Milan Lehotský

Slávne mestá sveta ďakujú za svoju slávu, moc a význam predovšetkým prírodným podmienkam, ako: významná poloha na rieke či u mora, alebo križovatka veľkých dopravných ciest či krása prírody; naproti tomu najslávnejšie a najvýznamnejšie mesto sveta – Jeruzalem, sa nemôže popýšiť ani jednou z týchto prírodných daností.

Leží osamelo v púšti, vybudované na tvrdej skalnatej pôde, bez bohatej vegetácie, bez rieky a nehľadiac na malý prameň Gihon i bez vodných zdrojov, k tomu ešte aj ďaleko od medzinárodných dopravných ciest, a bez vlastného letiska.

Čo je teda tým dôvodom, prečo Jeruzalem, tak prostý všetkých predností, ktorými sa honosia iné metropole, je tým mestom, o ktoré sa najviac bojovalo, bojuje a bude bojovať.

Za svoje výsostné postavenie vďačí iba jedinému:

Božiemu večnému vyvoleniu.

Je známe, že pre Židov, kresťanov a moslimov je Jeruzalem dôležitým mestom. Čo však majú s Jeruzalemom spoločné iné národy s inými náboženstvami? A predsa pre celú rodinu národov združenú v OSN leží Jeruzalem, hlavné mesto Izraela, v ohnisku diania. O žiadnej inej zemi nevydala OSN toľko rezolúcií, ako o Izraeli a Jeruzaleme. Kladieme si otázku, čo má spoločného s Jeruzalemom Angola v Afrike či Brunei v Ázii, Aljaška v Severnej Amerike alebo Uruguaj v Južnej Amerike – a predsa hlasujú proti Izraelu, akoby Izrael bol ich znepriateleným susedom.

Nepriateľstvo protivníkov Izraela sa však v prvom rade obracia proti Bohu Abraháma, Izáka a Izraela. A platí to aj opačne:

naša solidarita s Izraelom platí predovšetkým jeho Bohu.

Kto je proti Božím zasľúbeniam, stavia sa proti Božej vôli a proti Bohu.

Keď Boh konfrontuje človeka alebo národ, robí tak skrze svoje Slovo, a On sám si zvolí vec, na ktorú sa zameria. Tak napr. pri Adamovi to bolo ovocie stromu. Nech je to už akákoľvek vec, za ňou leží Božia konečná požiadavka podriadenosti sa a poslušnosti Jeho Slovu.

Podobne je to aj so súdom národov. Boh sa sám rozhodol: Jeho zámerom je obnova Izraela. Zdá sa, že pri sústredení sa na Izrael si Boh zámerne vyvolil ľud, ktorý je očividne slabý a ktorý bol neustále odmietaný inými národmi. Týmto spôsobom rozhodnutie, ktoré urobí každý národ ohľadom Izraela, bude sotva zatemnené možným zvažovaním skúseností alebo materiálneho osobného záujmu.

Takto zostáva len jeden nemenný a dostatočný dôvod pre národy, ktoré sa rozhodnú pripojiť sa k Izraelu:

Boh jasne zjavil vo svojom Slove, že má v úmysle obnoviť Izrael a že požaduje, aby všetky ostatné národy spolupracovali s Jeho zámerom.

Každý národ, ktorý odmieta túto komunikáciu Božieho Slova, v konečnom dôsledku odmietol samotného Boha a musí znášať následky.

Princíp súdu národov sa neobmedzuje len na Starú zmluvu. V Novej zmluve (Evanjelium podľa Matúša 25. kapitola) sám Ježiš zjavuje, že keď sa vráti v sláve ako Kráľ, aby ustanovil svoje Kráľovstvo, bude súdiť národy tým istým princípom.

V podobenstve, ktoré možno presnejšie nazvať proroctvom, Ježiš používa prirovnanie pastierov oddeľujúcich svoje ovce od svojich kozlov. Otázka, ktorú si pri tomto súde treba položiť znie:

Ktoré národy budú počítané za hodné mať účasť na Kráľovstve (v súčasnej terminológii: v jadre), ktoré Ježiš ustanoví, a ktoré národy budú z neho vylúčené?

Princíp, podľa ktorého sú „ovce“ oddelené od „kozlov“ je jednoduchý:

je to spôsob, ako jednali s Ježišovými bratmi.

