Milan Lehotský

KĽDR je jednou z najčudnejších krajín sveta, ako výsledok geopolitických machinácií svetových mocností a následných storočných utrpení, dôsledok ktorých je národná paranoja.

Či už to bola okupácia kórejského polostrova Japoncami v prvej polovici 20. storočia, na základe troch medzinárodných zmlúv Japonska s Veľkou Britániou, Ruskom (Portsmouthský mier), USA (Taft-Kacurove memorando), ktorí páchali na kórejskom obyvateľstve množstvo zločinov, a všetky protesty zo strany Kórejcov boli japonskou vládou tvrdo potlačené. Počas nich bolo mnoho kórejských kresťanov ukrižovaných alebo zaživa upálených v kostoloch.

Japonci sa pokúsili zničiť kórejský národ. Povinným sa stalo uctievanie šintoistických svätýň. Školské osnovy sa radikálne zmenili a zrušilo sa vyučovanie v kórejčine. Samotná kórejská kultúra sa stala ilegálna. V novinách bolo zakázané publikovať v kórejčine, bolo zakázané študovať kórejskú históriu na univerzite, kórejské texty boli ničené, pálené alebo postavené mimo zákon.

Či už to bola smrtonosná ideológia komunizmu stalinského typu resp. monolitický myšlienkový systém Čučche pretrvávajúci až do dnes, ako dôsledok rozdelenia polostrova po porážke Japonska podľa ideologického kľúča pod sovietsko-americkým dohľadom: Na južnú časť okupovanú Američanmi a severnú časť okupovanú Sovietmi.

Nakoľko Sovietsky zväz potom odignoroval Dočasnú komisiu OSN zriadenú Valným zhromaždením OSN pre Kóreu v roku 1947 ohľadne dohľadu nad priebehom slobodných, demokratických volieb, a zinscenoval voľby, v ktorých 99% obyvateľov hlasovalo pre jednotnú kandidátku tzv. demokratickej fronty: 9. septembra 1948 bola vyhlásená Kórejská ľudovo demokratická republika na čele s Kim Il-sungom. Hlavný cieľ KĽDR bolo zjednotiť celú Kóreu pod komunistickú vládu.

Okamžite po založení štátu začal Kim Il-sung vyjednávať s hlavnými komunistickými diktátormi svojej doby, Stalinom a Mao Ce-tungom, o napadnutí svojho južného suseda – Kórejskú republiku. Bol teda priamym iniciátorom kórejskej vojny v rokoch 1950-1953 a nesie hlavnú zodpovednosť za miliónové obete.

Vo vojne bolo zabitých, zranených alebo nezvestných 2,5 milióna Kórejcov, zomrelo viac ako 33 tisíc Američanov a 3 tisíc príslušníkov vojsk OSN. Zabitých alebo zranených bolo tiež okolo 900 tisíc Číňanov. Po troch rokoch vojny zostala deliaca čiara medzi Kóreami skoro tam kde bola pred vojnovým konfliktom – trochu severnejšie od 38. rovnobežky.

Vojenské akcie boli v roku 1953 ukončené len na základe zmluvy o prímerí a mierová zmluva nebola dodnes uzatvorená, takže formálne sú obidva štáty stále vo vojnovom stave. Demilitarizované pásmo vybudované medzi Kóreami je často označované ako najostrejšie strážená hranica na svete.

V priebehu kórejskej vojny a v dekáde po jej skončení Kim Il-sung a jeho klika zlikvidovali všetkých oponentov, zakázali náboženstvo a kampaňou čchollima od roku 1958 začali decimovať hodnotový systém severokórejského obyvateľstva. V období rokov 1945-1958 nechal povraždiť, popraviť alebo uväzniť všetky významné osobnosti, vrátane predstaviteľov náboženských obcí v krajine a proti všetkým veriacim zaviedol tvrdé represálie.

