináč by sme neboli zachránili národ. (Dr. Jozef Tiso o sebe. Passaie, N. J., 1952, s. 188.)

Nuž v takejto dobe, keď je ľudstvo vystavené úkladom a ranám z každej strany – krv tečie potokmi, z mŕtvol sú celé hromady, potom nie je čudo, aby človek mal tendenciu byť blízko k výroku „plačlivého“ proroka:

Zlorečený deň, ktorého som bol splodený. Deň, ktorého ma porodila moja matka, nech nie je požehnaný! Prečo som len vyšiel zo života, aby som videl trápenie a zármutok, a moje dni aby boli strávené v hanbe?! (Biblia: Jeremiáš 20.14, 18.)

A človeku pred rezignáciou a odovzdaním sa do rúk osudu, či dokonca duševným zrútením sa do seba, zostávalo jediné: Veriť v najvyššie a nepominuteľné hodnoty, odovzdať svoj život do Božích rúk a postaviť sa do medzery za veci verejné, prijať zodpovednosť – Dr. Jozef Tiso sa rozhodol:

Vzal svoj kríž vo viere, že Boh ho povedie.

Áno, mnohí sa cítili byť povolaní otvárať zákutia dejinných udalostí z histórie samostatného štátu slovenského národa v rokoch 1939 – 1945, žiaľ, len málo z nich bolo vyvolených podať historické fakty tak, aby neboli zahalené do ich vlastného obrazu resp. nezaťažené podobou spoločnosti, v ktorej realizovali svoje životy.

Prezident Tiso rozosieval optimizmus i v najťažších chvíľach. Keď všetci strácali hlavu, on si aj vtedy vedel udržať rovnováhu a istú dávku optimizmu. Raz som sa ho spýtal:

Kde to beriete? Mám zázračnú knihu, odpovedal s úsmevom a položil ruku na breviár, ktorý ležal na stole.

A pokračoval: Keď sa cez ňu človek hodinku porozpráva s Bohom, nuž si uvedomí, že život je utrpenie, že prináša kríž a že ho treba trpezlivo niesť (Konštantín Čulen).

Božie Slovo hovorí:

Každého, kto zničí jeden ľudský život, Písmo hodnotí, ako keby bol zničil celý svet; a každého, kto zachráni jeden ľudský život, Písmo hodnotí, ako keby bol zachránil celý svet. (Sanhedrin, IV, 5.)

Pozrime sa teda, ako si vo svetle tohto slova počínal Slovenský štát a jeho prezident Dr. Jozef Tiso. A prosím pekne, svoje videnie oprime o milosť, lebo akým súdom súdime, takým budeme súdení; a akou mierou meriame, takou nám bude odmerané.

Teda zvláštnou hrou osudu a paradoxom tej doby bola skutočnosť, že ako postupne okolité štáty s dlhodobou národnou tradíciou pohlcovala hitlerovská Nemecká ríša, tak Slovákom bolo dopriate po prvý raz vo svojej histórii konštituovať svoj národný samostatný štát.

A iróniou osudu bolo vyjadrenie Hitlera – führera, ktorému bol aj celý svet málo, keď na tvrdé slová vtedy ešte predsedu vlády Slovenského štátu Dr. Jozefa Tisu, ktorý u Hitlera nebojácne protestoval proti prenikaniu nemeckej armády na Považie (18. marca 1939), povedal:

Zo Slovenska nechcem ani piaď zeme. Tu na Slovensku sa musia Slováci uplatňovať a rozvíjať po svojom: národne, kultúrne a hospodársky. Ručím za plnú samostatnosť a garantujem hranice Slovenska. Historické hranice Slovenska sú a zostanú navždy nezmeniteľné.

Nad Slovenskom držím ochrannú ruku a nikto na svete nesmie kradmou rukou siahnuť na územie Slovenska, na Slovenský štát, kde Slováci budú žiť plným svojským životom.

Tiso, uvedomujúc si úskalia doby, vyjadril na dôvernej porade vedúcich politických činiteľov svoje obavy slovami:

Ľahko je vyhlásiť samostatnosť, ale tie následky! Na to musia byť dané aj predpoklady.

Neskôr realisticky konštatoval, že nebyť tlaku Hitlera, Slovenský snem by neodhlasoval samostatnosť Slovenska. Samozrejme si uvedomoval, že samotná túžba po samostatnom živote, po suverénnom vedení vlastných osudov, bola v slovenskom národe živá už od konca 18. storočia a najmä v rozpätí rokov 1918 – 1939 dozrievala do čoraz konkrétnejších foriem politického programu.

Prvou zaťažkávacou skúškou prešiel nový štát hneď pár dní po vyhlásení samostatnosti Slovenska, keď maďarské vojenské jednotky, ktoré po dohode Horthyho s Hitlerom okupovali Podkarpatskú Rus, prenikli aj na slovenské územie a tromi prúdmi ho obsadzovali, aby posunuli svoju hranicu na západ. Ich cieľom bolo zmocniť sa dopravných spojov do Poľska, s ktorým mali svoje spoločné plány na rozdelenie Slovenska.

Niektorí z ministrov navrhovali Tisovi, aby na základe ochrannej zmluvy povolal nemecké vojsko na pomoc. Tiso však pragmaticky odpovedal:

Žiadne cudzie vojsko! Poriadok si musíme urobiť sami. Keby sme ich raz zavolali, ktovie, kedy by potom odišli.

Agresia maďarských jednotiek tak bolo pozastavená živelným odporom obyvateľstva a improvizovaných vojenských jednotiek, do toho času nestmelenej armády. Potom na príkaz Berlína museli obidve strany s bojmi prestať a od 27. marca 1939 rokovať v Budapešti. Výsledkom rokovaní bola strata územia, ktoré Maďari už obsadili až po Sninu. Celá táto maďarsko-slovenská „malá vojna“ si vyžiadala 36 ľudských životov.

Na diplomatické protesty slovenskej vlády nemecký minister zahraničných vecí odpovedal, že ideálne hranice nejestvujú, a preto sa musia hľadať kompromisné riešenia. Politickí predstavitelia nového Slovenského štátu tak už v jeho zárodku mohli opäť hlbšie nahliadnuť do spôsobu vedenia Hitlerovej vysokej politickej hry na medzinárodnom poli.

Slovenský národ tak podobne, ako v novembri 1938 – keď v rámci Viedenskej arbitráže po diktáte dvoch veľmocí, Talianska a Nemecka, bolo Maďarsku prisúdené 10 390 km2 územia južného Slovenska s jeho 854 217 obyvateľmi, z ktorých bolo iba 47% maďarskej národnosti – musel opäť ustúpiť a takto nemilosrdne kruto pocítiť svoju pozíciu odvekého outsidera vo sfére národnoštátnych záujmov.

V súvislosti s kritickými týždňami októbra – novembra 1938, americký diplomat a neskorší veľvyslanec USA v Moskve, ktorý bol vtedy sekretárom vyslanectva v Prahe, George F. Kennan, zaznamenal:

Asi 15 000 bratislavských Židov v presvedčení, že Bratislava pripadne Maďarsku, sa pokúsilo získať priazeň maďarských kruhov tým, že predložili na Maďarskom konzuláte v Bratislave formálnu petíciu, aby Bratislava bola včlenená do Maďarska. O tomto ich kroku sa hneď dozvedeli Slováci, ktorí to pokladali za mimoriadne nevraživý dôkaz toho, čo vždy tvrdili o nelojálnosti Židov voči Slovensku. Výsledkom toho bolo vyhnanie Židov… (G.F. Kennan: From Prague After Munich (Diplomatic Papers 1938-1940. Princeton 1968, s.23.)

Dnes už z odtajnených nacistických dokumentov vieme, že Hitler vtedy ešte vôbec nebol definitívne rozhodnutý, či Slovensko zachovať ako samostatný štát. Svojich generálov dôverne informoval, že v prípade potreby ho použije ako návnadu pre Poliakov a Maďarov, v rámci zamýšľaných ďalších špinavých ťahov v jeho plánoch na ovládanie strednej Európy.

Pre Tisu, či už ako ministerského predsedu autonómneho Slovenska alebo ako prezidenta samostatného Slovenského štátu to boli veľmi tvrdé údery, potom ako sa rozhodol prevziať zodpovednosť za osudy slovenského národa vo vrcholových politických funkciách, a už vo Viedni prejavil svoj protest tým, že odoprel podpísať protokol o rozhodnutí veľmocí.

Až na veľké naliehanie potom protokol podpísal, ale na mieste vyhlásil, že sa o tom vyjednávalo bez Slovákov a že slovenský národ utrpel ujmu.

Po návrate do Bratislavy šiel priamo do budovy Slovenského rozhlasu, a na mieste skoncipoval dnes už pamätný rozhlasový prejav, ktorým sa potom obrátil na celý slovenský národ. Triasol sa mu hlas pohnutím a smútkom, keď začal hovoriť:

Osudy národa slovenského dostali sa do slovenských rúk vo chvíli, keď 20-ročná politika priniesla štát k úplnému rozkladu tak na poli vnútornom, ako aj – a to predovšetkým – na poli medzinárodnom. Slovenská vláda mala možnosť zachrániť len to, čo sa ešte pre slovenský národ zachrániť dalo.

Na poli medzinárodnom museli sme napäť všetky sily, aby sme pre národ slovenský zachránili takú územnú základňu, na ktorej sa môžeme v každom ohľade vyvíjať. Právom sme dúfali, že sa nám podarí dosiahnuť z hľadiska etnického spravodlivé riešenie a že hranica slovensko-maďarská určená bude v duchu dohody mníchovskej. Zodpovednosť za to padá predovšetkým na tých politikov, ktorí za posledných dvadsať rokov rozhodovali bez našej účasti a vôle, o našom osude. Tak sme sa stali obeťou nespravodlivosti.

Preto náš národ, i keď nie vlastnou vinou, stal sa objektom, predmetom, dostal sa do položenia, v ktorom sa rozhodovalo o ňom ako o porazenom nepriateľovi bez neho, a teda proti nemu, často i v rozpore s princípom etnickým.

Veľmoci rozhodli: nič sa nedá robiť, iba skloniť hlavu a pracovať. Ale nikto nám nemôže zabrániť, aby sme svetu neoznámili, že na slovenskom národe bola spáchaná veľká krivda. Veď kým podľa trianonského diktátu sotva šesť percent maďarského národa muselo žiť na Slovensku, zatiaľ podľa novej úpravy hraníc takmer 20% slovenského národa bude musieť žiť v Maďarsku. (Slovák, 1938, č.259.)

Vzápätí sa vyostrovali vzťahy medzi Nemeckom a Poľskom, až sa Hitler rozhodol riešiť tento konflikt vojenskou silou. V zmysle Ochrannej zmluvy požiadal slovenskú vládu o účasť na vojenskom ťažení, ktoré rozpútal 1. septembra 1939, pričom jej sľúbil návrat tých častí slovenského územia, ktoré si Poľská republika privlastnila v rokoch 1920, 1924, ako aj po poľskom ultimáte z 29. septembra 1938, ktorému sa pražská vláda podrobila 1. októbra 1938.