Národy označené ako „ovce“ im preukázali milosrdenstvo kdekoľvek sa s nimi stretli, keď boli v situácii núdze – či to bol hlad, smäd, keď boli cudzincami, nahí, chorí alebo uväznení. Naopak, v podobnej situácii národy označené ako „kozly“ im nepreukázali milosrdenstvo. V každom prípade Ježiš prehlasuje, že spôsob, akým tieto národy jednali s Jeho bratmi, je považovaný za spôsob, ako jednali so samotným Ježišom.

Nová zmluva ukazuje, že Ježišovi bratia spadajú do dvoch kategórií: tí, na základe tela a krvi; a tí, ktorí sú Jeho oddanými učeníkmi. Teda môžu byť považovaní aj za kresťanov, aj za Židov. Ak to chápeme týmto spôsobom, princíp oddelenia oviec od kozlov sa priamo vzťahuje na obdobie, v ktorom práve teraz žijeme.

Ježiš tým zachytil všetky podstatné časti toho, čím sa prejavuje súčasná politická scéna. Dva aspekty tohto stavu sú obzvlášť dôležité.

Po prvé, najkontroverznejšou a rozkolnou záležitosťou v dnešnej svetovej politike je štát Izrael. Opozíciu voči Izraelu vedie blok moslimských národov, ktoré nielenže odmietli uznať existenciu Izraela, ale ktoré sa v skutočnosti zaviazali k jeho zničeniu. Tieto národy majú viac vplyvu, než by normálne mali, pretože majú pod kontrolou hlavný podiel svetových zásob ropy, na ktorých sú závislé všetky moderné národy.

Amin al-Husseini, Mufti Jeruzalema:

Vyhlasujem týmto Svätú vojnu, moji moslimskí bratia!

Vraždite Židov! Všetkých zlikvidujte!

Kráľ Faisal zo Saudskej Arábie:

Arabi sú pripravení obetovať až 10 miliónov svojich občanov, aby zničili Izrael. Izrael je pre arabský svet niečo ako zhubný rakovinový nádor. Našou jedinou záchranou je Izrael bezo zbytku zničiť!

Arafat v rozhovore pre Washington Post:

Cieľ nášho boja je privodiť koniec Izraela. Tu neexistujú žiadne kompromisy! My sme tá generácia, ktorá dosiahne k Stredozemnému moru a vztýči nad Tel Avivom palestínsku vlajku.

Mier pre nás znamená zničenie Izraela!

Prehlásenie Islamskej konferencie v Mekke:

Rozhodli sme sa, že povedieme džihád (Svätú vojnu) všetkými prostriedkami, ktoré máme k dispozícii, aby sme oslobodili obsadené územia, aby Jeruzalem zase stál pod Mohamedovou zvrchovanosťou.

Kým neobvyklá kontrola komunistov v bývalom Sovietskom zväze bola zlomená, neúprosný antisemitizmus je stále značne rozšírený v tejto oblasti. Títo nepriatelia Izraela sú tak agresívny v tlakoch, ktoré uplatňujú, že je stále ťažším pre ostatné národy uplatňovať politiku naklonenú voči Izraelu alebo dokonca len zachovať postoj neutrality.

A preto tie národy, ktoré budú pokračovať v podporovaní Izraela, to nebudú viac robiť na základe svojho osobného materiálneho záujmu, ale na základe morálneho a duchovného presvedčenia. To bude zásadným aspektom správania sa, požadovaným k tomu, aby mohli byť kvalifikované pre miesto v kráľovstve Krista na Zemi.

Druhý kritický prvok v súčasnej svetovej politike je to, že ideológia islamu a komunizmu, ktoré stoja v opozícii voči Izraelu, sú rovnako dve najsilnejšie duchovné sily, ktoré dnes odporujú kresťanstvu. Obidve sú zaviazané svojou doktrínou k dosiahnutiu konečnej svetovej vlády. Ak by sa to niektorej z nich podarilo, znamenalo by to koniec kresťanstva.