Došlo k najhoršiemu ťaženiu proti kresťanom v 20. storočí. Do tej doby tvorili kresťania 13% z celkového počtu obyvateľstva a Pchjongjang bol kedysi nazývaný „Jeruzalem Východu“. V duchovnom vákuu, ktoré nastalo, zaviedol monolitický myšlienkový systém Čučche.

Táto nová filozofia v preklade znamená niečo ako „sebestačnosť“, ktorá je určitou formou náboženstva a akousi znetvorenou podobou kresťanstva. Kim ako syn kresťanských rodičov a dokonca čoby vnuk kresťanského pastora, prehlásil seba najvyšším vodcom a božstvom a svojho syna prehlásil za božieho syna, čím ho defacto postavil na miesto Ježiša. Jeho synovi Kim Čong-ilovi bola priradená božská interpretácia ideológie Čučche.

Kim k ovládaniu ľudí manipuloval biblickým posolstvom s cieľom vytvoriť štátne náboženstvo. Kde Biblia hovorí o uctievaní a klaňaní sa Bohu a nikomu inému, dosadilo severokórejské štátne náboženstvo Kim Il-sunga. Ak hovorí Písmo o Desatore prikázaní, potom severokórejská ideológia zmieňuje Desať princípov.

Týchto Desať princípov musí každý občan poznať naspamäť. Tieto princípy spoločne s ďalšími 65 klauzulami detailne popisujú, ako má každý Severokórejec žiť. Občania sú hodnotení podľa toho, do akej miery tieto nariadenia ovládajú.

Severokórejci ešte i dnes horlivo uctievajú Kim Il-sunga, a to podľa článku 1. časť 1. straníckeho zákonníka. Po viac ako pol storočia je obyvateľom KĽDR vymývaný mozog takým spôsobom, aby všetku vieru vkladali do slov a činov obidvoch Kimov.

Čučche sprevádza deti počas celej ich školskej dochádzky. Je od nich požadovaná bezmedzná oddanosť tejto ideológii a akákoľvek neposlušnosť v tejto záležitosti je nemilosrdne trestaná. Nedeliteľnou súčasťou je učenie, že každý občan je povinný hlásiť akúkoľvek aktivitu, ktorá je v rozpore so štátnym zriadením. Deti sú v škole navádzané, aby donášali na svojich príbuzných a susedov a všetko podozrivé okamžite hlásili.

Každé stretnutie mládeže sa začína a končí spoločnou piesňou k oslave veľkého vodcu. Na záver stretnutia prednášajú túto modlitbu:

Môj otče, môj veľký vodca, nasledujem ťa, zachovám vernosť tebe jedinému.

V Desiatich princípoch sú uvedené aj nasledovné slová:

Som Kim Il-sung, tvoj pán a boh. Nebudeš mať iného boha mimo mňa. Neurobíš si pre seba obraz ničoho, čo je na zemi alebo na nebi. Nebudeš sa klaňať žiadnym modlám, len mne, svojmu bohu, Kim Il-sungovi.

Severokórejci nemajú takmer vôbec žiadnu slobodu. Preto sa niet čomu diviť, že po tak masívnom zdecimovaní duše národa, nenašli v sebe sily na odpor a jedinou revoltou bol a je únik z dosahu boha Kim Il-sunga, či už v podobe úteku za hranice, či už v podobe samovraždy.

Samozrejme propaganda vládnej mocenskej štruktúry k vlastným ľuďom presahuje hranice vlastného štátu, keď vykresľuje zahraničie a jeho mentora USA na základe neustáleho opakovania hrôz a zverstiev počas kórejskej vojny, kedy po bombardovaní Američanmi zo sto najväčších miest KĽDR nezostalo vôbec nič, v Pchjongjangu zostali dve budovy, straty na životoch boli obrovské, a ľudia na konci vojny žili v jaskyniach či v norách.