Činnosť slovenských oddielov sa obmedzovala najmä na obsadenie nášho bývalého územia. Slovenská účasť na tomto ťažení vzbudila v Hitlerovi prekvapujúcu vďačnosť: Tisovi ponúkal, aby si Slovensko za odmenu obsadilo aj Zakopané s okolím, na zaokrúhlenie svojej severnej hranice.

Tiso mu však zdvorilo poukázal na to, že tam nebývajú Slováci a tie územia k Slovensku nikdy nepatrili, preto ich nemôže prijať.

Konal teda tak, ako predtým vyhlásil:

Náš nacionalizmus je mravná sila, ktorá nás viaže k slovenskému kmeňu a tradícii, ktorú pestovali naši otcovia. Náš nacionalizmus nie je biologický pud, ale mravný charakter; nie nenávisť k niekomu, ale horúca láska k svojeti. Táto naša svojeť, to je naše kresťanské vierovyznanie, naše slovenské národné povedomie, naša reč, naša národná írečitosť, naše Slovensko (16. Augusta 1939 v Ružomberku).

Za návrat slovenských území mu však prejavil vďaku a dosiahol, že Hitler to potvrdil medzinárodnou zmluvou. Slovensku sa tak vrátilo 770 km2 a 34 509 jeho obyvateľov. Dokonca dnes už z nemeckých dokumentov vieme, že Hitler sa až po tejto skúsenosti so Slovákmi rozhodol, že zachová a bude rešpektovať samostatné Slovensko.

Neskôr sa Tiso k tejto veci vyjadril nasledovne:

Preto som tiež nechcel Zakopané. Dával som si pozor, aby sme neporušili prirodzené právo, aby nám v budúcnosti nikto nemohol nič vyčítať. Nikto nikdy nebude môcť povedať, že koná s nami presne to, čo sme vykonali jemu.

V tomto zmysle sa musí riešiť aj židovská otázka. Raz? Kedyže by sa mohlo stať, že by nám Poliaci mohli povedať: Odplatíme sa vám rovnakou mierou? (PA AA, Handakten Luther, Slowakei, Bd.3.)

Na domácej politickej scéne neustále narastalo napätie medzi dvoma tábormi: Tiso a jemu blízki ministri a vedúce osobnosti HSĽS-SSNJ na jednej strane, a na druhej strane prohitlerovská vládna skupina, na ktorej čele stál predseda vlády prof. Vojtech Tuka a šéf propagandy a určitý čas aj hlavný veliteľ Hlinkovej gardy Alexander Mach.

Tisov tábor realisticky vnímal situáciu a usilovali sa bez provokatívnych postojov brániť slovenské národné záujmy a brzdiť rozpínavosť prohitlerovskej vládnej skupiny.

Otvorenú zrážku vyvolala situácia, keď Mach dal v druhej polovici februára vylepiť zákaz Židom vstupovať do bratislavských kaviarní s výnimkou štyroch pre nich určených. Minister vnútra F. Ďurčanský nariadil polícii odstrániť protižidovské nápisy a Machovi volal, že ho bude za to volať na zodpovednosť.

Keď si Hitler našiel čas, aby zasiahol do slovenskej politickej situácie, scenár bol pripravený s nemecky dôkladnou precíznosťou a prebiehal veľmi hladko. Na stretnutí v Salzburgu 27. júla 1940 sa iba Hitlerovi vyšmyklo z úst, objektívne faux pas – alebo to urobil úmyselne? – keď Macha tituloval ako ministra vnútra, hoci ním vtedy ešte bol Ďurčanský, ktorého k Hitlerovi vôbec nepripustili.

Vyriešili to tak, že 30. júla 1940 Ďurčanský predložil Tisovi písomne prosbu, aby bol „na vlastnú žiadosť“ zo svojho úradu oslobodený. Tak bola cesta na post ministra vnútra pre Macha otvorená. Aj druhý, nemenej dôležitý rezort zahraničia musel prepustiť Tukovi, ktorý ako predseda vlády aj tak sústreďoval vo svojich rukách veľkú moc.

Ešte v ten istý deň Tuka v Bratislave zorganizoval verejnú manifestáciu, na ktorej vyhlásil, že sa tvorí „nová“ Európa, ktorej vodcom je „najväčší štátnik a vojvodca všetkých dejín Adolf Hitler“. Víťazne oznámil personálne výsledky so Salzburgu, ktoré hodnotil takto:

Salzburg znamená pre nás Slovákov novú, blaženú dobu, lebo ním vstupujeme do éry, v ktorej na Slovensku podľa nemeckého vzoru zavládne slovenský národný socializmus.

Skutočným výsledkom stretnutia v Salzburgu bol nemecký diktát najhrubšieho zrna v úplnom protirečení s nežnými slovami o samostatnosti a suverenite slovenského štátu.

Po návrate do Bratislavy Tiso pozval svojich ministrov a bez veľkých komentárov vyhlásil:

Stalo sa Ribbentropovi (Hitlerov minister zahraničia) po vôli. Ja odchádzam do Bánoviec.

Ak v marci 1939 pri prvom nemeckom pokuse viesť ich vojenské oddiely cez Bratislavu Tiso pohrozil demisiou a dosiahol zmenu situácie, tentoraz proti násilnému zásahu ríše do vnútorných vecí Slovenska, proti ktorému bol bezmocný, videl správny postoj zo svojej strany v rozhodnutí:

nechať všetko a venovať sa svojej kňazskej službe.

Toho sa však jeho politickí priatelia zhrozili. Prosili ho, aby si vec ešte rozmyslel, aby sa poradil s vedúcimi osobnosťami.

Tiso zostal, hoci vedel, že to bude znamenať tvrdý a nebezpečný boj s najdôležitejšími vládnymi činiteľmi, ktorých mu nanútila cudzia moc. Uvedomoval si, že určitú váhu môže mať aj opakovane vyhlasovaná dôvera Hitlera voči jeho osobe:

že ho totiž Berlín potrebuje, lebo dobre vie, že za ním stojí prevažná časť slovenského národa.

Ak sa Tiso dal politickými priateľmi presvedčiť o potrebe, aby neopúšťal svoj úrad, uvedomoval si, že v obrane slovenských národných záujmov bude musieť postupovať prísne podľa príkazu evanjelia:

Buďte teda opatrní ako hady a jednoduchí ako holubice (Biblia: Matúš 10.16).

Lebo každý jeho chybný krok vo vzťahu k Nemecku, by mohol znamenať katastrofu pre celý národ a jeho štát.

Už 1. augusta 1940 prejavil iniciatívu, keď využil svoje ústavné právo a ustanovil najvyšší štátny orgán, Štátnu radu. Prezident Tiso vymenoval jej členov, takisto urobila HSĽS a Nemecká strana na Slovensku, ako to predpisovala ústava.

Vo svojom inauguračnom prejave zdôraznil:

V našom štátnom systéme Štátna rada je vrcholným orgánom štátnej reprezentácie. Jej právomoc je vám známa. Kvôli historickej chvíli považujem za potrebné vyzdvihnúť, že ona má byť nielen strážou našej ústavnosti, ale i čestnou strážou všetkého, čo národ doteraz mravne, hospodársky a kultúrne stvoril a bude tvoriť. (…)

Štátna rada je povolaná súdiť najvyšších reprezentantov štátu, a tým bude tribunálom, chrániacim hodnoty čistého, tvorivého života a poriadku v štáte (Slovák, 7. augusta 1940).

Dnes už z dokumentov vieme, že Tuka – ktorého až chorobnou túžbou bolo dostať sa na prezidentský stolec – spolu so svojimi nemeckými našepkávačmi a pomocníkmi pripravoval rozličné nástrahy, ba dokonca aj ozbrojený prevrat, ktorý mal zosadiť z funkcie alebo aj fyzicky eliminovať prezidenta Tisu.

Táto chorobná ctižiadosť a sebavedomie Tuku mali za následok, že konal na vlastnú päsť pri vypovedaní vojny ZSSR a mohol si tak pripísať túto zásluhu pred Hitlerom. Na zasadnutí vlády 24. júna 1941 Tuka informoval ministrov o svojich opatreniach.

Členovia vlády mu vyčítali, že podľa Ústavy SR vojnu môže vypovedať iba prezident republiky na základe schválenia Snemom SR. Tuka vyhlásil, že to urobil ako predseda vlády a minister zahraničných vecí a za všetko preberá zodpovednosť on sám.

Prezident a Snem ani dodatočne nelegalizovali Tukove opatrenia. Člen Štátnej rady Dr. Ján Balko takto zaznamenal reakciu tohto vysokého štátneho orgánu:

Nakoniec sme sa rozhodli zahlásiť sa na audienciu k prezidentovi republiky. Tam nastala tiež veľká debata. Vojnu vyhlásil Dr. Tuka. Prezidenta neinformovali. O vyhlásení vojny sa dopočul v Bánovciach, ihneď sa vrátil do Bratislavy a tu ho o veci informoval minister národnej obrany Čatloš. Bolo zrejmé, že to narafičili Nemci spolu s Tukom. Tuka túto vojnu vyhlásil sám preto, lebo vedel, že vyhlásenie vojny by Snem SR nebol schválil.

Tragika veci bola v tom, že onú protiústavne a protiprávne vyhlásenú vojnu – a proti vôli národa – sa už odvolať nedalo. Bolo by to malo za následok zvalcovanie a obsadenie Slovenska Nemcami. V tom je tragické postavenie malých národov, že im vždy tí väčší, hoci aj nasilu, vnucujú svoju vôľu.

Prezident bol zronený a my sme stáli vedľa neho bezradní. Nakoniec nás prezident prepustil s týmito slovami: Musíme sa usilovať o to, aby bola účasť Slovenska na tejto vojne čo najmenšia a podľa možnosti len symbolická. Inej rady a inej pomoci, žiaľ, nemáme (J. Balko: Desať rokov v slovenskej politike. Prešov 2005, s.142-143).

Neostávalo im teda iné, ako brzdiť pronemeckých horlivcov opatreniami zameranými na udržanie najnižšej možnej účasti slovenských vojakov na fronte. Do značnej miery sa im to podarilo, takže Tiso mohol verejne hovoriť o symbolickej účasti slovenskej armády na vojne.

Situácia sa zopakovala, keď 12. decembra 1941 predseda vlády a minister zahraničných vecí Tuka vydal verejné vyhlásenie, že na základe Paktu troch mocností obnoveného 27. septembra 1940 Slovenská republika vstupuje do vojnového stavu so Spojenými štátmi americkými a s Veľkou Britániou. Na najbližšom zasadaní Štátnej rady 17. decembra povedal:

Len čo som sa dozvedel, že medzi Spojenými štátmi a Nemeckom vypukla vojna, pamätajúc na naše pristúpenie k Paktu troch, už som sa hlásil v Berlíne. Führer ukončil svoju reč o 16,45 hod. a môj telegram, v ktorom som oznámil, že Slovensko dostojí svojmu zmluvnému záväzku, bol už o 18. hodine v Berlíne.

