Milan Lehotský

História ľudstva a jednotlivých krajín plne preukázala, že obraz spoločnosti je iba viditeľným odrazom koncepcií a životných filozofií, ovládajúcich naše vnútro.

V 18. a 19. storočí, kedy spoločnosť naliehavo potrebovala zmenu, lebo oficiálna cirkev bola len karikatúrou prvej kresťanskej cirkvi a absolutistické monarchie vládnuce nad hlavami ľudí potláčali ľudské práva, začali intelektuáli tzv. moderné obdobie dejín vzburou proti týmto autoritám.

Vyliali však s vaničkou i dieťa. Títo filozofi väčšinou nenávideli Boha, vysmievali sa kresťanstvu a popierali duchovnú dimenziu. Odmietali ako existenciu Boha, tak i problém zla. Verili iba v človeka. Zo všetkého zla vinili spoločnosť, buržoáziu, kresťanstvo atď.

Kto formoval životný názor ľudstva v posledných generáciách

a dal svetu zmiešaninu filozofie, ktorá spôsobila,

že naša moderná spoločnosť je nemocná.

Dali nám však títo takzvaní „intelektuáli“, ktorí mali zmeniť svet a dať ľudstvu nové hodnoty a nové životné pravidlá, tiež správne životné filozofie?

Plody tejto filozofickej zmiešaniny, ktorá sa stala základom našej spoločnosti, ukázali, že sa strašlivo mýlili. Francois Voltaire, Jean Jacques Rousseau, Charles Darwin, Karol Marx, Friedrich Nietzsche, Sigmund Freud, Bertrand Rusell, Jean Paul Sartre a všetci ostatní, ktorí nahradili pápežov a prelátov a povedali ľuďom ako majú žiť a jednať – ako žili oni sami?

Strom sa pozná po ovocí

Francois Voltaire, apoštol sekulárneho humanizmu a kultu rozumu, ktorý učil, že svet zachráni osvietený rozum.

Človek, ktorý sa v našej dobe stal prototypom sebaistých sekulárnych humanistov, bol sám neistý, tápajúci a bez odpovedí na základné otázky života. Voltaire píše: „Neviem, ako som vznikol ani ako som sa zrodil. Celkove nepoznám príčiny toho, čo som v priebehu života videl, počul alebo cítil.“

Ku koncu svojho života píše jasnejšie, že verí v Najvyššiu bytosť. V roku 1778, keď ležal v Paríži nemocný a umierajúci, vo veku 83 rokov, povoláva katolíckeho kňaza, aby vypočul jeho spoveď. Cíti, že potrebuje Božiu milosť a odpustenie. Avšak kňaz mu rozhrešenie odmieta, iba ak by podpísal, že pevne verí v doktrínu katolicizmu. Voltaire odmietol.

Miesto toho napísal svoje vlastné vyznanie, ktoré odovzdal svojmu tajomníkovi Wagnerovi.

„Umieram, uctievajúc Boha, milujúc svojich nepriateľov, nemajúc nenávisti voči svojim nepriateľom, ale opovrhujúc poverou.“ Podpísaný Voltaire, 28. februára 1778.

Jean Jacques Rousseau, otec štátneho školstva a modernej výchovy, ktorý učil, že človek je od prírody dobrý, ale spoločnosť a prostredie ho skazili. V knihe o Rousseauovi (Lester G. Crocker) uvádza zoznam jeho perverzií a chorôb: „Bol to masochista, exhibicionista, neurotik, hypochonder, onanista, latentný homosexuál neschopný normálnych citov vrátane otcovského. Bol v rastúcej miere paranoidný, narcistný (zamilovaný do seba), obrátený do seba, čo ho pre jeho choroby činilo asociálnym. Bol plný pocitov viny, patologicky vystrašený, kleptoman, detinský, popudlivý a trpiaci.“

Charles Darwin, zakladateľ náboženstva filozofického materializmu a otec evolučnej teórie. Darwin na sklonku svojho života povedal:

„Bol som mladý muž s ideami, ktoré mali všetky rovnakú uniformu. Striasol som otázniky a rady a celý čas sa počudoval všetkému možnému. A k mojej hrôze zahoreli tieto idei ako požiar. Ľudia si z nich urobili náboženstvo.“

Karol Marx, samozvaný hovorca robotníckej triedy a jeho démonický „ráj“, ktorý zruinoval ekonomiku, morálku a životné prostredie.