Tretia sila, ktorá povstáva a stavia sa na odpor Izraelu, je svetský humanizmus. Táto sila je najľstivejšia, nakoľko hovorí o jednote a pokoji, ale odporuje Božej zvrchovanosti a zámerom, ako je to stanovené v Písmach týkajúcich sa Izraela. Táto sila stále viac a viac ovplyvňuje národy Západu, ako aj samotný Izrael, a pripravila scénu narastajúceho tlaku na Izrael, aby sa vzdal svojej krajiny, ktorá mu je zasľúbená Bohom v Jeho zmluve s Abrahámom, výmenou za „pokoj“ s jeho arabskými susedmi.

Avšak uprostred týchto anti–biblických tlakov, Božie prorocké Slovo naďalej formuje smerovanie histórie. Navzdory boju islamskej a komunistickej ideológie proti Božiemu Slovu, bez toho, aby si to uvedomovali, obidve sú len nástrojmi k Jeho naplneniu. Nakoľko ako obrovský pár klepiet pôsobia po celom svete nútiac kresťanov a Židov, aby sa dali dokopy. Týmto spôsobom sú nápomocné k ukončeniu stáročia dlhému rozdeleniu medzi „Ježišovými bratmi“ – tými, ktorí sú narodení podľa Ducha a tými, narodenými podľa tela.

Mocné duchovné obnovenie ovplyvňujúce kresťanskú Cirkev po celom svete spôsobilo, že kresťania z rôznych pozadí sa vracajú k svojim biblickým koreňom. Takto zistili, častokrát na ich vlastné prekvapenie, že tak v Starej zmluve ako aj v zmluve Novej, tieto korene majú židovský pôvod.

Na strane druhej, štát Izrael, konfrontovaný odpadnutím mnohých svojich bývalých politických spojencov si začína uvedomovať – s nie menším prekvapením, že svojich najpevnejších a najvplyvnejších priateľov v dnešnej dobe nachádza po celom svete medzi kresťanmi, ktorí sú verní biblickému odkazu.

Týmto spôsobom je jasne vymedzené smerovanie pre konečný konflikt, ktorý vyústi do Božieho kráľovstva na Zemi. Bohom ustanovení predstavitelia tohto Kráľovstva, tak kresťania ako aj Židia, zistia, že si stoja bok po boku. A všetky sily, ktoré odporujú Božiemu kráľovstvu sa stavajú proti nim.

Na javisku ľudskej histórie sú konečné fázy konfliktu opísané v troch posledných kapitolách biblickej knihy proroka Zachariáša. V prvej kapitole Pán predstavuje samého seba v celej svojej všemohúcnosti a vševedúcnosti, Zachariáš 12.1:

Výrok. Slovo Hospodinovo o Izraeli – znie výrok Hospodinov, ktorý rozvinul nebesá a založil zem a sformoval ducha v človeku.

Boh tu uvádza dva dôvody, prečo môže kontrolovať, ale aj predpovedať smerovanie histórie.

Po prvé, lebo je Stvoriteľom neba a Zeme, ktorý naďalej ovláda všetko čo stvoril.

Po druhé, lebo sformoval ducha človeka v jeho vnútri; pozná myšlienky a úmysly všetkých ľudí. Žiadny jednotlivec ani národ nemôže sformovať akýkoľvek plán, ktorý by bol pred Pánom ukrytý.

Ďalej Boh určuje javisko konečného konfliktu, Zachariáš 12.2:

Hľa, urobím Jeruzalem opojnou čašou pre všetky okolité národy, a Júda bude obliehaný práve tak ako Jeruzalem.

Centrálnou záležitosťou, okolo ktorej sa tento konflikt koniec koncov točí, je podľa proroka mesto Jeruzalem – čo korešponduje so súčasnou situáciou vo svetovej politike. Každý, kto pozná najvnútornejšie presvedčenie židovského ľudu si môže byť istý jednou vecou. Izrael sa nikdy dobrovoľne nevzdá kontroly nad Jeruzalemom.

Zachariáš pokračuje v opise „všetkých okolitých ľudí“. To sú samozrejme všetky moslimské národy Stredného východu, pre ktorých sa Jeruzalem pod židovskou kontrolou stal „čašou, ktorá im spôsobuje potácanie“.

Jeruzalemský preklad Biblie interpretuje túto frázu „opojný pohár“ – nápoj, ktorý je taký opojný, že národy, ktoré ho ochutnajú už viac nikdy nebudú mať plnú kontrolu nad svojimi činmi. Nie sú viac schopní racionálne konať, ale sú ako ľudia, ktorí sú opití alebo nadrogovaní.