To jasne vylučuje možnosť akejkoľvek účasti iných ústavných činiteľov na tejto Tukovej svojvoľnej iniciatíve. Takto to hodnotil aj Štátny department Spojených štátov amerických, ktorý 2. októbra 1951 vyhlásil:

Department nemá nijaký dôkaz o tom, že slovenský parlament urobil v tejto záležitosti opatrenia vyžadované Ústavou Slovenskej republiky. V dôsledku toho vláda USA nevzala na vedomie správu Nemeckej informačnej kancelárie (DNB) v Bratislave z 13. decembra 1941, uverejnenú v New York Times, že vláda Slovenskej republiky siahla k tomuto kroku (List podsekretára Štátneho departmentu adresovaný Jamesovi H. Duffovi).

Jednou z najchúlostivejších skúšok mladého Slovenského štátu a nepochybne aj jeho prezidenta Tisu, bola však otázka, ako sa vysporiadajú so slovenskými občanmi židovského pôvodu. Už na prvom pracovnom zasadaní Snemu SR 21. februára 1939 sa vo svojom obsiahlom vládnom vyhlásení dotkol možných riešení pre týchto občanov:

Takouto všeobecnou otázkou je i otázka židovská, ktorej riešenie je vecou najbližších dní. Je to otázka už viac-menej medzinárodného charakteru, nakoľko sa ňou zapodieva už každý národ. Nevyhýba sa riešenia otázky židovskej ani národ slovenský.

Pri riešení tejto otázky nemôžeme ísť podľa vzoru ktoréhokoľvek iného národa s ohľadom na svoje postavenie medzi národmi a na možné riešenia toho v živote národa. Je dôkazom vyspelosti nášho národa, že napriek všetkým popudzovaniam národ slovenský vyčkal zákonité riešenie židovskej otázky, a ubezpečujem slovenský národ, že pri tomto riešení nič inšie nás nebude viesť ako záujem slovenského národa.

(…) S ohľadom na snahu veľkej čiastky židovského obyvateľstva vysťahovať sa zo Slovenska, vláda nehodlá robiť prekážky tým snahám, ale naopak, bude ich podporovať a k tomuto účelu použije aj pomoci tunajšieho a zahraničného židovstva k snadnejšiemu riešeniu tohto problému.

(…) Všade, kde žije väčšia skupina Židov, pre židovské deti zriadime na štátnych školách židovské triedy. Na kresťanských školách budú vyučovať kresťanskí, na židovských zas židovskí učitelia. (Slovák, 22. 2. 1939.)

Krátko predtým pred novinármi vyhlásil:

Zákony a nariadenia, ktoré sa týkajú Židov na Slovensku a ktoré majú riešiť židovskú otázku, musia sa riešiť spravodlivo, sociálne a ľudsky.

Nuž, Tisove úmysly čo sa týka Židov boli teda ušľachtilé, keď ešte ako predseda vlády vyhlásil:

Nech si nikto nenárokuje židovskú otázku vybaviť sám. Hocijaké samozvané zásahy do riešenia židovských vecí sú neprípustné a vláda najprísnejšie zakročí.

Žiaľ, keď sa nový predseda vlády prof. Tuka spolu s ministrom vnútra A. Machom dali takmer výlučne do služieb nemeckého národného socializmu, situácia Židov na Slovensku sa stále zhoršovala a celá židovská otázka sa čoraz väčšmi vymykala spod Tisovho osobného vplyvu.

Sotva mesiac po nešťastnom Sazburgu sa Tukovi podarilo presadiť takzvaný „zmocňovací zákon“. Bol to stručný ústavný zákon č. 210 z 3. septembra 1940, ktorý splnomocňoval vládu SR na jeden rok, aby nariadeniami s mocou zákona, ktoré podpisoval iba predseda vlády a príslušný minister,

urobila všetky opatrenia, ktoré sú potrebné:

a) aby sa vylúčili Židia zo slovenského hospodárskeho a sociálneho života;

b) aby majetok Židov prešiel do vlastníctva kresťanov.

Mocou tohto zákona mohla vláda SR vydávať nariadenia s cieľom arizovania židovských podnikov (predaj 51% podniku nežidovi). Toto opatrenie malo za cieľ odstránenie silného vplyvu malej židovskej menšiny (tvorila necelé 4% obyvateľstva) na hospodársky a celý verejný život Slovenska.

Prezidentovi Tisovi odvtedy neostávalo iné ako ovplyvňovať svojich spoľahlivých priateľov a spolupracovníkov tak v sneme, ako vo vláde, aby sledovali a podľa možností brzdili Tukovu horlivosť v prisluhovaní Nemcom aj v otázke protižidovských opatrení.

Pod nemeckým nátlakom potom Tuka využil práve vyššie spomenutý zákon a s odvolaním sa naň vydal takmer v poslednej minúte jeho platnosti povestný „Židovský kódex“ vládne nariadenie č. 198/1941 o právnom postavení Židov. Tiso sa snažil dosiahnuť zmiernenie toho nariadenia, ktoré bolo takmer vernou kópiou nemeckých Norimberských zákonov, vsunutím paragrafu 255, ktorý umožňoval prezidentovi republiky udeliť postihnutým židom „oslobodenia z ustanovení toho nariadenia“.

Vtedajší nitriansky župan a posledný minister národnej obrany SR, poslanec Štefan Haššík (1898-1983), jeden z blízkych spolupracovníkov prezidenta Tisu, ktorému Nemci vyčítali, že udržiava spoločenské styky s vedúcimi židovskej obce v Nitre, a ktorý hneď po svojom nastúpení do vlády rozpustil židovské tábory, dosvedčil, ako Tuka naliehal na prezidenta, aby podpísal Židovský kódex“ ako vládne nariadenie s mocou zákona, najmä potom, čo na jeho žiadosť doň vsunuli paragraf 255 o prezidentských výnimkách. Ale Tiso to odmietol, že nechce s tým mať nič spoločné.

Po zverejnení „Židovského kódexu“ sa Tiso totiž chcel zrieknuť svojej funkcie a odísť natrvalo z politiky. Opätovne sa radil tak s priateľmi, ako aj so svojim cirkevným nadriadeným biskupom. Všetci ho však od toho odrádzali, lebo bolo každému jasné, že jedine on svojou autoritou mohol tie od Nemcov vyžadované a Tukom ochotne vykonávané protižidovské opatrenia, svojim vplyvom čiastočne mierniť a osobnými výnimkami aspoň určitý počet Židov zachrániť.

Na zasadaní vlády 3. marca 1942 jej predseda V. Tuka oznámil ministrom, že nemeckí vládni činitelia sú ochotní prevziať Židov zo Slovenska ako pracovné sily na územie Generálneho gubernátu (časti vojensky okupovaného Poľska), pričom kladú podmienku, aby títo Židia boli pozbavení slovenského štátneho občianstva.

Nakoľko už v januári 1942 Nemci naliehali na slovenskú vládu, aby sa zúčastnila na vojnovom úsilí ríše podstatným zvýšením kontingentu robotníkov o ďalších 20 000. (Na porovnanie netreba zabúdať, že z Protektorátu Čechy a Morava v Nemecku už pracovalo okolo jedného milióna robotníkov.)

Vtedy však už aj následkom hospodárskeho rozvoja v Slovenskej republike bola nezamestnanosť prakticky odstránená a Slovensko potrebovalo svojich robotníkov doma. Preto vláda 21. januára 1942 oznámila Nemcom, že nie je schopná vyhovieť tejto požiadavke bez toho, žeby ohrozila produkciu aj tých výrobkov, ktoré sa zaviazala dodávať do Nemeckej ríše. (PA AA, R Arbeitsrecht Nr. II, Slowakei.)

Po opätovnom naliehaní nemeckého splnomocnenca Fritza Sauckela slovenský splnomocnenec Dr. Izidor Koso – nadhodil ako krajnú možnosť dať k dispozícii Ríšskemu ministerstvu práce ako náhradu za slovenských robotníkov 20 000 práceschopných Židov zo Slovenska.

Tiso dôveroval Tukovi a nemeckému vyslancovi, že Židia budú vyvezení na práce, že im bude pridelené osobitné územie v okolí Lublina, kde budú usídlení s vlastnou samosprávou, a kde bude postarané aj o ich náboženské potreby a pokrstení Židia budú bývať spolu v osobitných osadách, a že sa bude s nimi zaobchádzať „čo najľudskejšie“.

Vyslovene mu to potvrdil aj hlavný organizátor tejto nemeckej akcie, ktorým bol Adolf Eichmann, počas svojej návštevy v Bratislave 25. mája 1942. (Police d´Israel, Quartier générale, 6ème Bureau: Adolf Eichmann, I., s.470-471.)

Tiso sa opieral aj úradnú správu slovenskej komisie, ktorá 9. júla 1941 navštívila židovské pracovné tábory v Hornom Sliezku: Sosnovice, Bendzin, Dombrowa, kde už bolo sústredených asi 90 000 Židov.

Títo zápisnične zreferovali, že Židia tam majú svoju samosprávu, ich záležitosti rieši ich rada najstarších, verejný poriadok zaisťuje ich vlastná židovská poriadková služba. Mladší a práceschopní Židia sú nasadení na stavbe diaľnice Gleiwitz – Oppeln a v iných priemyselných podnikoch, kde pracujú oddelene od iných robotníkov. Dozor nad ich prácou vykonávajú židovskí dozorcovia, ktorí nemusia pracovať a sú lepšie platení. Pri čaji, na ktorý boli potom pozvaní, sa dozvedeli, že po vojne budú všetci Židia vysídlení z Európy. (BA, R70 Slowakei 32.)

Aj po začatí vyvážania Židov nemecký nátlak najmä na prezidenta Tisu neprestával. Pretože už 26. júna 1942, keď vyslanec Ludin hlásil do Berlína, že

vysťahovanie uviazlo na mŕtvom bode následkom 35 000 udelených výnimiek,

svoju správu zakončoval tým, že

ministerský predseda Tuka chce vo vysťahovaní pokračovať a prosí o ostrý diplomatický nátlak zo strany ríše.

Je jasné, že Tuka ten nemecký nátlak potreboval najmä proti prezidentovi Tisovi.

P. Kamil Anton Vančo, katolícky duchovný, ktorý pôsobil v Protektoráte Čechy a Morava, a v auguste 1942 sa vrátil na Slovensko, spomína, že ešte v Nepomuku sa dozvedel, že Nemci v „pracovných táboroch“ Židov vraždia. Po príchode domov, keď mal v Hlohovci príležitosť sa stretnúť s prezidentom Tisom, dôverne mu povedal, čo sa o osude tých Židov dozvedel.

Tiso bol proti samotným deportáciám a uistil ma na svoju kňazskú česť, že o ich vyvražďovaní nevedel. Dal zastaviť deportácie vrátane pripravovaného transportu z Hlohovca. (Slovenské ozveny, č. 23/1991.)

Aj toto mohlo byť impulzom k pozastaveniu transportov a k rozhodnutiu vlády požiadať Nemcov, aby sa slovenská delegácia mohla na mieste presvedčiť o tom, ako tí vyvezení Židia žijú a ako sa s nimi zaobchádza. Sám Tuka oficiálne predložil túto žiadosť cez nemecké vyslanectvo, ale odpoveď dlho meškala. Tiso a slovenskí ministri to pokladali za potvrdenie tých ináč neoverených, ale stále sa šíriacich správ o tragickom osude Židov.