Holým faktom je, že jednotky vyslané do Kórey z USA používali určitý čas taktiku „Najskôr strieľaj, potom sa pýtaj“ proti každému civilnému utečencovi blížiacemu sa k americkým pozíciám. Vzhľadom k fanatickému odporu protivníka bola použitá stratégia, neskoršie nazvaná „Ridgwayov mlynček na mäso“, podľa veliaceho gen. Ridgwaya.

Jednalo sa o líniu vojsk od pobrežia k pobrežiu, ktorá za leteckého a delostreleckého bombardovania pomaly postupovala na sever. KĽDR je rozlohou porovnateľná s Českou republikou a bolo na ňu zhodených toľko ton bômb, ako na celom pacifickom bojisku počas druhej svetovej vojny.

Súčasný režim dodnes vlastných ľudí straší, že Južná Kórea chce násilne vojensky zjednotiť polostrov, a že Američania sa pripravujú na začatie tejto vojny. Sovietsky zväz však už dávno neexistuje a Severnú Kóreu nemá kto podporovať. Logickou odpoveďou na to bol teda severokórejský jadrový program, nakoľko história dosvedčuje, že jadrové zbrane garantujú bezpečnosť, lebo ak ich máte, nik na vás konvenčne nezaútočí. Preto ich Severná Kórea dlho túžila mať a nakoniec nejaké vyvinula.

V roku 1994 síce bola dohoda s Američanmi, že Severná Kórea zastaví vojenský jadrový program a západný svet im za to postaví jadrovú elektráreň, Severná Kórea však dohodu neplnila. V súčasnosti majú nejaké primitívne jadrové zbrane a ich účel je len čisto odstrašujúci. Občas pohrozia útokom na Južnú Kóreu, na Japonsko, na USA, čo je súčasť propagandy, no skutočné útoky nie sú reálne.

Týmito slovami charakterizuje Michal Vodrážka, analytik Asociácie pre medzinárodné otázky, ktorý prežil v KĽDR niekoľko rokov života, ako to v tejto krajine naozaj vyzerá, a dodáva:

Takto sa Severnej Kórei venuje svetová diplomacia, pre Číňanov je to karta, pre Američanov zámienka mať základne na severovýchode Ázie a pre médiá je to ohromný zdroj na články.

Na otázku, či je možné režim podobný tejto krajine zmeniť alebo zlikvidovať, aby to bola slobodná krajina, ktorá nehladuje, odpovedal:

Otázne je, či o to má vôbec niekto záujem. USA majú v súčasnosti 25-tisíc vojakov na základniach v Južnej Kórei, ďalšie desaťtisíce v Japonsku. Vojakov tam majú, samozrejme, kvôli Číne. Pre argumentovanie pred obyčajným Juhokórejčanom a obyčajným Japoncom je však jednoduchšie vysvetľovať budovanie protiraketovej obrany tým, že nevypočítateľná Severná Kórea môže kedykoľvek zaútočiť.

Miestami sa zdá, že im severokórejský režim vyhovuje. Američania aj Južná Kórea tam v deväťdesiatych rokoch dodali veľmi veľa humanitárnej pomoci, čím pravdepodobne udržali pri živote tamojší režim. Možno bol naozaj záujem mať nejakého strašiaka.

Pamätá teda skutočne niekto na zotročených ľudí vo zvrátenom systéme KĽDR?

Keď Ji Park prešiel prvý raz cez zamrznutú rieku Tuman z KĽDR do Číny, urobil tak iba preto, aby si zachránil vlastný život. V zúfalom úteku pred represívnym a krutým komunistickým režimom a všadeprítomným hladomorom sa Ji rozhodol radšej riskovať život pri ilegálnom prekročení hranice než v KĽDR pomaly umierať hladom.