Paul Johnson v knihe Intelektuáli hovorí: „Na Marxovi nie je nič vedeckého. V skutočnosti je vo všetkých dôležitých veciach antivedecký. Avšak Marx básnik má väčší význam, ako sa obvykle má za to, pretože jeho básnické výtvory boli úplne predchnuté jeho politickou víziou.“ V poslednej dobe sa bádatelia zaoberajúci sa Marxom začali viac zaujímať o jeho poéziu. Študujú jeho osobnosť a pôvod jeho revolúcie. Z týchto štúdií teraz vychádzajú šokujúce tvrdenia, že Karol Marx bol uctievačom Satana.

Z histórie vieme, že život všetkých známych ctiteľov Satana nakoniec skončil v nešťastí a mravnom marazme. Nie inak tomu bolo s rodinou Karola Marxa, ktorý v zúfalstve napísal Engelsovi:

„Aký nezmyselný a prázdny je život, ale ach, ako si človek praje žiť!“

Dve z Marxových dcér a zať spáchali samovraždu, vypráva A. Kunzli v knihe Karol Marx – A Psychogram.

Friedrich Nietzsche, priekopník nihilizmu: čelný útok na hodnotový základ kresťanstva a Západu a vykorenenie morálnych noriem.

Keď Nietzsche stratil vieru v Boha svojich predkov, strávil zbytok života hľadaním nového božstva. Veril, že ho našiel v nadčloveku. Potom, čo opustil kresťanskú vieru, stal sa cynickým a osamelým – ako človek, ktorý vsadil všetko na jedinú kartu a prehral.

„Náboženstvo mu bolo samotnou chrbticou života a odteraz mu život pripadal prázdny a nezmyselný,“ hovorí Will Durant.

Nietzsche, ktorý je slabý a chorľavý, začína vyhlasovať „novú pravdu“. Káže „evanjelium krutosti“. Je „zjemnený“ človek, ktorý neznesie pohľad na krv. Avšak „zavádza éru barbarstva“. Proklamuje : „Zlé môže byť uzdravené len nadmierou zlého.“

Keď pri návšteve Frankfurtu vidí oddiel vojakov na ceste na front, prežíva víziu, z ktorej mala vyrásť celá jeho filozofia. Nietzsche píše: „Po prvý krát som pocíti, že najvyššia a najsilnejšia vôľa žiť nenachádza svoj výraz v biednom boji o existenciu, ale vo vôli k boju, vôli k moci a vôli k víťazstvu.“

V roku 1888 na neho silne dolieha duševná choroba. Jeho smiech je neurotický. Stále viac ho premáha paranoidné zmätenie, ktoré kolíše od mohutných velikášskych myšlienok až k mánii prenasledovania.

K poslednému a trvalému zrúteniu dochádza 3. januára 1889 v Turíne. Tam ho postihla mozgová mŕtvica. Vzali ho do útulku v Bazileji. Rok potom prišla jeho bohabojná matka a vzala ho so sebou do Jeny, kde sa o neho vrúcne s veľkou láskou starala.

Dr. Alfred Kinsey, inžinier nemravnej sexuálnej revolúcie, ktorý svojimi senzačnými „výskumami“ podviedol svet, a smilstvo a sexuálne perverzity učinil „normálnymi“.

Mao Ce-Tung, vilný tyran, narkoman a pokrytecký pôžitkár, ktorý priviedol Čínu do najväčšieho holocaustu v dejinách.

Títo samozvaní intelektuáli si privlastnili právo hovoriť jednotlivcom, rodinám a národom, ako máme žiť, pokiaľ ide o obchod, priemysel, morálku, filozofiu, výchovu, manželstvo, mier vo svete, vzájomnú solidaritu a medziľudské vzťahy.