Je pravda, že o tej slovenskej požiadavke navštíviť nové ubikácie vysťahovaných Židov sa potom ešte dosť dlho vyjednávalo a že medzitým slovenskí vládni horlivci využili nátlak Nemcov a odoslali ešte niekoľko transportov.

K tejto otázke je zaujímavé aj svedectvo vtedajšieho študenta:

My slovenskí vysokoškoláci, ktorí sme sa s Tisom pravidelne stretávali, sme schôdzovali počas jeho prezidentovania v tajnej miestnosti hotela Tatra a aj s jednotlivými ministrami sústavne uvažovali a radili sa, ako čo možno najviac klamať Nemcov vieme, aké neľudské zlo videl Tiso v praktikách führera, nielen v tejto oblasti.

Uvažovali sme aj o tom, že by sa Tiso mal vzdať funkcie, keď sa dozvedel o tom, čo sa so Židmi skutočne robí. Tisu sme spolu so zástupcami Židov od toho odhovorili. Veď potom by im už nemohol pomáhať vôbec nikto. (J. Kundrát: Od kolísky po šibenicu. Žilina 1991, s.10.)

Tiso výnimky pre Židov udeľoval v takom množstve, ako len mohol; a nariadil šéfovi svojej kancelárie Dr. Antonovi Neumannovi, ktorého poveril vybavovaním týchto žiadostí (a ktorý podľa nemeckých agentov bol židovského pôvodu), také prísne tajomstvo o ich počte, že sa to ani najschopnejším nemeckým agentom nepodarilo zistiť.

Keď sa potom aj Tuka dozvedel o liste, ktorý biskup Vojtašák poslal Machovi koncom októbra 1942, zaujal aj on diplomatické, ale neoblomné stanovisko: opakoval svoju žiadosť na nemeckú vládu, aby slovenská vládna komisia mohla navštíviť vyvezených Židov a presvedčiť sa o tom, ako sa tam s nimi zaobchádza. Nemci to stále odkladali a Tuka im podobne diplomaticky opakoval:

Áno, áno, budeme pokračovať vo vyvážaní, ale naši biskupi, kňazi, poslanci, všetci sú proti vyvážaniu. Pomôžte, aby som mal dôkaz proti nim, teda tú komisiu, ktorá vyšetrí celú vec. Nepochybujem, že chýry o vraždení Židov sú nepravdivé.

Vyslancovi Ludinovi bolo až zle, keď Tuka takto začal. (A. Mach: Rukopis z februára 1980, vo vlastníctve autora. Potvrdené aj v nemeckých dokumentoch: (PA AA, Inland II g 205 – Judenfrage Slowakei.)

Od 20. októbra 1942 neodišiel viac zo Slovenska ani jeden transport. A to aj napriek tomu, že Nemci naliehali a že transporty odchádzali zo všetkých ríšou kontrolovaných štátov.

V roku 1943 nemecký nátlak nadobudol priam hrozivý charakter. V nemeckých archívoch sa zachovali celé fascikle dokumentov, ktorými sa vyžadovalo od slovenskej vlády pokračovanie v „riešení židovskej otázky“, čo už vtedy jednoznačne znamenalo deportáciu Židov do „pracovných táborov“ v Generálnom gubernáte, ktoré sa medzitým premenili na tábory smrti. Ale zo Slovenska nebol viac vyvezený ani jeden Žid.

Tento rozhodný čin slovenskej vlády, židovský historik G. Reitlinger pokladá za prvú vzburu proti Hitlerovmu „konečnému riešeniu“ Židov a za jeho „zlyhanie“ voči Nemecku práve v čase, keď už nebola ani iskierka nádeje pre židovstvo v Európe kontrolovanej Nemeckom. (G. Reitlinger: The Final Solution. London 1953, s.385.)

To však svedčí o tom, že aj slovenská vláda, teda najmä Tuka a Mach, odovzdávali Nemcom slovenských Židov, ale podľa medzištátnej dohody na práce do nemeckých táborov. Nemohli si totiž ani len predstaviť, čo Nemci skutočne s tými Židmi potom robili.

Dnes už kritickí a Slovákom nijako zvlášť nenaklonení autori konštatujú, že slovenská vláda ochotne disponovala svojimi židovskými občanmi na vyvezenie do pracovných táborov, ale nielenže to nerobila s úmyslom dať ich vyvraždiť, ale že by toho vôbec nebola schopná. (M. Wildt: Generation des Unbedingten. Das Führungskorps des RSHA. Hamburg 1999, s.870, ktorého cituje T. Tönsmeyer: Das Dritte Reich und die Slowakei 1939-1945. Paderborn – München – Wien – Zürich 2003, s.161.)

Švajčiarsky generálny konzul v Bratislave Max Grässli, ktorý na mieste pozoroval celý politický život na Slovensku a osobne zachránil pekný počet Židov, preto ho možno pokladať za objektívneho svedka, 28. apríla 1943 svojmu ministerstvu zahraničia hlásil:

…prezident Tiso robí všetko, čo je v jeho moci, aby deportáciu Židov definitívne zastavil a osud pozostalých Židov do určitej miery ľudsky upravil. V tomto jeho úsilí sa teší sympatiám prevažnej časti slovenského obyvateľstva.

Azda najvyrovnanejší úsudok vzhľadom na celú túto smutnú a tragickú históriu, vyslovil v roku 1980 slovenský Žid, medzinárodne uznávaný ekonóm prof. Eugen Löbl:

Fakt, že na čele Slovenského štátu stál kňaz, treba vidieť ako kontinuitu slovenských dejín;

ako snahu zabrániť, aby nacistické pohanstvo uchvátilo slovenský národ;

a v danej politickej konfigurácii aj ako snahu zabrániť národnej genocíde.

A podobne sa vyslovil o význame prvej Slovenskej republiky:

Z hlbokého historického odstupu hlásime sa k ideálom, ktoré stáli pri kolíske Slovenského štátu, a to jediného štátu v tomto dejinnom období, ktorý spájal svoju štátnosť s ideálmi kresťanstva. (E. Löbl: Otázky slovenskej štátnosti. In: Horizont, č. 3/1980, s. 1.)

 

Prezident Tiso prezieravo sledoval ďalší vývoj a keď radikáli postupovali svojvoľne proti zákonom, neváhal aj rázne zakročiť v medziach svojich kompetencií. Tak 25. mája 1942 odvolal z funkcie radikálneho náčelníka štábu HG Otomara Kubalu a na jeho miesto vymenoval spoľahlivého Dr. Karola Danihela.

Aj slovenskí komunisti uznávali túto činnosť Jozefa Tisu ako pozitívnu pre slovenský národ. Niekdajší predseda KSČ na Slovensku Viliam Široký, ktorého podzemnú činnosť odhalila polícia SR a bol odsúdený na 14 rokov väzenia – odkiaľ však mohol udržiavať kontakty so svojimi ľuďmi – , a v roku 1942 im prikazoval:

Zastaviť nepolitický boj proti Tisovi a jeho táboru, lebo Tisov tábor je odporcom nacizmu a odporcom zotročenia slovenského života.

Situácia na Slovensku sa postupne vykrištalizovala do podoby, ktorú konštatoval aj jeden z najvyšších Himmlerových spolupracovníkov, vyslaných v roku 1943 na jej zmapovanie:

Prezident Tiso sa politicky veľmi široko presadil. Podľa zákona (Zákon 215 Sl. z. zo dňa 22. októbra 1942 o HSĽS) je vodcom národa a štátu, strana zaujíma prvé miesto v štáte.

 

Toto mocenské postavenie sa dosiahlo pomocou starých prívržencov za silnej podpory kléru, Katolíckej akcie, zapojenia Sidorových prívržencov a zdanlivo indiferentných živlov (napr. Dr. Karvaš).

Tiso sa ako realista hlási k Nemeckej ríši. Vnútri sa však opiera o také živly, ktoré sú svojou povahou, zameraním a pôvodom protinemecké a ktoré patria k rozhodným odporcom poriadku a ideí, ktoré zastáva ríša. (The National Archives of the United States, Washington. Microcopy, T-175, roll 119.)

Zdá sa, že Himmler, ktorý bol najvyšším výkonným šéfom tajných služieb a cez jeho ruky prechádzali všetky podobné hlásenia, a na ich základe prechovávali voči Tisovi tvrdú nenávisť najzúrivejší národní socialisti nemeckého razenia. Preto, pravdepodobne na svoju vlastnú päsť, dal pripraviť atentát na prezidenta Tisu, a to počas jeho niekoľkodňovej návštevy slovenských vojenských jednotiek na východnom fronte.

Práve na Sviatky všetkých svätých a na Dušičky sa Tiso rozhodol navštíviť front, aby sa osobne presvedčil o situácii slovenských vojakov a pomodlil sa s nimi za ich padlých spolubojovníkov. Na 3. novembra mal naplánovanú aj návštevu povestného kláštora Pečorskaja lavra v Kyjeve. Nevieme, či to urobil úmyselne, ale túto návštevu uskutočnil asi dve hodiny pred plánovaným termínom. Dôkladne si prezrel tento skvost ukrajinských kresťanov, a krátko po jeho odchode vybuchli načasované bomby a celý kláštor bol takmer zničený.

Už v dňoch 28.- 29. októbra Donner hlásil Eckelmannovi, že demolácia kláštora je pripravená a má sa vykonať v čase ohlásenej návštevy prezidenta Slovenskej republiky Dr. Jozefa Tisu. K deštrukcii Pečorskej lavry došlo 3. alebo 4. novembra 1941, asi 30 minút po odchode prezidenta Tisu z tejto svätyne. Ihneď potom bola vydaná falošná správa, podľa ktorej Kyjevsko-pečorskú lavru vyhodili do vzduchu samotní Rusi s cieľom spáchať atentát na prezidenta Tisu.

Dr. Rusnák prišiel k záveru:

Tento atentát urobený Nemcami na slovenského prezidenta Dr. Jozefa Tisu je jasným dôkazom, že prezident Tiso nebol fašistom, ani Hitlerovým a nemeckým kolaborantom, ale naopak, je to dôkaz toho, že sa ho Nemci chceli zbaviť šikovným a nenápadným spôsobom. (D. Rusnák: Nevydarený nemecký atentát na prezidenta Dr. Jozefa Tisu. Slovenská republika, 8.3.1995, s. 9.)

O vnútropolitických pomeroch na Slovensku v tom čase bolo napísaných mnoho dokumentov zo strany nemeckých agentov, pozrime sa aspoň na krátku stať z veľmi obsiahlej tajnej situačnej správy:

Tisovo stanovisko k Salzburskej dohode vyplýva z jeho výroku:

Salzburskú úpravu som prijal so zaťatými zubami. Bola mu vraj nanútená.

Pred Machom, ktorý podal v decembri 1942 demisiu, sa vyslovil:

Poznáte moje stanovisko: nanútili mi vás. Preto je lepšie, keď podáte demisiu na tom mieste, ktoré vás ustanovilo.

Toto stanovisko k Salzburgu je nevyhnutným následkom Tisovho odmietavého postoja voči národnému socializmu a nemeckému vplyvu vôbec.

Napríklad na jeseň 1942 sa Tiso vyjadril pred okresným veliteľom HG vo Zvolene Kubičkom pri jeho návšteve v prezidentskom paláci takto:

Nepotrebujeme nijaký národný socializmus, my máme svoje vlastné vzory.