Keď ale Ji neskoršie prechádzal rovnakú hranicu druhý krát – tento raz však už opačným smerom – robil tak v nepotlačiteľnej túžbe zachrániť druhých. Vyzbrojený dvesto evanjelizačnými traktátmi sa vrátil do KĽDR, aby svojich krajanov zoznámil so zvesťou o novom živote, ktorý objavil medzi čínskymi kresťanmi. Jiove rozhodnutie vrátiť sa domov ho nakoniec stálo niekoľko rokov života, avšak on tak urobil, ako by uposlúchol vyššie povolanie.

Nikdy som nebol v armáde, ale v tej dobe som sa cítil ako nejaký zvláštny vojak,

prehlasuje Ji.

A za toho sa považujem dodnes, vojakom v Božej službe, zvláštnym vojakom pre evanjelizačnú prácu.

Keď sa dostal do Číny, bol Ji neustále naplnený úzkosťou, lebo dobre vedel, čo by ho v KĽDR mohlo čakať. Tá trocha relatívnej slobody, ktorú v Číne prežíval, bola neskonale lepšia, ako čo poznal vo svojej krajine. Zo všetkého najviac sa pochopiteľne obával toho, aby ho nechytila čínska polícia a nedeportovala naspäť do KĽDR, kde by ho čakalo dlhoročné väzenie a v horšom prípade i poprava. Avšak jedného dňa za ním prišla staršia žena, ktorá mu dala podivnú radu:

Choď do kostola,

povedala Jiovi. A tak sa Ji, súčasne zvedavý i vystrašený prvýkrát vybral na bohoslužby do neďalekého kostola.

Keď som predtým počul o kostole alebo kresťanstve, naplnila ma vždycky akási tieseň,

prehlasuje Ji. V našej krajine nám ustavične tlačili do hlavy, že cirkev alebo kresťanstvo je synonymom zla.

Deti v KĽDR sa učia, že misionári, a najmä tí americkí, ich chcú uniesť, vysať im krv a zabiť ich. Ji však v Číne zakúsil niečo celkom odlišného.

Keď som vošiel do kostola, privítal ma istý človek a spýtal sa ma:

Ste zo Severnej Kórey?

A ja som mu odpovedal:

Áno,

spomína si Ji. Tento muž potom zavolal pastora a sním prišiel i jeden zo starších zboru. Najprv sa ma pýtali, z akého dôvodu som zo Severnej Kórey utiekol a prečo som prišiel do ich kostola. A ja som im dokázal povedať iba:

Zachráňte ma!

Ji sa potom ešte veľmi krátko stretol asi s desiatimi Severokórejcami, ktorí v tomto zbore takisto našli útočisko.

Zistil som, že toto spoločenstvo je skutočne zamerané na pomoc utečencom z našej krajiny,

prehlasuje Ji. Skoro po tom Ji obdržal vlastnú Bibliu a tiež sa naučil svoje prvé modlitby. Avšak o Bohu toho vedel stále veľmi málo. V KĽDR sa Ji učil, že Kim Il-sung je ako boh, Kim Čong-il je ako Ježiš a Kim Čong-ilova matka Kim Čong-suk sa podobá Panne Márii. Ich portréty visia v každom severokórejskom obydlí.

Čítaním Písma sa však Jiovi podarilo postupne rozpoznať rúhavú opovážlivosť severokórejskej diktátorskej rodiny. Spočiatku mal Ji voči Biblii výrazné predsudky. Hneď s knihou Genezis značne zápasil, lebo v škole boli striktne vyučovaní evolučnej teórii. Prešiel preto priamo k Novému zákonu. Tam zas narazil na meno Ježiš, o ktorom ich na strednej škole učili, že pokiaľ budú veriť v náboženstvo Ježiša, dopadne to s nimi v živote zle, lebo Ježišove náboženstvo je vraj náboženstvo slabochov.

Keď sa ale do Nového zákona pozorne začítal, začínal si uvedomovať jeho hlbokú múdrosť. Najväčšiu trhlinu ale jeho dôvera v komunistickú ideológiu dostala vtedy, keď zistil, že Desať prikázaní má svoj pôvod v Biblii.