Pretože s opitými ľuďmi nie je možné vyjsť s logikou a rozumom, nevedú diplomatické jednania k ničomu. Opakovane sa Izraelčania i iní politici pokúšali odviesť moslimov od teroristického šialenstva. Ale s opitými ľuďmi nemožno jednať. A pretože sa to medzičasom už mnohým politikom ujasnilo, požadujú od Izraela, aby mal na týchto opilcov ohľad, t.j. aby uzavieral stále ďalšie kompromisy, len aby sa to vyčíňanie tých opitých moslimov upokojilo.

Politika kompromisov má však na celý tento blízkovýchodný konflikt opačný efekt, pôsobí totiž ako voda na mlyn, a je pre nepriateľov Izraela povzbudením v ich presvedčení, že ich krvavé úsilie speje k naplneniu ich konečného cieľa.

Nuž, s politikou poklonkovania a ústupkov máme neblahú osobnú skúsenosť i my, žijúci dnes v bezpečí srdca Európy, keď sa zlo raz opäť zakrádalo pri dverách nášho národa, a západné spojenecké mocnosti Česko–Slovensku v tzv. mierotvornej Mníchovskej dohode v konečnom dôsledku nadiktovali, ako otvoriť tomuto zlu dvere.

Nuž nie náhodou sa stali u Palestínčanov a Arabov bestsellermi Hitlerov „Mein Kampf“, ktorý bol vydaný v Ramalláhe, a antisemitská kniha Henryho Forda „ Svetové židovstvo“. Spoluzakladateľ a duchovný vodca Hamasu šejk Jassin (ktorého aura aj po jeho smrti stigmatizuje Palestínčanov), prehlásil:

Kvôli Jeruzalemu rozpútame ten najväčší celosvetový požiar, taký holocaust, ktorý všetky doterajšie zatieni.

Jeden mučeník v Jeruzaleme má cenu sedemdesiatich, ktorí inde na svete idú pre Alaha na smrť!

V knihe Zachariáša 12.3 – Boh ďalej oznamuje rozšírenie konfliktu:

A stane sa toho dňa, že urobím Jeruzalem ťažkým balvanom pre všetky národy; všetci, čo ho budú dvíhať, sa veľmi doráňajú, hoci sa zhromaždia proti nemu všetky národy zeme.

V druhom verši Zachariáš hovorí o „všetkých okolitých ľuďoch“, t.j. o arabských štátoch Stredného východu. Pre nich je Jeruzalem „opojným kalichom“. Tu v treťom verši pokračuje pridávajúc „všetky národy Zeme“. Pre nich bude Jeruzalem „nepohnuteľnou skalou“ a každý kto sa pokúsi ňou pohnúť, poraní sám seba.

Toto Jeruzalemom spôsobené opojenie je príčinou izraelsko–palestínskeho konfliktu, ktorý sa pre všetky národy reprezentované OSN stáva ťažkým vzpieračským kameňom, ktorým by radi pohli. Márne sa však OSN snaží tým kameňom pohnúť. Ten ťažký kameň, ktorý sa všetkým národom stáva bremenom, je prehlásenie Izraela, že Jeruzalem je jeho večné a nedeliteľné hlavné mesto.

Podobne ako nepravá matka, ktorá stála pred Šalamúnom, niektorí svetoví vodcovia by radšej rozťali mesto Jeruzalem na dvoje a polovicu by dali Palestínčanom namiesto toho, aby podporili historické právo židovského ľudu a národa Izrael na nedeliteľné mesto, ktoré im dal Boh. Myšlienka rozdelenia Jeruzalema na dve hlavné mestá bola iba pred niekoľkými rokmi nevysloviteľná. Teraz sa politici a novinári zaoberajú otázkou „kedy“, nie otázkou „či“.

Boh však bude mať posledné slovo nad národmi sveta, ktoré nepodporujú Jeho prorocký plán pre Jeruzalem.

Tak ako Boh použil Jeruzalem a Izrael ako štandard v starodávnych dňoch, aby zistil, či národy porozumeli a podporovali Jeho program riešenia pre svet, dnes opäť používa znovu zhromaždený Izrael a mesto Jeruzalem, teraz hlavné mesto znovu zriadeného židovského štátu, ako prorockú skúšku.