Na straníckej škole v Pohronskej župe v decembri 1942 Tiso okrem iného povedal:

Musíme sa snažiť pracovitosťou dosiahnuť, čo chceme. Náš národ musí preukázať svoju zrelosť vo všetkých oblastiach života, aby dokázal, že je schopný sám si vládnuť. V budúcnosti už nepotrebujeme nijakú kuratelu. Pred celým svetom sme už dokázali, že na nás netreba doplácať.

Krátko po nemeckej porážke pri Stalingrade v januári 1943 spomína banskobystrický biskup A. Šrábik:

Na prechádzke prezidentského paláca v čase, keď stromy ešte nemali lístie (neviem, či to bolo v jeseni alebo na jar), mi Dr. Tiso povedal, že Nemci vojnu prehrali. A na moju otázku, či im dá ďalších vojakov, odpovedal, že nie, a že sa vyhovorí tým, že potrebuje slovenské vojsko doma na udržiavanie poriadku, aby sa nezopakovali scény z roku 1918.

Aj citované nemecké tajné správy nepriamo nasvedčujú, že sa Tiso celkom vážne zaoberal otázkou ďalšieho vývoja a zachovania, či ohrozenia existencie Slovenskej republiky. Potvrdil to aj minister Gejza Medrický, ktorý si zaznamenal, že koncom marca 1943 celkom otvorene prejavil prezident svoje starosti o budúcnosť národa. Tiso vytiahol zo zásuvky text posledného prejavu Dr. E. Beneša v Londýne a komentoval:

Nuž, kde je tu iskierka nádeje na uznanie slovenských práv? Tento človek nevidí, že sme samostatný národ so všetkými právami a že sme národ zachraňovali. Nechce vidieť.

(…) Ani jedno povzbudzujúce slovo, nádejné slovo o samobytnosti, právach, rovnoprávnosti a suverenite slovenského národa. Ten človek sa nepoučil, nič nepoučil z nešťastnej minulosti.

Ale hľadať cestičky k Spojencom by bolo predsa potrebné. Informovať, že obrať tento národ o samourčovacie právo bolo by násilím, bolo by trvalou krivdou. Dokázať im, že nie sme nacisti a že sme našu vynútenú účasť vo vojne stlačili na najminimálnejšiu mieru, takmer symbolickú.

V ďalšom Medrický píše, že Tiso mu opätovne zdôraznil, že on prezident, by chcel o položení Slovenska informovať Spojencov, a ráta pritom s podporou amerických Slovákov aj napriek vojnovému stavu. Nevedel však ešte, ako a prostredníctvom koho by sa to malo stať. (Gejza Medrický: Minister spomína. Bratislava 1993, s. 271-272.)

Alojz Macek, ktorý patril k najbližším spolupracovníkom prezidenta Tisu a s jeho vedomím udržiaval stály kontakt s vedúcimi židovského spoločenstva na Slovensku, zaznamenal dôležité okolnosti o pokusoch Stalinových ľudí získať Tisa na svoju stranu:

Zistilo sa, že časť slovenských komunistov a niektorí zradcovia nadchnutí prílišným panslavizmom pripravovali utvorenie Slovenskej sovietskej republiky a robili aj neskôr nové a nové pokusy o jej vyhlásenie.

Okrem toho Sovieti ponúkli prostredníctvom Dr. F. Ďurčanského prezidentovi Slovenskej republiky Dr. J. Tisovi spoluprácu. Napokon veliteľ sovietskych partizánov na Slovensku, generál Osmolov, prostredníctvom rev. Kolakoviča hľadal spojenie so slovenskou vládou a odkázal, že ak sa prezident Tiso pridá k Východu, uznajú a zachovajú Slovenskú republiku.

Ba údajne sa našiel aj diplomatický zástupca Svätej stolice, ktorý v roku1944 v Berne slovenskému zástupcovi navrhoval, aby sa Slováci dohodli so Sovietmi v záujme zachovania Slovenskej republiky. ( Alojz Macek: Veľká nevýhoda nášho boja? In: Slovák v slobodnom svete, r. 5, č.11-12, s. 4.)

Z čisto politického hľadiska sa to mohlo zdať jedinou záchranou štátnosti, ako bola spolupráca s Hitlerovým Nemeckom pri vyhlásení samostatnosti v marci 1939. Prezident Tiso vo svojom poslednom rozhovore s Konštantínom Čulenom však o tom vyhlásil:

Ja som často vo svojich verejných prejavoch zdôrazňoval, že keď môj brat bude komunistom, ani s ním nechcem mať nič spoločného, hovoril prezident a spomínal, že mu Rusi cez všelijakých poslov nadhadzovali, že by mohol zostať a Slovensko by mohlo zostať samostatným komunistickým štátom.

Viem, hovoril, že by to bola veľká propaganda: My, že sme proti náboženstvu? Pozrite sa, komunistický štát na čele s katolíckym monsignorom. Povedal som: Nie, i keď mi sľubovali, že v tom prípade sa Beneš nedostane cez Slovensko z Moskvy do Prahy a pravdepodobne ani z Moskvy naspäť do Londýna.

Bola by to bývala najčernejšia zrada na našom národe, keby som bol urobil takýto obchod. (Konštantín Čulen: Posledné posedenie s Dr. Jozefom Tisom. In: Slovák v Amerike, 10.5. 1961, s. 3.)

Tiso, sa najmä po nemeckej porážke pri Stalingrade, opatrne, ale intenzívne zaoberal otázkou ďalšieho vývoja politickej situácie. Nikto mu však nevedel navrhnúť žiadne iné riešenie, okrem Benešovho Československa a Stalinovho boľševického režimu. Obidve tieto alternatívy Tiso z morálnych dôvodov musel odmietať a aj odmietal.

On si nemohol predstaviť, že by západné mocnosti nerozlišovali medzi právom slovenského národa na samostatnosť a medzi jemu nanúteným režimom. Spoliehal sa na možný vplyv amerických Slovákov vo Washingtone, ale aj na Veľkú Britániu, ktorej reprezentant v Rumunsku povedal slovenskému vyslancovi Ivanovi Mileczovi, že

sú dobre informovaní o tom, že Slováci nemajú nič spoločné s národným socializmom a že sa ukázali v horúcom postavení vtedajšej Európy obratnými politikmi. (Jozef Staško: c. d., s. 69)

Bezpečnostná služba z Viedne v auguste 1943, Hlavný úrad ríšskej bezpečnosti v Berlíne informovala:

Z najbližšieho okolia Tisu bolo hlásené, že Tiso doslovne povedal:

Ak Taliansko odpadne, tak ho budú nasledovať Rumunsko a Maďarsko, Slováci potom tiež nebudú môcť zostať za nimi.

Spravodajský dôstojník Dr. Börsch v októbri 1943 opäť hlásil do Berlína:

Bezpodmienečná vernosť Tisu k Nemeckej ríši? Hoci ešte nejestvujú konkrétne protidôkazy, ale treba poukázať na to, že Tiso hral akúsi dvojitú úlohu už len svojou personálnou politikou v posledných rokoch, keď umožňoval, aby sa uplatňovali takmer výlučne sily prinajmenej málo sympatizujúce s Nemeckou ríšou.

Keďže poznal politickú minulosť týchto síl, a teda mohol predvídať ich budúce správanie sa voči Nemeckej ríši, zdá sa, že už vopred rátal s orientáciou aj na inú ako nemeckú stranu. (BA, R 70 Slowakei 181.)

Tiso však vychádzal zo svojho základného presvedčenia, že najvyšším tvorcom dejín je Boh. O tom svedčí jeho rozhovor s novovymenovaným predsedom Sociálneho ústavu HSĽS Dr. Jánom Mikulom už koncom roka 1941. keď mu Mikula položil bojazlivú otázku:

Pán prezident, čo bude s nami, keď vyhrá vojnu Hitler? Tiso odpovedal:

Ako kňaz verím v riadenie Božie. Boh nedovolí, aby vo svete vládol systém, ktorý je proti viere. Koľko kňazov i biskupov je už v nemeckých koncentračných táboroch! Svet by riadila nemecká rasa, a my, Slováci, Slovania, by sme boli v nevýhode. Nepasovali by sme do nemeckého Lebensraumu. Možno by nás presídlili niekam do Ruska.

Mikula sa odvážil na ďalšiu otázku: A čo keď vojnu vyhrajú komunisti? Tiso:

Boh nás neopustí a aj s boľševikmi raz urobí poriadok. Pevne to verím. (Ján Mikula: Povstanie s legendou. Trenčín s. a.)

Ako hlava štátu však zachovával štátne záväznosti vyplývajúce z Ochrannej zmluvy, lebo mu to diktovala česť štátnika a kresťanské svedomie, ktoré viaže osobu odvekou zásadou medzinárodného práva: pacta sunt servanda – zmluvy sa musia zachovávať.

Ale to mu neprekážalo, aby čoraz dôraznejšie hlásal, že vrcholnou prioritou slovenskej politiky musí byť životný záujem slovenského národa a jeho štátnosti. A keď musel – neraz na výslovné želanie nemeckého vyslanca – spomenúť nemeckú pomoc pri zriadení a obrane slovenského štátu, poukazoval už nie tak na Hitlera, ale na nemecký národ:

Kto mi uzná právo na slobodu, právo na vlastný samostatný štát, to je môj priateľ. Kto mi toto právo neuznáva, ba chce ma oň obrať, je môj nepriateľ.

Nemecký národ nám Slovákom nielen uznal právo na slobodný samostatný štát, ale nám ho pomohol i uskutočniť.

Vyhlásil to napríklad aj vo svojom verejnom prejave v októbri 1944, čím dal najavo osobné stanovisko voči Benešovmu čechoslovakizmu i voči hroziacej okupácii Slovenska Stalinovou Červenou armádou.

Povstanie koncom augusta 1944 prezidenta Tisu veľmi prekvapilo. Správy o vyčíňaní partizánskych skupiniek síce dostával, ale ani tí, čo mu ich predkladali, ani on sám nepripisoval im takú dôležitosť, akú si zasluhovali.

Tisov osobný sekretár Dr. Karol Murín spomína, že

prezident im nevenoval zvláštnu pozornosť. Bol si istý, že ak by išlo o vážne a nebezpečné hnutie, Čatloš by ho o tom informoval a zariadil nutné protiopatrenia. Vieme, že prezident Čatlošovi dôveroval. (K. Murín: Spomienky a svedectvo. Hamilton, Ontário 1987, s. 60.)

Vnútorní nepriatelia slovenského štátu ešte v máji 1943 hlásili Benešovi do Londýna, že

Tisovým dôverníkom je Čatloš, ktorý o chystaných úkladoch ešte nič nevie (SNP-D, s. 78).

Dnes však celkom presne vieme, že už 12. februára 1944 Dr. Matej Josko hlásil prostredníctvom Benešovho agenta v Ženeve Dr. Jaromíra Kopeckého do Londýna, že

Čatloš je spracovaný, takže v prípade okupácie Slovenska (celého, a nie v prípadnej etape) nariadi postaviť sa na odpor.