Ji vyrástol na výchove podľa Desiatich princípov severokórejskej ideológie.

Keď som porovnal Desať prikázaní z Biblie s nariadeniami našich vodcov z historického hľadiska, nebolo o čom uvažovať, Biblia bola najmenej dve tisícky rokov stará, zatiaľčo história Severnej Kórey len storočná. Bolo mi jasné, že Desať princípov bolo prevzatých z Biblie a pochopil som, že nás naša vláda podviedla.

Ji sa neskoršie pripojil ku skupine, ktorej sa hovorí Severokórejský evanjelizačný tím. Členovia mimo iného horlivo študujú Písmo a zaoberajú sa mnohými ďalšími duchovnými aktivitami. Po ukončení štúdia sa Ji nechal pokrstiť a neskoršie dokonca riadil zborový spevácky krúžok. Stal sa úplne iným človekom.

Bola to úplne neuveriteľná premena a bol som natoľko šťastný, že by som v tom čase skákal od radosti,

spomína Ji. Jedného dňa sa Ji dozvedel, že čínska polícia robí rozsiahli záťah na cudzincov a kontroluje ich osobné doklady. Čínska vláda deportuje chytených utečencov z KĽDR späť do ich krajiny. Tam na nich čaká v lepšom prípade väzenie či pobyt v pracovnom tábore. Veriaci v zbore, kde našiel Ji útočisko, preto začali usilovne premýšľať, ako by ho pred políciou ukryli. Ji však pojal iný úmysel.

Pôjdem evanjelizovať do Severnej Kórey!

To nemôžeš, zabijú ťa tam,

povedal mu pastor.

To nevadí, ja som pripravený zomrieť,

odvetil Ji.

Chcem ísť. Boh je so mnou. A dokiaľ bude so mnou, tak mu môžem slúžiť.

Čínsky pastor, ktorý bol napojený na kresťanov Severnej Kórei už veľa rokov, nakoniec súhlasil. Odovzdal Jiovi dôležité informácie o podzemnej cirkvi, avšak nedal mu z bezpečnostných dôvodov žiadnu konkrétnu adresu.

Pokiaľ ťa Ježiš povedie, dostaneš sa k tým pravým ľuďom,

dodal pastor. Ji sa najprv vydal k svojim nabližším, ktorých nevidel už dva roky. Doma našiel svoju tetu, babičku a tiež deda, ktorý bol členom komunistickej strany. Zatiaľčo sa jeho dedo vo vedľajšej miestnosti opil a po chvíli zaspal, pýtali sa teta s babičkou Jia na to, čo posledné dva roky robil. Ji im až do ranných hodín rozprával o Kristovi a obe ženy sa nakoniec rozhodli tiež prijať Ježiša za svojho Spasiteľa.

Budem veriť v Boha, pretože v neho veríš ty,

prehlásila babička.

To je dobre, babka, veríš v Boha rovnako ako ja a tak sme teraz v Kristovi brat a sestra,

odpovedal Ji.

Babička radostne pritakala, ale hneď vyjadrila zlovestnú predtuchu, že ich za to určite zabijú. Ji odpovedal, že sa odovzdal Kristovi s vedomím, že ho to môže stáť i život. Na druhý deň ráno sa Jiov dedko zvedavo vypytoval, o čom sa tak dlho do noci rozprávali. A keď sa dozvedel o hlavnej náplni rozhovoru, začal na Jia naliehať, aby aj jemu niečo o viere v Boha povedal.

Ako člen komunistickej strany by mal svojho vnuka ísť okamžite udať. Miesto toho dychtivo načúval jeho svedectvu a s radosťou prijal evanjelizačný traktát. Keď si ho prečítal, povedal Jiovi, že kedysi ako mladík a príslušník severokórejskej polície, niečo o kresťanstve rozprávať počul, ale vtedy tomu vraj vôbec nerozumel. Teraz mu však Ji podrobne objasnil podstatu viery v Krista a jeho dedko rovnako porozumel.