Dnes nám pripadá, akoby všetky ich príspevky týkajúce sa rôznych aspektov ľudstva koordinoval a dirigoval Zlý majstrovský génius – špecializovaný na to ako devastovať a rozkladať jedincov, manželstvo a spoločnosť. Preto tiež v posledných generáciách dochádzalo k rozkladu spoločnosti, rodiny, morálky, čestnosti a vernosti.

Každý, kto má oči k videniu a rozum k premýšľaniu, pochopí, prečo dnes považujú milióny týchto samozvaných vodcov za padlých bohov. Moderná spoločnosť, ktorá podľa ich filozofií žila a dnes vidí dôsledky, konečne zistila, že „aký pán, taký krám“ a že „jablko nepadá ďaleko od stromu“

SPLOŠTENÉ CHYBNÉ POJATIE SKUTOČNOSTI

Ešte pred niekoľkými generáciami rodina a spoločnosť stavali na múdrosti nazhromaždenej za generácie – totiž, že existuje trojrozmerná skutočnosť: Boh, ten Zlý, a človek.

Avšak títo moderní reformátori zaviedli svoje jednorozmerné pojatie skutočnosti, o ktorej tvrdili, že je racionálne, a pokiaľ ide o riešenie problémov v spoločnosti, rodine a u jednotlivca, počítali iba s človekom. Toto chápanie ovšem nie je „racionálne“, ale iracionálne, je sploštené či dokonca je to číročíra hlúposť.

Keď sa toto sploštené jednorozmerné pojatie stalo v posledných generáciách náboženstvom štátu a spoločnosti, došlo k tomu, že problémy spoločnosti a jednotlivcov sa neriešili, ale naopak expandovali.

Duchovné princípy Biblie o živote nahradili svojimi vlastnými teóriami o sekulárnom humanizme, filozofickom materializme, liberalizme a naprosto mylne pochopenými pojmami slobody, solidarity a lásky. A naša moderná spoločnosť im ochotne zobala z ruky.

NIČ NOVÉHO POD SLNKOM

Všetky tieto rozmanité a často si protirečiace ingrediencie, ktoré vytvorili pohanské filozofie staroveku ako sekulárny humanizmus, filozofický materializmus, naturalizmus, ateizmus, hedonizmus, diktatúra proletárskej elity, aristokratická panská morálka, agnosticizmus, existencionalizmus, sú ingredienciami filozofickej zmesi, ktorú do súčasného sveta vniesli naši moderní filozofi.

Prastará zmiešanina životných filozofií starého hada, ktorý vo všetkých dobách v histórii otravoval spoločnosť a rôzne kultúry, aby sa civilizácia rozkladala. Svedkami toho sú pád a rozpad všetkých doterajších civilizácií.

Na konci 80. rokov 20. storočia sa stalo zrejmým, že celá táto zmiešanina životných filozofií, na ktorej bola naša moderná spoločnosť na Východe i Západe založená, viedla ku kolapsu a morálnemu úpadku.

Preto začali deväťdesiate roky so zásadnou otázkou v srdciach miliónov:

Kadiaľ ďalej? Čomu teraz máme veriť?

21. storočie sa môže stať novým zlatým vekom.

Záleží na našom rozhodnutí!

Mnohí teraz odhalili veľký podvod sekulárneho humanizmu, ktorý vládol odo dní Voltaira a Rousseaua – že „človek je v jadre dobrý, ale spoločnosť a zlé prostredie viedli k tomu, že sa stal zlým“.

Tento humanistický klam viedol k tomu, že nikto na seba nevezme zodpovednosť a nebude sa obviňovať z toho, že sám tieto pravidlá porušil. Na vine sú ostatní: spoločnosť, systém, škola, rodičia, ťažké detstvo, učitelia, politici a tak ďalej. Múr nárekov je nekonečný. Nariekanie liberálnych sekulárnych humanistov a „prorokov falošných slobôd“ počujeme v televízii a rozhlase dnes a denne.

Aká hlúposť! Aká egoistická a samospravodlivá výhovorka! Veď spoločnosť, systémy a prostredie sú len dielom ľudí. Pretože všetci ľudia majú v sebe sklon k zlému – pre hriech, ktorý v každom človeku prebýva. Preto sa svet, spoločnosť a prostredie stali zlými.