Už vtedy totiž mal rozpracovaný svoj návrh na protinemecký vojenský prevrat a na zriadenie prosovietskej diktatúry na Slovensku.

Záškodnícke výčiny partizánov na Slovensku sa však množili a nadobúdali čoraz vážnejšie formy. Vtedy už nemecký vyslanec požiadal prezidenta Tisu o súhlas, aby sa nemecké vojenské jednotky mohli presunúť na Slovensko a pomáhať odporovať partizánom. Tiso však predbežne nedal na to súhlas. Iba na druhý deň vymenoval generála Turanca za hlavného veliteľa Slovenskej armády.

Keď sa potom k partizánom otvorene pridali niektoré slovenské posádky – Turčiansky Sv. Martin, Ružomberok, Liptovský Sv. Mikuláš, Zvolen – , Nemci, ktorí mali od svojich spravodajcov čoraz alarmujúcejšie správy, pochopili vážnosť situácie.

Vyslanec Ludin sa na telefonický príkaz z Berlína 28. augusta 1944 opäť dostavil k prezidentovi Tisovi, u ktorého bol aj minister Mach a generál Turanec.

Diskutovali o posledných správach, že v Ružomberku veliteľ posádky Miloš Veseľ dal svojimi vojakmi prepadnúť nemeckú vojenskú jednotku, z ktorej zabili asi sto vojakov. Následne zajali 67 slovenských občanov členov Nemeckej strany a ďalších asi 24 ružomberských civilov, ktorých v priestore Podsuchá – Biely Potok zastrelili.

Z Brezna nad Hronom prišla správa o zavraždení štyroch vedúcich verejných činiteľov Slovákov. Z Turčianskeho Sv. Martina prišla správa o vyvraždení všetkých členov nemeckej vojenskej misie, niektorých s rodinami, ktorá sa vracala z Rumunska do Berlína. (Podľa hlásenia partizánskeho veliteľa do Kyjeva bolo „zlikvidovaných 32 ľudí“.)

O ich masovej vražde rozhodol sovietsky partizánsky veliteľ P. A. Veličko, napriek varovnej mienke veliteľa posádky podplukovníka Emila Perku, ktorý správne predvídal, že to vyvolá neprimerane tvrdú reakciu z nemeckej strany. Medzinárodné vojnové právo vtedy totiž pripúšťalo vojenské represálie a bolo známe, ako to Nemci realizovali.

Vyslanec Ludin s nemeckým generálom Hubickim potom prišli s ultimatívnym naliehaním, že

rozvoj partizánskeho hnutia už nedovoľuje ďalšie otáľanie z našej strany a že je potrebné okamžite premiestniť nemecké vojenské jednotky na Slovensko a nasadiť ich proti partizánom.

V ďalšom Ludin predložil Tisovi návrh ihneď demobilizovať nespoľahlivé slovenské oddiely. Tiso, ktorý ešte deň predtým spolu s Machom a s generálom Turancom dôrazne žiadali, aby sa nemecké vojenské jednotky na Slovensko nevyslali, teraz dal k tomu svoj zásadný súhlas a poveril Turanca, aby sa o podrobnostiach dohodol s Nemcami.

Vláda SR to hneď schválila a vydala súbor nariadení na upevnenie disciplíny v armáde. Celé územie Slovenska vyhlásila za frontové operačné územie.

Na pochopenie nemeckého nátlaku, aby Slovensko dalo súhlas k vstupu nemeckých vojsk, je dôležité aj to, čo pri výsluchu 23. januára 1947 udal do zápisnice na americkom vojenskom súde generál Gottlob Berger:

Rozhodujúci bol Ružomberok. Celé Slovensko nebolo dôležité, len Ružomberok ako mesto. (…) Pretože do Ružomberka bola premiestnená celá výroba lafiet z ríše a v Ružomberku bolo uskladnených 982 hotových lafiet. (…) Povedal mi to Hitler, keď ma vymenili. (SNP-D, dok. 592, s. 1135.)

Kým sa to toto všetko dialo a nemecké jednotky v noci z 28. na 29. augusta už obsadili Čadcu a smerovali na Žilinu, Považskú Bystricu a Trenčín, podplukovník GŠ Armády SR Ján Golian, ktorý už dávno spolupracoval s Londýnom a od Beneša prijal aj vymenovanie za náčelníka štábu „Československej armády na Slovensku“, vydal heslo dohodnuté pre začiatok povstaleckých akcií „Začnite s vysťahovaním“, a to splatnosťou od 20. hodiny 29. augusta 1944.

Banskej Bystrice sa zmocnili jednotky partizánskej brigády J. V. Stalina a vyhlásili tam obnovenie Československej republiky. Takto sa začalo povstanie.

Rozhlas z Banskej Bystrice šíril rozličné vyhlásenia vojenských i politických povstalcov, ktorí vyzývali do boja za obnovenie Československej republiky. Podľa prítomného Karola Murgaša podplukovník Mirko Vesel vo svojom rádiovom prejave vyhlásil:

Nemci zrušili Slovenskú republiku, uväznili prezidenta Tisu a odvliekli ho do Malaciek, kde ho majú zastreliť.

Podľa svedectiev niektorých pamätníkov nie Nemci, ale traja dôstojníci z Golianovej skupiny sa skutočne pokúsili v tú noc o atentát na prezidenta Tisu v jeho paláci. Iba neočakávaný príchod ministra Macha im to prekazil.

Prezident Tiso však sledoval udalosti a 30. augusta cez rozhlas oslovil slovenský národ:

(…) Vyhlasujem, že príchod nemeckých vojsk na Slovensko má jediný cieľ: zlikvidovať partizánsku čeliadku na Slovensku. Nemecké vojsko neprichádza Slovensko obsadiť, ale vrátiť Slovensku charakter národa pokojného, štátu slovenskému známku štátu usporiadaného a slovenskému človekovi vrátiť istotu života a majetku.

(…) Prezident Slovenskej republiky žije, hovorí teraz k vám a stojí neochvejne na veliteľskom mieste. Vláda Slovenskej republiky riadne vykonáva svoje povinnosti a keď každý Slovák s neochvejnou vernosťou a statočnosťou sa zastane svojho miesta, dá Boh, že za niekoľko dní bude na Slovensku znovu pokoj a poriadok. (Slovák, č. 196, 31.8. 1944.)

Po prezidentovom prejave sa rozhlasom obrátil k vojakom generál Augustín Malár, ktorý bol veliteľom obidvoch divízií sústredených na východnom Slovensku. Na prekvapenie všetkých Malár vojakov oslovil:

Stáť! Čelom späť!

(…) Všetko je prenáhlené, nedomyslené a môže to naše pekné, dosiaľ zhubou len málo dotknuté drahé Slovensko priviesť ta, kde ho nechceme mať, to je do vojennej vravy. Prečo to všetko? Kto má tu záujem, aby sa doposiaľ skoro mierové pomery na Slovensku zmenili na vojnové peklo?

(…) Kto nám čo robí? Myslíte, že nám môže byť lepšie? Boli sme doposiaľ sami pánmi vo svojom dome. Máme však istotu, že v budúcnosti tiež tak bude? Prečo teda nečakať, až veci samy dozrejú, a potom jednotne, okolnostiam primerane všetci za jeden povraz ťahať! Tak káže zdravý pud sebazáchovy malého národa. (…) Zadržte, ani krok ďalej! (Slovák, č. 197, 1. 9. 1944.)

Potom sa ponáhľal do Prešova k svojim jednotkám. Medzitým však veliteľ jeho generálneho štábu plukovník Viliam Talský s celým štábom odletel k Rusom s 18 najkvalitnejšími lietadlami Slovenskej armády (ME-109). Fakt, že ich sprevádzal sovietsky ochranný sprievod, svedčí o tom, že Talský už bol v dôvernom styku s Červenou armádou.

Keď Malár prišiel do Prešova, Nemci už odzbrojovali slovenských vojakov a jeho uväznili a odvliekli do Nemecka, kde zomrel.

Po spomenutom Tisovom prejave prichádzali do Bratislavy správy, ako napríklad z Topoľčian, odkiaľ okresný náčelník hlásil:

Po rozhlasovom prejave pána prezidenta o 19. hodine nastal v radoch narukovaných veľký zmätok. Mnohí zložili zbrane po obciach, či už na úradoch, alebo v kasárňach, alebo ich zahadzovali a utekali domov.

Až keď vypuklo povstanie a Nemci Tisovi dokázali, že doň bol zapojený aj Čatloš, ktorého zatknutie 31. augusta nariadil lepšie informovaný sám Hitler, ale ktorému sa podarilo v poslednej chvíli ujsť do Banskej Bystrice, Tiso si uvedomil svoj tragický omyl a priznával:

Toto je najväčšie sklamanie v mojom živote!

Už 31. augusta 1944 šéf nemeckej tajnej polície (gestapo), minister vnútra a hlavný veliteľ náhradného vojska Nemeckej ríše Heinrich Himmler vymenoval za hlavného veliteľa zbraní SS Gottloba Bergera, ktorý sa razom cítil pánom Slovenska.

Hneď po príchode do Bratislavy vyhlásil, že prišiel urobiť poriadok, a rozkazoval diplomatickému personálu ríše, aby zavolali k nemu prezidenta Tisu. Chcel uväzniť všetkých členov vlády a utvoriť novú vládu. (BA, R70 Slowakei 160).

Iba po ťažkom presviedčaní, že Tiso je prezident suverénneho štátu, čo vždy zdôrazňuje aj führer, tak sa musí aj on ohlásiť o prijatie u prezidenta, zmieril sa s tým a na druhý deň sa prišiel predstaviť Tisovi. Predstavil sa mu ako „odteraz jediný reprezentant ríše na Slovensku z poverenia führera“.

Je ťažko zistiť, pokiaľ si Berger počínal svojvoľne vo svojej úlohe – Tiso sa o ňom vyslovil: „ten divoch Berger“ –, ale faktom ostáva, že už 19. septembra, teda v plnom zúrení povstania, bol iste pod vplyvom vyslanca Ludina a za podpory samého Tisu odvolaný do Berlína.

Vystriedal ho generál zbraní SS Hermann Höfle, ktorý viedol všetky nemecké vojenské operácie na Slovensku až do potlačenia povstania. Tomu sám Himmler pred odchodom prikázal, že

za veľmi dôležitý považuje dobrý vzťah k štátnemu prezidentovi Dr. Tisovi, ktorého si osobne veľmi váži. Ostatne je Slovensko spriatelený štát, a nie obsadená krajina. Preto je potrebné, aby sa nemecké vojsko správalo zvlášť bezchybne. (SNP-D, dok. 587, s. 1083.)

S vypuknutím povstania ministerský predseda Tuka predložil prezidentovi republiky demisiu svojej vlády. Tiso demisiu prijal a 5. septembra 1944 vymenoval novú vládu na čele s dovtedajším predsedom najvyššieho súdu JUDr. Štefanom Tisom.

Po vypuknutí povstania bolo však každému jasné, že na Slovensku, ktoré obidve bojujúce strany vyhlásili za vojnové operačné územie, už všetka skutočná moc prešla do rúk vojenských veliteľov bojujúcich strán, teda Sovietskeho zväzu a Nemeckej ríše.