Akonáhle Ji povedal o Ježišovi svojej rodine, začal premýšľať, ako by mohol zvestovať evanjelium ďalším. Keď chodil po uliciach okolo svojho domova, bol prekvapený, ako mu naraz všetko pripadalo iné než predtým.

Vtedy, v čase pred mojim obrátením, na mňa všetci pôsobili rovnako, všetci sme vypadali ako mátohy a žobráci. Teraz som si pripadal, ako keby som sa ocitol v nejakom odlišnom svete. Pozoroval som okoloidúcich žobrákov a rôznych chudákov, a môjho srdca sa zmocňoval veľký smútok.

Ji začal hovoriť evanjelium niektorým ľuďom, ktorých stretol na ulici. Pri jednej príležitosti ponúkol evanjelizačný traktát trom ženám. Jedna z nich mu povedala, že počula o niekom, kto bol iba za prijatie takejto brožúrky odsúdený na pätnásť rokov do väzenia.

Nevedela som nikdy, čo znamená veriť v Ježiša, ale vždy ma to veľmi zaujímalo,

prehlásila tá žena.

Zo všetkého najviac pravdaže ženy priťahovala skutočnosť, že traktát očividne nepochádzal z KĽDR.

Sme nútené čítať iba naše noviny. Nesmieme pozerať televíziu ani počúvať rádio, prehlásila jedna zo žien. Máme naozaj len minimum informácií. Chcela by som, aby nám niekto povedal, ako máme žiť a kam ísť. Sme vám vďačné, že nám pomáhate pochopiť svet,

dodala ešte. Tieto tri ženy Jiovi tiež povedali, že dobre vedia, ako ich vláda neustále klame. Od založenia Kórejskej ľudovo demokratickej republiky v roku 1948 a menovaní Kim Il-sunga najvyšším vodcom sa každoročne prehlasuje, že v budúcom roku dôjde k znovuzjednoteniu krajiny s Južnou Kóreou. Každý rok vedenie krajiny tvrdí, že sa tak stane v „nasledujúcom roku“. A zakaždým rok uplynie a ich život je zasa o niečo ťažší.

Preto ľudia severokórejskej vláde už dávno neveria,

prehlásila najstaršia zo žien. Ľudia vidia, koľko mužov a žien končí kvôli viere v Ježiša vo väzení a koncentračných táboroch. A keď sú ľudia kvôli Ježišovi zatýkaní a zabíjaní, tak sa divia a pýtajú sa,

kto je to vlastne Ježiš?

Po trinástich dňoch Ji svoju evanjelizačnú výpravu ukončil a potom, čo o viere povedal svojim najbližším a ôsmim ďalším osobám, vrátil sa späť do Číny. Neskoršie ho ale predsa len zadržala čínska polícia a deportovala naspäť do KĽDR.

Tam bol Ji odsúdený k pätnásťročnému trestu v pracovnom tábore. Predpokladá sa, že v neľudských podmienkach týchto táborov, kde sú mučenie a popravy na dennom poriadku, sú uväznené státisíce ľudí. Z odhadovaného počtu 100 tisíc severokórejských kresťanov je ich pravdepodobne približne 30 tisíc vo väzení alebo v pracovnom tábore a mnohí už prišli o život.

Vo väzení mohol Ji hovoriť s ostatnými väzňami len veľmi obmedzene. S ďalšími väznenými kresťanmi si iba šepotom vymieňali rôzne biblické povzbudenia alebo len priateľské pohľady. Ji bol síce už po šiestich mesiacoch prepustený za dobré chovanie, avšak za krátku dobu bol zatknutý znovu a odsúdený k ďalším dvom rokom v pracovnom tábore

Tentoraz s ním v tábore ale zaobchádzali o poznanie horšie.