Títo liberálne deformovaní proroci životného štýlu a niektorí politici rovnakého zrna dokonca hlásajú bláznovstvo, že ľudia majú nárok žiť, ako si prajú. A spoločnosť je povinná uvoľňovať stále viac peňazí (ty a ja svojimi daňami), aby sa mohla ujímať stroskotancov takéhoto voľného spôsobu života – my sme zodpovední za ich rehabilitáciu. To pripomína povestnú ženu, ktorá mala príliš krátke šaty – a tak odrezala kúsok z hora a prišila ho dole.

Človek musí byť veľmi slepý a nevidieť ani na krok pred seba, ak nechápe, že tento problém je morálny. Týmto problémom je človek sám a životná filozofia, ktorá vládne v jeho vnútri. To celé je duchovný problém. Tým najväčším problémom nášho sveta je problém morálny. Ten má v podstate len jedno riešenie – zásadný duchovný obrat.

NECHOĎ PRE VODU CEZ POTOK

V mohutnom duchovnom hľadaní, ktoré vypuklo na konci osemdesiatych a na počiatku deväťdesiatych rokov 20. storočia, mnohí teraz riskujú, že sa „pustia pre vodu cez potok“. To vedie k tomu, že vo vnútri sa stávajú ešte prázdnejšími a zmätenejšími. Mnohí hľadajú na nesprávnych miestach vo všemožných novonáboženských hnutiach, ktoré vyrážajú ako huby po daždi – v New Age, astrológii, veštení, východných filozofiách, okultizme a novopohanstve.

HĽADANIE HVIEZDY

Dnešná doba čímsi pripomína udalosti okolo prvého vianočného dňa. Evanjelium hovorí, že keď sa Ježiš narodil v Betleheme, prišli ho hľadať mudrci od Východu.

Boli to duchovne hľadajúci ľudia – a našťastie hľadali na pravom mieste. Keď ich hviezda doviedla do Jeruzalema, stretli sa s teológmi a s tými, ktorí vraj vedeli o duchovných veciach.

Áno, teoreticky teológovia naozaj poznali takmer všetko. Vedeli všetko o Mesiášovi. Vysvetľovali, že sa má narodiť v Betleheme. Čo však na týchto teológoch a vtedajších náboženských pravoverných tak trochu zaráža, je, že oni sami nehľadali. Boli v pohode a uspokojili sa svojimi liturgiami a ceremóniami. Hľadali vlastne len mudrci, mágovia.

Dnes sú po celom svete milióny hľadajúcich. Ktosi povedal, že až na staré etablované cirkvi je dnes takmer všade duchovné prebudenie. To je snáď trochu prehnané. Avšak mnoho teológov a teologických škôl cestu k Bohu pozná. S týmto poznaním však činia veľmi málo, aby ľudí priviedli k duchovnej istote. Dnes vlastne hľadajú prostí ľudia.

Snáď práve ty hľadáš zmysel života? Kiežby vianočný príbeh o mudrcoch jednému každému pripomenie, že nemáme hľadať na nesprávnom mieste – chodiť po vodu cez potok. Kiežby si to urobil tak ako tí mudrci a šiel – duchovne povedané – priamo do Betlehema, k Ježišovi, Synovi Božiemu.

Odpoveď nemusíme hľadať vo zvláštnych sektách, okultizme, astrológii, transcendentálnej meditácii, v scientologickej cirkvi, hnutí New Age a podobne.

„Na svojom vlastnom dvorčeku“ máme evanjelium o Ježišovi. On dáva životu plný zmysel a privádza nás k nášmu láskavému a odpúšťajúcemu Bohu.

Boh nám poslal Ježiša Krista. On je to pravé svetlo. Narodil sa Spasiteľ – prostredník medzi Bohom a ľuďmi. Cez neho sa my všetci môžeme dostať k Bohu. Preto nie je potreba, aby sme blúdili a hľadali na nesprávnych miestach.

NOVÉ EVANJELIKÁLNE PREBUDENIE – S NOVOU TVÁROU

V niekoľkých posledných desaťročiach vskutku na celom svete dochádza k duchovnému prebudeniu. Ľudia sa chcú vrátiť k viere v Boha a Ježiša Krista ako Spasiteľa sveta. Medzitým sekulárna spoločnosť speje k rozkladu. V mnohých krajinách bol zapálený oheň.