Nemecká strana podľa stáleho Hitlerovho stanoviska musela rešpektovať suverenitu Slovenskej republiky, a teda spolupracovať aj so slovenskou vládou a jej úradmi. Ale Stalin už v lete 1941 prestal uznávať Slovenskú republiku a jeho Červená armáda mala rozkaz obnoviť Československo.

Toto bolo rozhodujúce aj pre postoj Tisu k povstaniu. Tým, že prijal funkciu hlavy štátu a prísahou na Boha Všemocného a Vševedúceho sa zaviazal, že bude verným strážcom ústavy a zákonov, cítil sa vo svedomí povinným brániť štát a urobiť všetko na jeho zachovanie.

Kým len mohol, dúfal, že si Slováci ubránia svoju samostatnosť vlastnými vojenskými silami, a nikdy nepovolal ani nepripustil na slovenské územie cudzie vojenské sily. Až keď sa musel presvedčiť, že Slovenská armáda sa zradou mnohých dôstojníkov prakticky rozpadla, vtedy odsúhlasil pomoc nemeckej armády, na ktorú Slovensko malo právo v zmysle Ochrannej zmluvy z. 18./23. marca 1939.

Tiso vo svojej obrannej reči v roku 1947 o tom vyhlásil:

Môj postoj k národnému povstaniu určovali tieto skutočnosti, ktoré som uviedol. Išlo o narušenie poriadku breznianskym prípadom. To bol popud. Nebyť toho prípadu, isteže by z našej strany o žiadnom zakročovaní nebolo ani reči.

Následkom povstania sa vojna na Slovensku prejavila so všetkým, čo všade prináša a od čoho bolo Slovensko počas celých vyše päť rokov samostatnosti ušetrené. Prezident a vláda stratili takmer všetku opravdivú výkonnú moc a museli sa obmedziť na intervencie u nemeckých vojenských veliteľov, aby zachraňovali, čo sa ešte zachrániť dalo, tak na ľudských životoch, ako aj na národnom majetku. Lebo vojna je vojna.

Dňa 27. októbra 1944 večer nemecký veliteľ na Slovensku odoslal svojim nadriadeným tajné hlásenie číslo 1788/44 geh.:

Československé-sovietske povstalecké hnutie je rozbité.

A ako je vojenskou tradíciou všade na svete, po dosiahnutí bojového cieľa aj Nemci zorganizovali vojenskú prehliadku s udeľovaním vyznamenaní bojovníkom, ktorí sa vyznačili osobitnou chrabrosťou.

Bolo teda celkom logické, že na oslavu svojho víťazstva nad partizánskymi a povstaleckými jednotkami, ktoré všade po dobytí miest a obcí vyhlasovali Československú republiku, a teda zrušenie Slovenského štátu, ktorého funkcionárov uväzňovali, deportovali, ba i vraždili, pozvali aj predstaviteľov Slovenskej republiky na čele s jej s prezidentom (BA R70, Slowakei 94).

A pretože počas povstania ani na nemeckej strane nechýbal značný počet obetí, vyžadovali, aby sa im slovenský prezident za túto pomoc verejne poďakoval a odovzdal slovenské vojenské vyznamenania nimi vybratým vojakom. Iste nebolo pre Tisu osobne ľahké vykonať toto gesto.

Povstanie aj jemu dokázalo, že značná časť slovenského obyvateľstva sa už politicky preorientovala a sympatizovala so spojeneckými politickými a vojenskými cieľmi.

Následne mu to vyčítali aj niektorí politickí priatelia. Referoval mu to jeden z jeho najbližších spolupracovníkov v Bánovciach, riaditeľ ním založeného Živnostenského úverného ústavu Jozef Vrba. On nám zachoval obsah Tisovej odpovede:

My sme v takej situácii, že zachraňujeme, čo môžeme. Za zavraždenie nemeckej vojenskej misie v Turčianskom Svätom Martine mali byť ako odplata zbombardované a vypálené tri mestá, ktoré boli ohniskom povstania: Zvolen, Banská Bystrica a Brezno. Malo byť zastrelených 300 ľudí, ktorých mali Nemci v rukách, a odtransportovaných 15 000 ľudí do Nemecka.

Žiadal a prosil som generála Höfleho, aby to nebolo uskutočnené. Odôvodňoval som to nevinou mnohých ľudí, ktorí boli zatiahnutí do povstania komunistickou a benešovskou propagandou. Iní sa tam dostali mobilizáciou, ktorú nariadil na povstaleckom území pod trestom smrti. Iní sa ocitli v povstaní tak, že boli povolaní na manévre.

Konečne s Božou pomocou sa mi podarilo generála Höfleho prehovoriť tak, že prisľúbil upustiť od odplaty, ale položil si podmienku, že vyznamenám istý počet ním vybraných nemeckých vojakov.

– Prezident Tiso, veľmi dojatý a s vážnosťou povedal:

Ďakujem Bohu, lebo mi tými pár plieškami umožnil zachrániť životy a hodnoty, na vytvorenie ktorých sa trápili generácie, a ak by boli zničené, na ich náhradu by sa museli trápiť ďalšie generácie.

Mám čisté svedomie a som v duši rád, lebo sa mi podarilo zachrániť od zbombardovania a zničenia mestá Zvolen, Banskú Bystricu a Brezno, oslobodiť 300 ľudí od zastrelenia a zabrániť odtransportovaniu 15 000 povstalcov. Kto vie, čo by tam boli s nimi porobili, či a koľkí by sa z nich boli vrátili domov. Tam by im bol život visel na vlásku. (Jozef Vrba: Muž, ktorý sa vzoprel Hitlerovi. Bratislava 1998, s. 57.)

Máme o tom obdobné svedectvo aj jedného z takto zachránených:

Ale i po povstání zachránil Tiso mnoho nevinných životủ. Koncem prosince 1944 mělo být na banskobystrickém náměstí popraveno pro výstrahu deset účastníkủ povstání, byl jsem jedním z nich.

Na žádost Dr. Balka, o němž jsem se výše zmínil, a místního biskupa Škrábika, zakročil Tiso opět u Höfleho a docílil, že poprava byla odvolána. (Václav Vaško: Katolický týdeník, č. 34, 26. 8. 1990.)

Jeden z Tisových blízkych spolupracovníkov, člen Štátnej rady SR Dr. Ján Balko, sa k tejto veci vyjadril takto:

Krátko pred obsadením Banskej Bystrice nemeckým vojskom prišli za mnou dve deputácie, z Banskej Bystrice a z Turčianskeho Sv. Martina, väčšinou účastníci povstania. Prosili, aby som ich uviedol k Tisovi, lebo ho chcú požiadať o intervenciu na záchranu obidvoch tých miest, ktoré vraj Nemci idú zrovnať so zemou ako Lidice.

Pán prezident nás prijal ihneď po ohlásení. Povedal, že už síce nemá žiadnu moc, ale že sa pokúsi intervenovať u generála Höfleho a u vyslanca Ludina. Jeho zákrok dosiahol priaznivý výsledok, a preto Tiso neodmietol pozvanie zúčastniť sa na oslave nemeckého víťazstva, aby si neuzavrel možnosť ďalších intervencií v prospech Slovákov.

Aj po potlačení povstania však izolované skupinky partizánov a sovietskych výsadkárov, ktorým išlo o prežitie v očakávaní Červenej armády, pokračovali vo svojej záškodníckej činnosti, takže nemecké vojsko ostávalo na území Slovenska a pri nejestvujúcej slovenskej armáde muselo sa starať aj o verejný poriadok.

Konečne tlak ruskej armády a jej postupné prenikanie na slovenské územie urobili z neho opravdivý vojnový front so všetkým, čo takáto vojna so sebou prináša. Bombardovanie mnohých slovenských miest, boje s nemeckou armádou, ktorá už nemusela brať osobitné ohľady na formálnu suverenitu Slovenského štátu, ale sledovala iba svoje vojenské záujmy.

V takejto situácii ani prezidentovi Tisovi neostávalo nič iné ako intervenovať a prosiť, aby následky tej vojny boli pre obyvateľov Slovenska čo najmiernejšie.

Dokonca 4. decembra 1944 sa Tiso opovážil obrátiť sa na samotného Hitlera listom, v ktorom sa sťažoval, že

Nemci nedodržali uzavreté platobné dohody, a vyčítal im najmä zaobchádzanie so slovenským štátnym a súkromným majetkom ako s vojnovou korisťou a jeho čiastočné násilné odvážanie na územie ríše do takej miery, ktorá je pre môj národ neznesiteľná a pre mňa a moju vládu politicky neúnosná.

Uisťoval ho, že v žiadnom prípade nechce znížiť spravodlivú mieru slovenských obetí,

ale spravodlivá miera týchto obetí nemôže a nesmie sa prekročiť a môj národ sa nesmie ohroziť v svojej existencii a vydať napospas katastrofe hladu. (SNP-NaS, dok. 223, s.450-451.)

Vážny konflikt medzi Slovenskom a Nemeckom hrozil pre rozsudok osobitného senátu Krajského súdu v Bratislave, ktorý 22. decembra 1944 odsúdil Dr. Vavra Šrobára ako jednu z vedúcich osobností povstania na doživotné väzenie. Berlín to považoval za urážku nemeckej brannej moci a nekompromisne požadoval trest smrti.

Takáto hrozba z Berlína postavila prezidenta Tisa pred veľmi ťažko riešiteľný problém. Nemcom sa muselo vyhovieť, lebo vo veci svojej armády boli citlivejší než v čomkoľvek predtým. Na druhej strane Tiso sledoval svoju zásadu chrániť slovenské životy, ako sa len dalo, a preto po celý čas trvania Slovenskej republiky nepripustil, aby bol vykonaný čo len jeden rozsudok smrti.

Ako to vyriešil, vieme. Dal bleskovo zistiť, kde sa nachádza Šrobár. Keď ho uistili, že ešte 23. októbra, teda niekoľko dní pred potlačením povstania, Šrobár s niekoľkými vedúcimi povstania odletel k Sovietom, Tiso dal súhlas, aby ho slovenský súd odsúdil na smrť.

Potom prikázal ministerskému predsedovi, aby tak urobil vzhľadom na ďalších vedúcich povstania (Ursíny, Lettrich, Šoltész, Zaťko).

Štefan Tiso ohľadne týchto súvislostí povedal:

Pán prezident mi dal prísne dôverný príkaz, že ani jeden činiteľ povstania, ktorý sa teraz nachádza na Slovensku, nesmie byť odsúdený na trest smrti. My totiž po ostrom nemeckom demarši musíme ten prvý rozsudok zmeniť na trest smrti a pán prezident mi prikázal, že sa to nesmie stať nad žiadnym, ktorý sa nachádza na Slovensku. (Gejza Medrický: zborník Dr. Jozef Tiso, Bratislava 2002, s.142.)

Viacerí autori si osvojujú výčitku voči Tisovi, že ani po povstaní a obsadení Slovenska nemeckou armádou neodstúpil z funkcie prezidenta republiky, alebo sa nepridal k víťazným mocnostiam, ale zotrval vo vernosti Nemecku až do konca. Z celého jeho konania je však veľmi dobre čitateľná viazanosť, ktorú prechovával vo svojom svedomí voči prísahe, ktorú odprisahal ako hlava Slovenského štátu, že

bude verným strážcom ústavy a zákonov a že bude mať vždy pred očami mravné a hmotné povznesenie ľudu.