Dozorcovia boli očividne rozhodnutí, že ma postupne umoria hladom, lebo mi dávali schválne menej jedla než ostatným,

prehlasuje Ji.

Bol som vychudnutý na kosť a každú noc som mal hnačku.

Ji bol tiež často bitý, lebo pre telesnú slabosť nedokázal udržať pracovné tempo. Jedného dňa dostal behom práce silný záchvat s vykašliavaním krvi. V domnienke, že je na pokraji smrti, ho už dozorcovia netĺkli, ale zamkli v nejakej miestnosti. Jiov stav sa ale po chvíli opäť zlepšil. V tom čase začalo niekoľko väzňov plánovať útek. Jeden z nich povedal Jiovi, aby sa pridal k nim, že chcú utiecť do Číny.

O niekoľko týždňov potom sa naskytla vhodná príležitosť, keď Ji s ďalšími väzňami začal pracovať na kukuričnom poli, kde sa mohli lepšie pripravovať na útek.

Miesto Číny, kde sa obával opätovného zatknutia, sa však Ji nakoniec rozhodol utiecť do Južnej Kórey. To sa mu aj začiatkom roku 2015 podarilo. V Južnej Kórei našiel zamestnanie a pripojil sa k juhokórejskému tímu Hlasu mučeníkov.

Čo o Bohu viem, chcem premeniť v službe jemu a v prospech mojich krajanov,

prehlasuje Ji, ktorý teraz pracuje medzi utečencami zo Severu.

Chcem byť misionárom medzi svojimi krajanmi na akomkoľvek mieste, kde ma Boh pošle.

Stratégia misie Hlasu mučeníkov v službe Severokórejcom zahŕňa metódy, ktoré sa zameriavajú ako na utečencov, tak aj na tých, ktorí žijú vo vnútri krajiny. Snaží sa pracovať na obidvoch frontách. Najväčšou pomocou v službe sú však samotní utečenci.

Hlas mučeníkov spolupracuje s ďalšími partnerskými organizáciami, ktoré sa tiež sústreďujú na utečencov z KĽDR. Tieto evanjelizačné tímy často pôsobia medzi severokórejskými robotníkmi pracujúcimi v zahraničí. Títo sú v podstate svojou vládou prenajímaní do okolitých krajín, kde vykonávajú manuálnu prácu a väčšina ich mzdy ide do štátnej kasy. Robotníkom a ich rodinám potom zostane len zlomok zarobenej čiastky, ktorý však v porovnaní s pomermi v KĽDR, predstavuje aj tak veľkú sumu peňazí.

Pri iných príležitostiach spolupracuje Hlas mučeníkov s partnerskými organizáciami, ktoré pozývajú utečencov z KĽDR do svojich domovov alebo cirkevných zhromaždení. Tam sa im venujú a snažia sa im ukázať podstatu kresťanskej viery, nádeje a lásky.

Mnohí Severokórejci opúšťajú svoju krajinu (ilegálne, nie však na vždy) často len na určitú dobu a potom sa zas vracajú naspäť. Tí, ktorí uverili, potom tiež prinášajú evanjelium svojim rodinám. Niektorí z nich sa potom stanú pašerákmi Biblií, kresťanskej literatúry a rôznych dôležitých vecí, ktoré sú v KĽDR nedostatkové. Misia Hlasu mučeníkov okrem pašovania Biblií pripravila aj malé balíčky s najnutnejšími vecami, ktoré Severokórejci najviac postrádajú…

Použité pramene:

Bulletin, Hlas mučedníků 5-6 / 012, 2 / 016;

Dejiny Severnej Kórey, Wikipédia;

Ako to v tejto krajine (KĽDR) naozaj vyzerá? Michal Vodrážka (analytik Asociácie pre medzinárodné otázky v Prahe, ktorý sa špecializuje na Kórejský polostrov).