Mnohí zo všetkých ľudí, ktorí hľadajú zmysel života, prichádzajú teraz na to, že skutočne existujú ľudia, ktorí našli to, po čom oni túžia. Sú okolo nich a žijú podľa biblických životných princípov. Toto stále rastúce „prebudenie Ježiša“ je nádejou budúcnosti.

Liberálne a formálne cirkvi stratili za poslednú generáciu milióny členov. Prijímajú za členov i za kňazov ľudí s pohanským životným názorom a štýlom života. K tomu ešte obhajujú voľný potrat, homosexualitu, predmanželský sex a tak ďalej. Nepovažujú Bibliu za neomylné Božie slovo.

Medzitým sa po celom svete ako oheň po prérii rozšírili tieto nové charizmaticko – evanjelikálne cirkvi verné Biblii. Dnes títo živí evanjelikálni kresťania čítajú stovky miliónov a ich počet narastá deň odo dňa stále rýchlejšie.

Zdá sa, že teraz rastie duchovný hlad po evanjeliu i túžba žiť podľa zásad Biblie v celej východnej Európe až k pobrežiu Tichého oceánu. Prední politickí vodcovia tu uznávajú potrebu obnovy kresťanských hodnotových noriem a snažia sa tento trend podporovať.

PORUŠILI SME PRAVIDLÁ

Vo svojom egoizme, pôžitkárskom materializme a nihilizme sme lúpili pôdu, prírodu, more a vzduch, rovnako ako svoje rodiny a priateľov, ničili svoju vlastnú dušu i telo. Pritom sme sa opierali o zmiešaninu životných názorov, ktorá vládla od doby, kedy ju na svet priviedli falošní bohovia a doviedli až do samotných základov spoločnosti. Skrátka a dobre, každý sme zhrešili. Porušili sme pravidlá.

Čo urobíme teraz? Kam pôjdeme ďalej? Budeme ďalej porušovať pravidlá, akoby sa nič nedialo? Pôjdeme ďalej smerom k priepasti? Alebo prijmeme „pravidlá pre nepriaznivé počasie v horách“ a čestne si povieme: „Nie je hanba sa obrátiť!“

Avšak keď sa obrátime – zmeníme svoju myseľ – a chceme žiť podľa Božích životných princípov pritakávajúcich životu, zisťujeme, že v sebe nemáme morálnu silu uskutočňovať ich v praxi.

Potom poznáme, čo objavili milióny nových evanjelikálnych kresťanov: Potrebujeme nielen Božie odpustenie, ale tiež nového Ducha v sebe – ktorý nám k tomuto novému spôsobu života dá silu. Prežijeme, že dokonca i potom, čo sme prijali Božie odpustenie a začali žiť v novej duchovnej dimenzii, občas sa potkneme. Božie odpustenie potrebujeme naliehavo znovu a znovu.

Avšak tu je tajomstvo šťastného života.

TAJOMSTVO ŠŤASTNÉHO ŽIVOTA

Je hodne tých, ktorí sa domnievajú, že aby sme žili šťastne, musíme dokonale žiť a dokonalí byť.

Aril Edvardsen je presvedčený, že my všetci sme nedokonalí a všetci sme porušili Božie pravidlá. Niekedy sa vzájomne zraňujeme. Niekedy sme jeden k druhému neláskaví. Chováme sa k sebe ošklivo, dokonca k tým, ktorých máme najradšej. Robíme si mnoho vecí, ktoré by sme nikdy nemali. Ako teda môžeme žiť šťastne doma, v rodine, vo svete okolo nás?

Navzdory tomu všetkému existuje tajomstvo, ako žiť šťastný život. Videl tisíce poctivých ľudí, ako zdvíhajú ruky na znamenie, že žijú šťastný život. Vieš prečo? Pretože našli tajomstvo šťastného života. To tajomstvo je i pre teba.