A bol to práve priateľský vzťah s Nemeckou ríšou, ktorý po celých päť rokov najhroznejšej svetovej vojny zaistil Slovákom relatívny pokoj a blahobyt, ako aj bezpečnosť Slovenskej republiky. To bola skutočnosť, ktorá Tisovi nedovoľovala špekulovať o iných možnostiach, najmä keď ho práve povstanie presvedčilo, že sily, ktoré ho podnietili a viedli, mali za cieľ pozbaviť Slovensko vlastnej štátnosti.

Tiso to však robil aj s vedomím skutočnosti: Nevystaviť slovenský národ Hitlerovej pomste, ktorá by v prípade zrady z jeho strany ešte aj v roku 1944 a 1945 mohla mať za následok nespočetné obete na životoch i na majetku národa.

Kňaz – prezident Tiso osobne nezničil a nedovolil zničiť ani jeden ľudský život, ale zachránil tisíce a tisíce životov, tak Židov, ako aj Slovákov a iných občanov Slovenskej republiky.

Ján Budzák podal svedectvo o prezidentovi Jozefovi Tisovi, ako sa postavil proti nacistom, a tak zachránil 800 deťom život – vrátane jeho vlastného…

Neodškriepiteľným faktom zostáva, že v štáte Izrael, ale aj inde na svete, žil a dosiaľ žije značný počet Židov zo Slovenska, ktorí prežili Hitlerov šoah práve zásluhou prezidenta Jozefa Tisu a jemu blízkych ministrov prvej Slovenskej republiky, ako aj mnohých jednoduchých občanov, ktorým to diktovala ich kresťanská viera.

U Jozefa Tisu teda môžeme vypozorovať, že zo svojej pozície hlavy Slovenského štátu presadzoval dva fundamentálne politické i životné postoje v závislosti od kompetencií, ktorými mohol reálne ovplyvňovať politickú scénu a praktický život na Slovensku:

• Formovanie slovenského národného povedomia, s ktorým šlo ruka v ruke budovanie a rozvíjanie slovenskej štátnosti s prihliadaním na medzinárodné pomery a možnosti.
• Starosť o záchranu života skupín ľudí či jednotlivého človeka na Slovensku, potom, ako ho politické udalosti postavili do role diplomata, s obmedzeným dosahom na samotný výkon štátnej moci.

Ako triezvy politik si jasne uvedomoval, že zotrvanie vo vrcholnej politike aj potom, ako sa vo vláde Slovenského štátu začali presadzovať národno-socialistické vplyvy z Nemecka, bude mať pre neho samého fatálne následky.

Bol pripravený podať demisiu a abdikovať na funkciu prezidenta, ale na žiadosti a prosby z mnohých strán sa opäť a opäť podvolil, aby ako nevyvrátiteľná morálna autorita a charakterná osobnosť zostal pevnou záštitou pred nacistami.

Oh, aký by som bol šťastný, keby som nemusel sedieť medzi múrmi tohto paláca, ale na skromnej bánovskej fare! Ale akože odísť? Ako sa ukázať zbabelým? Opustiť národ, keď mu hrozí najväčšie nebezpečenstvo? Nie!

S národom som žil, s ním vždy trpel, s ním zvíťazím alebo padnem. Vypijem kalich utrpenia až do dna. Nech sa stane Božia vôľa. (Osadné hlasy, 16.5.1947)

Ako sa skončí vojna, o tom čvirikajú vrabce na streche. Nemci vojnu prehrajú (bol rok 1944). Osud slovenského národa je v Božích rukách a ja prídem o krk. (Pavel Hrúz: c.d.)

Lebo vedel o tých, ktorí ho budú súdiť, poznal svojich sudcov:

• komunisti, porobení stalinským režimom, ktorí sa cítili byť ponížení, keď im odmietol podať ruku na spoluprácu, o ktorú ho žiadali;
• čechoslovakisti, zaslepení nenávisťou voči samostatnému štátu Slovákov, ktorí sa cítili urazení, keď odkryl ich karty a stupil im na prsty;
• jednotliví oponenti a kritici, závistliví a žiarliví na jeho postavenie, keďže ich charakterovo aj osobnostne neskonale prevyšoval.

Ó, Slováci, ak po prečítaní uvedeného textu – rozsahom obsiahleho a teda veľavravného s dôrazom na faktografické údaje, ktorý má do určitej miery pravdivú výpovednú hodnotu o skutkoch a ich cieľoch zo strany prezidenta Slovenského štátu – nebude už zaľahko vysloviť a tak sa naďalej už nestotožňovať so zaužívaným klišé a spoločenským úzusom:

Tiso, vojnový zločinec, vrah!

Potom úsilie a námaha jedného pri koncipovaní a písaní uvedeného textu a druhých pri jeho čítaní a uvažovaní, nebola márnosťou či honbou po vetre.

Lebo keď sa pozrieme do zrkadla, koľko z nás za tých 70-rokov hodilo do pamiatky tohto človeka „kameňom“, nepamätajúc, že tým kameňovaním sme ubližovali hlavne sami sebe, nemožno si nespomenúť na slová múdreho kazateľa:

Aj takáto márnosť sa deje na zemi: sú spravodliví, ktorým sa vodí, akoby robili skutky bezbožných, a sú bezbožní, ktorým sa vodí, akoby robili skutky spravodlivých.

Povedal som: aj toto je márnosť!

Chválil som teda radosť, lebo pre človeka nie je nič lepšie pod Slnkom ako jesť, piť a radovať sa, a to aby ho sprevádzalo v jeho námahe, počas dní jeho života, ktoré mu dal Boh pod Slnkom. (Biblia: Kazateľ 8. 14-15.)

A tak priatelia, nerobme preto o nikom predčasné závery, kým sa nevráti Kristus. On vynesie na svetlo to, čo bolo ukryté zraku, a odhalí aj tie najtajnejšie pohnútky. Až potom dostane každý od Boha také uznanie, aké mu patrí. (Biblia: 1.Kor.4. 5.)

Teda bratia, neznižujme a nesúďme sa navzájom. Kto tak robí, stavia sa nad zákon. Namiesto aby ho plnil, hrá sa na sudcu. Jeden je zákonodarca i sudca. Len On môže udeliť milosť, alebo súdiť. Na aké miesto sa to staviaš, ktože si ty, ktorý súdiš iného človeka? (Biblia: Jakob 4.11-12.)

Nuž trochu svetla, pre koho či začo bola vtedy preliata krv a zmárnené mnohé životy na slovenskej zemi, vniesli do širšej spoločnosti na malú chvíľu udalosti v rokoch 1968 resp. 1989, a potom bolo opäť zastreté výdobytkami a starosťami svojej doby.

A čo na to všetko hovorí Mesiáš Ježiš, pravdivý Boh a večný Život?

Ježiš keď poznal, že ľudia majú v úmysle prísť a zmocniť sa ho, aby ho urobili kráľom – vidiac zázrak, ktorý urobil – odišiel znova na vrch do samoty. (Biblia: Ján 6. 14-15.)

A keď mu ktosi neskoršie povedal:

Majstre, povedz môjmu bratovi, aby si rozdelil so mnou dedičstvo.

Ježiš mu odpovedal:

Človeče, kto ma ustanovil za sudcu alebo za arbitra medzi vami?

A všetkým povedal:

Varujte sa chamtivosti, lebo zmyslom života nie je hromadenie bohatstva. (Biblia: Luk. 12. 13-15.)

Nikto nemôže slúžiť dvom pánom. Buď jedného bude nenávidieť a druhého milovať, alebo k jednému bude lipnúť a druhým pohŕdať. Nemôžete slúžiť Bohu i mamonu. Preto vám hovorím:

Nebuďte ustarostení o svoj život, čo budete jesť a piť, ani o svoje telo, čo si oblečiete. Či nie je život viac ako jedlo a telo viac ako odev? Ľudia, ktorí nepoznajú Boha, tieto veci kladú na prvé miesto a trápia sa pre ne. Ale vy máte nebeského Otca, a ten dobre vie, čo všetko potrebujete.

Dajte Bohu prvé miesto vo svojom živote a On vám dá, čo budete potrebovať. Netrápte sa teda o budúcnosť. Každý deň má dosť svojich starostí. A Boh vám ich pomôže riešiť aj zajtra. (Biblia: Mat. 6. 24-25, 32-34.)

Kto chce ísť za mnou, nech prestane myslieť na seba, deň čo deň nech nesie svoj kríž a nasleduje ma. Kto žije iba pre seba, premárni svoj život, ale kto obetuje život pre mňa, zachová si ho pre večnosť.

Veď čo by človek z toho mal, keby získal aj celý svet, ale sám seba by zahubil alebo utratil ?! (Biblia: Luk. 9. 23-25.)

Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste unavení, ja vám dám odpočinutie. Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som krotký a pokorný v srdci, a nájdete odpočinutie pre svoje duše.

Veď moje jarmo je príjemné a bremeno ľahké! (Biblia: Mat. 11. 28-30.)

Vy ste soľou zeme. No ak soľ stratí svoju slanosť, čím sa osolí? Na nič viacej sa nehodí, len aby bola vyhodená a pošliapaná od ľudí.

Vy ste svetlom sveta. Mesto, ležiace hore na vrchu, nemôže sa ukryť. Ani nezapaľujú sviece nato, aby ju postavili pod nádobu, ale na svietnik, a svieti všetkým, ktorí sú v dome.

Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je v nebesiach. (Biblia: Mat. 5. 13-16.)

Čo je sväté, nedávajte psom, ani svoje perly nehádžte sviniam, aby ich snáď nohami nepošliapali a obrátiac sa neroztrhali vás! (Biblia: Mat. 7. 6.)

A Ježiš na otázku Piláta doby vtedajšej, či tzv. „pilátov“ súčasnej doby, odpovedal: (Biblia: Ján 18. 36-38.)

Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta. Keby moje kráľovstvo bolo z tohto sveta, moji služobníci by zápasili o to, aby som nebol vydaný najvyšším kňazom a farizejom. Ale teraz moje kráľovstvo nie je odtiaľto.

Pilát mu vtedy povedal:

Teda si ty predsa kráľ?

Ježiš odpovedal:

Ty dobre hovoríš, že som kráľ. Ja som sa na to narodil a na to som prišiel na svet, aby som vydal svedectvo pravde. Každý, kto miluje pravdu, poslúcha môj hlas.

Pilát mu povedal:

Čo je pravda?

Ó, hlbina Božieho bohatstva, múdrosti a poznania! Aké nevyspytateľné sú jeho súdy a aké nepochopiteľné jeho cesty. Veď kto poznal Pánovo zmýšľanie? Alebo kto bol jeho radcom? Alebo kto mu vopred niečo dal, aby mu to bolo treba odplatiť? Veď z neho, prostredníctvom neho a pre neho je všetko. Jemu sláva na veky. Amen. (Biblia: Rim. 11. 33-36.)

Použité pramene:

Publikácia: Jozef Tiso (1887 – 1947) Životopisný profil, Milan S. Ďurica

Televízna relácia RTVS: Pošta pre teba

Biblia