Je smutné, že väčšina svetových vodcov (doposiaľ žiaľ i vrátane vrcholných predstaviteľov Slovenskej republiky) sa viac zaujíma o získanie narastajúceho vplyvu, moci a bohatstva ako časti Nového svetového poriadku a dištancujú sa od toho, čo vidia ako „zastaralé“ biblické pasáže a zasľúbenia.

Božie volanie ku všetkým ľuďom a národom, aby Ho nasledovali a tiež Jeho večný program, môže skoro skončiť neočakávaným súdom nad tými, ktorí si vybrali, že ho budú ignorovať.

Buďme uistení, že tí, ktorí stoja v opozícii voči Božiemu jasnému volaniu k pokániu vrátane ich postoja voči židovskému ľudu a mestu Jeruzalem v týchto posledných dňoch, budú súdení Pánom. Je to viac než len politické gesto. Pre národy je to predzvesť toho, ako idú duchovne dohromady s Božím Slovom. On má prorocký plán, ktorý napĺňa.

Bez ohľadu na snahy znovu rozdeliť Jeruzalem, potrebujeme si udržať náš vlastný silný postoj v prospech Božieho prorockého plánu a pripraviť toto mesto na príchod Mesiáša. Prirodzene môžeme očakávať, že svet sa proti tomu postaví.

V Jeruzaleme už opäť znie trúba. Je to volanie dať do poriadku náš duchovný dom. Je to tiež výzva pre Jeruzalem. Zatiaľ čo národy sveta sa chystajú na boj, my – národ slovenský stojme v podpore a v modlitbe za ľud a národ Izraela s hlavným mestom Jeruzalemom. Je to Jeruzalem, kam príde Mesiáš. Nech sme všetci pripravení.

V knihe Zjavenia Jána 22.13 sám Ježiš prehlasuje, že je „Alfa i Omega“ celej histórie. Ako Alfa dal históriu do pohybu. Od toho času iné osoby a predstavitelia zohrali ich rôzne úlohy. Ale keď príde koniec, bude to opäť Ježiš, ktorý sa znovu zjaví ako Omega a privedie históriu k jej zavŕšeniu určenému Bohom.

V tomto zavŕšení, spretŕhané pramene histórie sú zjednotené. Neviditeľné sa stáva viditeľným, duchovné sa prelína s prirodzeným. Proroctvo sa stane históriou. Napísané slovo Písma sa spojí s osobným Slovom – Pán bude učinený zjavným. Ich spojenie dokončí plné naplnenie posledného slova o Strednom východe.

V tejto záverečnej epizóde sú všetci herci v dráme ustanovenia Božieho Kráľovstva na Zemi privedení spoločne na javisko. Je to presne to isté javisko, na ktorom sa odohrali všetky predošlé kritické situácie tej istej drámy:

je to Jeruzalem a hory, ktoré ho obklopujú.

Anjelské zástupy, oslávení svätí a zachovaný zbytok Izraela zaujmú svoje náležité postavenie.

Avšak ústredná postava, ktorá zatieňuje všetko ostatné a priťahuje ostatných k sebe samému, je Mesiáš, Kráľ.

Takto Nebo potvrdí vyznanie, ktoré si každý verný Žid zachoval počas dlhých storočí – dokonca aj na ceste do plynovej komory alebo krátko pred svojim upálením na hranici:

Verím dokonalou vierou v príchod Mesiáša;

a keby meškal, aj napriek tomu budem čakať každý deň, že príde.

Čo môžeme urobiť my?

V Žalme 122.6 sme volaní „modliť sa za pokoj Jeruzalema“, uvedomujúc si, že to, za čo sa modlíme, je Boží pokoj, aby prišiel podľa Jeho plánu. Naplnenie modlitby za Jeruzalem by požehnalo všetky krajiny a všetkých ľudí.

Pokoj celého sveta skutočne závisí na pokoji Jeruzalema.

V dokončení tohto plánu leží jediná nádej pre svet.

Áno, Jeruzalem je Mesto Božie a nájde svoj pravý pokoj a bude aj chválou na zemi, a tak sa naplní Bohom predpovedané Slovo. Amen.

Príď, Pane Ježišu.

Použité pramene:

Biblia;

Zasľúbená zem, Derek Prince;

Lekcie z biblickej zeme, Clarence H. Wagner;

Jeruzalém – ohnisko dění, Ludwig Schneider.