Toto veľké tajomstvo života je nám tak blízko! Už sme o ňom mnohokrát počuli. Avšak je to skoro ako so správami o počasí: sedíme a máme počúvať, ale keď správy doznejú, nevieme nič, i keď to bolo povedané. Tak je tomu tiež s tajomstvom šťastného života.

O tomto tajomstve stojí v Biblii, v známej modlitbe „Otčenáš“. Znie:

„Odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame našim vinníkom.“ (Matúš 6.12)

To tajomstvo teda nie je v tom, že budeme žiť dokonale, nakoľko ani jeden z nás to nedokáže. Avšak prijať odpustenie od Boha, a tak môcť si navzájom dávať a prijímať odpustenie, áno, o to tu ide, ak chceme žiť šťastne. Ak sa však slovo „odpustenie“ na scénu nášho života nedostane, do našich domovov, do našej situácie; potom dôjde ku katastrofe.

Boh sám priniesol na svet odpustenie, keď poslal svojho Syna Ježiša Krista. Biblia hovorí, že Boh „sa stal telom“ a manifestoval sa v Ježišovi Kristovi. Ten prišiel na zem, aby spasil svet, ktorý zablúdil od Stvoriteľa. Vzal na seba našu vinu, zaplatil trest a odčinil naše hriechy tým, že zomrel za nás zmierovacou smrťou na kríži. Tak nás vyslobodil od viny a súdu.

Preto sa smieme v každej situácii modliť:

„Bože, odpusť mi môj hriech tak, ako ja odpúšťam druhým a prijímam odpustenie od druhých“.

Keď vstúpi na scénu odpustenie, môžu všetci žiť šťastný život. Pretože odpustenie prináša do všetkých situácií lásku a teplo. Skrze Ježiša Krista priniesol Boh lásku a odpustenie do sveta. A odpustenie v praktickom živote znamená: nové možnosti, nový začiatok.

Avšak aby sme mohli odpustiť, potrebujeme naliehavo pomoc lásky a silu, ktoré prichádzajú od hora z výsosti.

Potrebujeme prijať do srdca lásku Božiu a odpustenie od neho samého. Keď vo svojom vnútri získame túto moc lásky a odpustenia, potom si tiež môžeme navzájom odpúšťať.

Aj keď žijeme vo svete plnom ťažkostí, môžeme žiť v šťastnom domove a v šťastnom spoločenstve.

KAŽDÁ GENERÁCIA SI VOLÍ SVOJ OSUD

Budúcnosť našej civilizácie závisí na našej životnej duchovnej a morálnej voľbe.

Je skutočne na čase, aby novej európskej generácii, ktorá počíta 750 miliónov ľudí, bol zvestovaný Ježiš Nazaretský i jeho kráľovstvo. Táto naša nová generácia v Európe Ježiša ani evanjelium nezavrhla – nikdy neboli so živým Kristom a pravým kresťanstvom konfrontovaní.

Ježiš ako Spasiteľ je im neznámy. On ako Spasiteľ dáva útechu a silu k novému životu, moc k životu vo svete plnom problémov. Dosiaľ sa nestretli s Ježišom, akým je, ako sa teraz dáva poznať miliónom, ktorého hľadajú staré i nové evanjelikálne charizmatické spoločenstvá.

Väčšina Európanov bola konfrontovaná iba s karikatúrou Ježiša, ako bol zvestovaný v rituáloch, liturgii a tradičných bohoslužbách otupelého formalistického inštitucionalizovaného kresťanstva.

Aril Edvardsen vyjadruje presvedčenie, že milióny Európanov, ktorí budú dnes konfrontovaní s Ježišom takým, aký je, ho rýchle príjmu a budú ho nasledovať tak, ako to urobili prví učeníci.

Takže na prelome tisícročia môže vo svete nastať nový zlatý vek založený na novom svetovom poriadku, pravde a spravodlivosti. Evanjelium Ježiša a biblické životné princípy to môžu v našej súčasnej spoločnosti znovu učiniť.

Potom nás Zlý majstrovský génius a jeho bohovia nepodvedú – v mojej generácii už nie!

Spracované podľa knihy: PADLÍ BOHOVÉ A NOVÝ SVETOVÝ ŘÁD, ARIL EDVARDSEN